Keď je zo štetca skalpel

Keď je zo štetca skalpel | Recenzia výstavy "Premena vody na víno"

Banskoštiavnická galéria Schemnitz odštartovala aktuálnu výstavnú sezónu tandemovým projektom Lucie Dovičákovej a Matúša Lányiho „Premena vody na víno“ v kurátorskej koncepcii Juraja Čarného. Riskantné spojenie dvoch osobitých reprezentantov mladej maliarskej generácie vygenerovalo prekvapivo celistvý účinok. Čo autorov spája? Nielen generačná spojka – obaja sú spolužiakmi a absolventmi Akadémie umení Technickej univerzity v Košiciach. Ale najmä ich jasne formulované maliarske programy (obaja sa okrem maľby pohybujú aj v iných výtvarných žánroch), v ktorých so zanietením, originalitou a naliehavosťou skúmajú a tematizujú vlastné špecifické zadania. 

Lucia Dovičáková (1981) je osobnostným nastavením rebelka, výtržníčka a zároveň vnímavá pozorovateľka, vyzbrojená zmyslom pre iróniu (sebairóniu), schopnosťou hyperbolizovať situácie, vytvárať nápadité provokatívne metafory. Hrdinkami Dovičákovej námetov sú ženy. Milenky, manželky, matky, životy ktorých valcujú každodenné spoločenské očakávania, konvencie, stereotypy. Autorka kriticky pozoruje banálne ženské rutiny, rituály (fyzické i duševné) a prostredníctvom nadsázky námety svojich malieb karikuje, zveličuje. V Dovičákovej figurálnych námetoch vnímame naráciu, dej stopnutý akoby v jednom komiksovom okienku. Fázu príbehu „pred“ tušíme, vieme definovať. Ale na „pokračovanie“ scény si netrúfame. Chýba nám Dovičákovej priamočiara odvaha a schopnosť s parodujúcim nadhľadom spochybňovať konvencie. Tvorba je pre Luciu Dovičákovú formou terapie. Neprikrášlenými námetovými formuláciami najviac „týra“, obnažuje a zároveň „lieči“ seba. Metódy tohto postupu sú len zdanlivo neinvazívne (štetec nebolí). Pochybnosti o sebe samej vo svojej „rodovo“ nastavenej úlohe vedia poriadne bolieť. Provokácia nie je autorkiným cieľom, ale prostriedkom jej hľadania. Osobná, autobiografická rovina nezostáva len základom presvedčivosti autorkinej tvorby, ale stáva sa platformou pre širšie generačné, celospoločenské dosahy jej programu. Dovičákovej drsný maliarsky jazyk umocňuje témy, zvýrazňuje emócie a bezohľadne, až punkovo sa obracia chrbtom k akademizmu.  

Maliarska tvorba Matúša Lányiho (1981) je dlhodobo sústredená na tematizovanie kresťanskej ikonografie. Prostredníctvom fascinácie formami, obsahmi, symbolmi a kontextami ikonografických znakov konfrontuje seba (nás) so svetom sakrálnym aj svetským. S minulosťou, súčasnosťou a pohľadom do budúcnosti. Hĺbka jeho poznania (aj osobné prežívanie viery), introvertné osobnostné nastavenie ho nedostalo do pasce. Naopak, umožnilo mu získať odstup a formulovať nové vizionárske námety, ktoré pre nepripraveného diváka môžu vyznievať šokujúco, svätokrádežne. Lányi sa vo svojich maliarskych cykloch (na cykle IHS programovo pracuje od roku 2013) dostáva do pozície experimentálneho dizajnéra, ktorý koncipuje akýsi nový „produktový katalóg“. Pre svojich spotrebiteľov ponúka luxusné, značkové „devocionálie“ určené k bežnému konzumu – šiltovky, tenisky, bikiny, precízne „dekorované“ kresťanskými motívmi. Kontrast použitia ikonografickej symboliky na banálnych úžitkových produktoch generuje nové frekvencie uvažovania o kontinuite či diskontinuite posolstiev kresťanstva. Navádza na formulovanie vizuálnej správy o súčasnom stave sveta a jeho vízií. Lányi má svoju mystifikáciu premyslenú. Rola „dizajnéra“, ktorý pracuje na zákazku, mu dovoľuje, priam určuje zostať v neutrálnej, nadčasovej pozícii. Závery, hodnotenia kontroverzných námetov necháva na divákoch. Heretikom sa stáva fiktívny zadávateľ. Pozíciu autorskej nezúčastnenosti Lányiho umocňuje technicky prepracovaná realistická maľba, ktorá svojou dokonalosťou pripomína digitálne grafické postupy či tlače. 

Kurátor Juraj Čarný do komorných priestorov galérie Schemnitz urobil výber reprezentatívnych diel z aktuálnych cyklov oboch výtvarníkov. Podarilo sa mu zostaviť autorské kondenzáty, ktoré v priestore vyvážene a hravo namiešal. Témy diel sa miestami ocitajú  v konfrontácii, inokedy v dialógu. Objavené autorské prieniky prirodzene fungujú. Projekt pôsobí sviežo, kompaktne, nenútene. Pocit harmonickej celistvosti výstavného projektu sa však okamžite rúca pri individuálnom sledovaní emocionálne intenzívnych diel oboch autorov. Vďaka Lucii Dovičákovej a Matúšovi Lányimu je divák konfrontovaný s kompaktnou dávkou odvahy žiť, hľadať, hĺbkovo skúmať, originálne maliarsky formulovať a interpretovať súčasný život. Nielen zvedavý, ale aj najľahostajnejší a najrezervovanejší divák pozabudne na svoju každodennosť. Z výstavy odchádza vyrušený/vzrušený dojmami a impulzmi, ktoré za asistencie kurátora namixoval tandem pozoruhodných autorských osobností. 

Výstava v banskoštiavnickej galérii Schemnitz potrvá do 17.6.2018.     

Iveta Chovanová

kurátorka Galérie Jozefa Kollára