VLASTA ŽÁKOVÁ
SLADKÁ TEMNOTA
SWEET DARKNESS

8.7.2017 - 20.8.2017

 
sladka-temnota

Galéria Schemnitz predstavuje Vlastu Žákovú (1981) – výraznú postavu slovenskej scény v experimentálnej práci s textilným materiálom (od ručnej kresby niťami a látkových krajín, cez mäkké skulptúry až po digitálne vzory) a jeho intermediálnymi presahmi smerom k odevnému dizajnu, maskám, fotografii a akčnému umeniu.                               

U Vlasty Žákovej prvotne vznikali nepokojné textilné krajiny s rozličnými povrchmi a textúrami, často všívaná sivá kvetena – „mŕtva lúka v čiernom lese“ (Odraz vnemu, 2007; Bezpečie smútku, 2010). Druhou jej silnou líniou bol rozsiahly cyklus „Párty“ – nekonečné tančeky, bujaré večierky mladistvých s nadmierou alkoholu a sexuálnych výziev. Tu autorka vystupuje v úlohe pozorovateľa, prísediaceho pri stole nekontrolovanej zábavy, drsných gest a nerestí (Narodeninová párty, 2008; Bez obmedzení, 2009). Postupne pribudli mäkké textilné plastiky takmer v životnej veľkosti zobrazujúce ľudí po veľkej párty, zatlačených do kúta svojej osamelosti – postavy sediace, plačúce, fajčiace, ktoré „keď sa zdvihnú, pôjdu domov“ (Lilith v akcii, 2009; Fajčiaca, 2010). Toto vykročenie do priestoru, vstup do 3D sveta prinieslo autorke aj posun k vytváraniu oživených figurálnych prostredí, k pohybu a performance. Všetko to osvetlené UV svetlom prináša ultrafialový svet, ktorý vysáva bielu a vytvára alternatívny imaginárny svet (Vševidiaca, 2012; The Crowd, 2013). Žáková čoraz jasnejšie otvára zadné dvere do temných novogotických komnát našej mysle. Tu sa stretávajú „čierne labute“ s „padlými anjelmi noci“, tu sa prebúdza jej „vlk vo mne“.  

V aktuálnej sérii prác sú u nej časté presahy do iných médií a oblastí umenia (odevný dizajn, masky, performance, živá plastika a pod.).  Najmä spolupráca s mladými fotografmi (Michaelou Knížovou a Jánom Ďurinom) modeluje nového „kríženca“ médií s inscenovanou podobou výsledného diela – podmanivé ručné  textilné práce a ich filtrovanie technickým aparátom. Tak vzniká „sladká temnota“ uprostred jasného dňa. Podivné bytosti noci, každodenní čarodejníci nás s trochou teatrálnosti uvádzajú do bezpečného prístavu smútku, nostalgie a možno aj trochu do teroru hororu (Sisters of Mercy, 2014; Adam, Adam a jablko, 2015). U Žákovej vždy nájdeme istú skicovitosť, fragmentárnosť a uvoľnenosť v tom začarovanom lese expresie a emócie. Tu kraľuje ručná niťokresba, maľbaštruktúrami vykrojených látok, ale aj tanec stehov šijacieho stroja a žakárové vzory digitálnych strojov.  Tak vzniká jej nový výtvarný svet ako vyšitý...                                           

b.skid

Mgr. art Vlasta Žáková ArtD. (nar. 1981 v Rožňave). Absolventka Katedry výtvarných umení a intermédií FU TU v Košiciach (2000-06) a doktorandského štúdia na VŠVU v Bratislave (2013-17). Ocenenia: 2008 a 2010 – finalistka Ceny 333, Národná galéria Praha; 2009 – Cena poroty, bienále Skúter II GJK Trnava; 2007 – Cena Ego Art Bratislava; Rezidencia: Red Gallery Londýn 2013, v rámci programu K.A.I.R. Košice 2013; Samostatné výstavy (výber): 2017 – Chyba kópie, MVL Košice; 2016 – Tiene raja, GMB Bratislava;  2013- Ultraviolet Movement, Red Gallery Londýn, repríza Kulturpark Košice 2014; 2012 – Horkou jehlou, Galéria Ladislava Sutnara Plzeň;  Kolektívne výstavy (výber): 2017 – Ko-shické metro, Galéria Emila Filly Ústí nad Labem; 2016 – Living Memory, Kunst Museum Knut Skinnarland Rauland; YTAT – Young Textile Art Triennial Lódź;  2015 – Tekutá múza, SNG Bratislava; 3. Dunajské bienále Danubiana Bratislava. 

 

Schemnitz Gallery presents Vlasta Žáková (1981), a significant figure among Slovak artists doing experimental work with textiles (from yarn drawings and landscapes made of fabric, through soft sculptures, to digital patterns) and its intermedial overlaps with clothes design, masks, photographs, and action art.                         

Initially, Vlasta Žáková created restless textile landscapes with various surfaces and textures, often with appliquéd grey flowers – “dead meadow in black forest” (Reflection of Perception, 2007; The Safety of Sorrow, 2010). Her second strong line of work was a quite extensive series entitled Party – endless dances, wild parties of youngsters with an excess of alcohol and sexual challenges. Here, the artist took up the role of an observer, sitting at the table of uncontrolled entertainment, rough gestures and vices (Birthday Party, 2008; Without Limits, 2009). Gradually, the artist’s portfolio was extended by almost life size soft textile sculptures, showing people after a big party, pushed into a corner of their own solitude –figures sitting, crying, or smoking, who “when they get up, will go home” (Lilith in Action, 2009; She Smokes, 2010). This step into physical space, this entering into the 3D world, led the artist to creating animated figural environments, to movement, and to performance. All this illuminated with UV light conveys an imaginary ultra-violet world void of white (The All Seeing, 2012; The Crowd, 2013). Žáková is ever more clearly opening the back, neo-gothic, chambers of our minds. Here “black swansmeet with the fallen angels of night”; here, her “wolf in me” awakens. 

In her current series, there is frequent interlacing with other media and art fields (clothes design, performance, life sculptures, etc.). It is mainly her cooperation with young photographers (Michaela Krížová and Ján Ďurina), which models a new “crossbreed” of media, resulting in an on-stage type of artwork – enchanting hand-made textile work filtered through technical apparatus. This is how “sweet darkness” arises in the middle of a bright day. Strange creatures of the night, these ever-present wizards lead us, a bit theatrically, to the safe harbours of sorrow, nostalgia or, alternatively, perhaps, into terror (Sisters of Mercy 2014; Adam, Adam and the apple, 2015). Regardless of our responses, we always find features of sketching, fragmenting, and a relaxed attitude in her enchanted forest of expression and emotions. Here reign the hand-made yarn drawing, the constructed painting from cut-out fabrics, the dance of the sewing machine’s stitches, and the jacquard patterns of digital machines. Thus she creates her new, and perfectly stitched, realm of fine-art …            

Mgr. art Vlasta Žáková ArtD. (born 1981 in Rožňava). She graduated from the Faculty of Arts of the Technical University in Košice (2000-06) and completed her Ph.D. studies at the Academy of Fine Arts in Bratislava (2013-17). Awards: 2008 and 2010 – finalist of the Prize 333, National Gallery in Prague; 2009 – Jury Prize, Biennale Skúter II, Jozef Koniarik Gallery in Trnava; 2007 – Ego Art Bratislava Award; Residence: Red Gallery London 2013, as part of the programme K.A.I.R. Košice 2013; Individual exhibitions (selection): 2017 – Copy Error, MVL Košice; 2016 – Shadows of EDEN, Bratislava City Gallery;  2013 – Ultraviolet Movement, Red Gallery London, reprise in Kulturpark Košice 2014; 2012 – With a Red-Hot Needle, Ladislav Sutnar Gallery, Plzeň;  Collective exhibitions (výber): 2017 – Ko-shické metro, Emil Filla Gallery in Ústí nad Labem; 2016 – Living Memory, Kunst Museum Knut Skinnarland Rauland; YTAT – Young Textile Art Triennial Lódź;  2015 – Liquid Muse, Slovak National Gallery Bratislava; 3. Danube Biennale in Danubiana, Bratislava.

 


JIŘÍ SURŮVKA
BATMANOVO ZLATO
BATMAN'S GOLD

26.5.2017 - 2.7.2017

 
jirka suruvka_FB.jpg

Galéria Schemnitz v rámci budovania stredoeurópskeho programu predstavuje významnú postavu českej výtvarnej scény Jiřiho Surůvku (1961) – intermediálneho vizuálneho umelca, performera, pedagóga, enfant terrible ostravskej umeleckej scény s medzinárodným uznaním. Jeho samostatná výstava prináša prierez aktuálnou tvorbou v rozličných médiách: digitálne printy s maliarskymi vstupmi, fotografie a videozáznamy z jeho početných akcií, inscenované portréty v rolách rozličných hrdinov, či série drobných objektov.  Ich spoločným menovateľom je istý kritický nadhľad, nutná dávka nadsádzky, irónie a humoru. Surůvka často vytvára tragikomické scény a obrazy, ktoré nastavujú našej spoločnosti potrebné „spätné“ zrkadlo. Predovšetkým ide o karikatúry nezmyselných vojnových situácií (maskáčové kravy, čo sa pokojne pasú na beskydských lúkach; detské tváričky dvojčiat s hitlerovskými fúzikmi; pochodujúci vojaci s dyňami namiesto hláv a pod.). Svojím vtipom a humorom nešetrí ani Pinocchia s nosom zarytým do lebky, anitvár starenky s prehnaným mejkapom pod názvom „Úplne celá Marilyn Monroe“, ale ani aktívnu ostravskú umeleckú scénu, ktorú prezentuje ako úspešnú futbalovú jedenástku.         

                                                                                 
Vo svojich rebelských hrách, kabaretoch a akciách často vystupuje ako nahnevaný akčný  hrdina, štylizuje sa do roly rozličných bohatierov (William Tell, rockový spevák Miki Volek, samuraj atď.). Jeho kľúčovou alter-ego postavou je však  mocný „tučko Batman“ – komixový a komický super hrdina, ktorý zachraňujesúčasný pochrámaný svet.  Symbolicky tak prináša Batmanovo „čierne zlato“ i čierny humor z baníckej Ostravy do Banskej Štiavnice...                                            

Výstava potrvá do 2. júla 2017. Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

 

Doc. Mgr. Jiří Surůvka (nar. 1961 v Ostrave) je český umelec, performer, kurátor a vysokoškolský pedagóg.  Absolvent Pedagogickej fakulty OU v Ostrave (1991).  Od začiatku 90. rokov je kľúčovou postavou ostravskej scény s medzinárodným uznaním (2001 – účasť na 49. bienále v Benátkach). Spoluzakladateľ kabaretu "Návrat mistrů zábavy"(1998), medzinárodného festivalu performance"Malamut"(1994), výstavného projektu "Kolmo k ose" a člen skupiny František Lozinki (od 2005). V roku 2015 získal Cenu od V. Havlíka pre najlepšieho českého umelca nad 35 rokov. V súčasnosti je vedúcim Ateliéru video, intermédií a performance na Fakulte umění Ostravskej univerzity v Ostrave.  Žije a tvorí v Ostrave.

As part of developing its Central-European Programme, Schemnitz Gallery presents a significant figure of the Czech fine-art scene, Jiří Surůvka (1961), an internationally recognised intermedial visual artist, performer, university teacher, and enfant terrible of the Ostrava art scene. Surůvka’s individual exhibition offers a cross section of his current work in various media: digital prints with painted “intrusions”, photographs and videos from a number of his events, and staged portraits of the artist presenting a number of heroes as well as a series of small objects. Their common denominator is his critical levity, a dose of exaggeration, irony and humour. Surůvka often creates tragicomic scenes and images, which frequently function as necessary mirrors for our society. They are, above all, caricatures of senseless war situations (fatigue wearing cows quietly grazing in meadows; twin children with Hitler moustaches; marching soldiers with watermelons instead of heads, etc.). His humour is not shy, e.g., showing Pinocchio with his nose dug into a skull, an old woman’s face with too much make-up (entitled “Total Marilyn Monroe“), or the active art scene of Ostrava (CR) portrayed as a successful football eleven.

 

In his games of rebellion, cabarets and actions, Surůvka often presents himself as an angry action hero, stylising himself in the role of various figures (William Tell, rock singer Miki Volek, a samurai, etc.). However, his key alter-ego character is the powerful “Plumpy Batman” – a comics and comical super-hero, who is constantly striving to save the current wrecked world. Symbolically, he is bringing the Batman’s “black gold”, as well as black humour, from the coal mining city of Ostrava to Banská Štiavnica.           

The exhibition will be open until July 2, 2017 and is supported by the Slovak Arts Council.

 

Doc. Mgr. Jiří Surůvka (born 1961 in Ostrava) is a Czech artist, performer, curator and university teacher.  He graduated from the Faculty of Education of Ostrava University (1991). He has been the dominant figure of the Ostrava art scene since the 1990s, but is also an internationally recognised artist (2001 – 49th Biennale in Venice). He is a co-founder of the cabaret entitled "Návrat mistrů zábavy/Return of the Entertainment Masters" (1998), the international performance festival "Malamut" (1994), and the exhibition project "Kolmo k ose/Perpendicularly to Axis". He is also a member of the František Lozinki group (since 2005). In 2015, he received the prize for the best Czech artist above 35 years of age. Currently, he is the head of the Studio of Video, Intermedia and Performance at the Faculty of Art at the University of Ostrava. He works and lives in Ostrava.

 


MICHAL ČERNUŠÁK
MAREK KVETAN

NIE SME TVOJE HRAČKY
WE ARE NOT YOUR TOYS

        

          V Galérii Schemnitz je prezentovaná spoločná výstava dvoch výrazných umelcov slovenskej scény Michala Černušáka (1982)
a Marka Kvetana (1976). Ide o stretnutie dvoch programov, dvoch médií – figurálnej maľby Černušáka a Kvetanových 3D realizácií- objektov a inštalácií s aktuálnou vizuálnou správou o dnešnom svete pod naliehavým názvom „Nie sme tvoje hračky“.

Michal Černušák dlhodobo rozvíja líniu veľkoformátovej figurálnej maľby v kombinácii akrylu a airbrushu s poetikou fotografického a mediálneho záznamu doby. V komplexných scénach rozmerných plátien sa objavujú vznášajúce sa architektúry, politici, kozmonauti aj developeri, hýriace plážové party aj davy ľudí s „vypálenými“ očami. Nasledujú znepokojujúce scény manipulovania s prírodou a ľuďmi, obrazy katastrof, kolízií a možného kolapsu tejto civilizácie v jednom whirpoolovom chaose. Na tieto „hry dospelých“ so zelenými vojačikmi sa nechápavo prizerajú zväčšeniny plastových hračiek , panákov a malých buldozérov.

V mnohovrstevnej tvorbe Marka Kvetana sledujeme postupný ústup od dematerializovaných digitálnych polôh k preferovaniu priestorových a materiálnych výstupov. Autor programovo vychádza z post-konceptuálnych pozícií a sústreďuje sa na hraničné 3D realizácie, na absurdné situácie a objekty. Tie odzrkadľujú dnešný masmediálny šum, TV realitu, luxus aj vkus domáceho majstrovania. Objavujú sa tu na podlahe dole hlavou na postavené žiariace krištáľové lustre i stavbárske svetlo s krištáľovými kvapkami, jelenia trofej s futbalovou loptou, boxík so zošrotovanými dolármi, či boxerské rukavice, pokryté blýskajúcou sa bižutériou pre naše (ne)športové hry a hračky.

Teda u oboch umelcov zaznamenávame akútne reflektovanie súčasného sveta a istý kritický odstup, avšak zinej perspektívy. Kým Černušák vykresľuje skôr turbulentné prostredie v globálnom toku dát a kapitálu, Kvetan sa väčšmi koncentruje na presakovanie a premietanie tohto mixu do intímneho sveta jednotlivca – do jeho hlavy a obývačky.

b.skid

Výstava potrvá do 21. mája 2017.
Výstavy tejto galérie boli podporené z Fondu na podporu umenia.

Mgr. art. Michal ČERNUŠÁK, ArtD, narodený 1982 vo Zvolene; Štúdium: Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave (2000-2006), 4. ateliér prof. Ivana Csudaia; Ceny: 2007 - Special prize Essl Award; 2006 –

finalista VUB maľba roka; Z aktuálnych výstav: 2016 - Colour stream, Zsolnay Kulturális Negyed Pécs; 2015 - 3. Danube Biennale, Danubiana Bratislava; 2014 - Revelations, Gallery SI Budapest; 2014 - We will solve your problems, Kasárne Kulturpark, Košice, Slovak Now!, Dvoraksec gallery Praha; 2013 - Parallax, Chelsea town hall, Londýn, 2011 - Playing with God, Dom umenia, Bratislava; La Biennale JCE de Montrouge, GIT Salzburg; Michal Černušák, Wannieck gallery Brno; žije a tvorí Bratislave (pedagogicky pôsobí na VŠVU v Bratislave)

Mgr. art. Marek KVETAN, narodený 1976 v Bratislave, absolvent VŠVU v Bratislave (1995- 2001), študijný pobyt na Fakulte umení TU v Brne (1999). Ocenenia: 2010 - finalista Henkel Art Award Viedeň; finalista Souvereign European Art Prize, Barbican Centre Londýn; 2008 – laureát Ceny NG 333, Národná galéria Praha; 2003 - Grand prix – Trienále súčasnej slovenskej grafiky, ŠG Banská Bystrica; Rezidencie: 2007- FUTURA, Karlin Studios, Praha; 2000 - The Headlends Center for the Arts in Sausalito (USA); V rokoch 2005-09 spolu s Richardom Fajnorom realizoval hybridný projekt Mr. BRA. Od roku 2007 – pedagóg na VŠVU v Bratislave; žije a tvorí v Bratislave; 


Dorota Sadovská
Malé vo veľkom
 

 

          Takmer dve decéniá po vstupe na profesionálnu dráhu predstavuje branding mena Dorota Sadovská vo svojom vizuálnom jadre pevne ukotvenú vysokú umeleckú stabilitu a výpovednú hodnotu, ktorou sa pomerne ľahko identifikuje a zároveň i markantne odlišuje od ostatnej výtvarnej komunity na domácej scéne. O rôznych uhloch jej personálne angažovaného prístupu k pestrej monotematickej variabilite intermediálneho spracovania konceptu telesnosti, výhradne preferujúcej vizuálnu a senzibilnú tvárnosť ľudskej figúry, odzneli za dvadsať rokov už desiatky erudovaných názorov, respektíve sa publikovalo mnoho odborných analýz , štúdií i diváckych zážitkov. Je to nesporný dôkaz toho, že Sadovskej mnohoročná precízna práca s témou, akoby bezhraničnej metamorfózy tela a jeho dispozičných daností v maliarskom priestore - tvoriacom dominantnú prezentačnú os na jej aktuálnej výstave Malé vo veľkom v Schemnitz Gallery, sa stáva výpovedne čistou a divácky bezprostrednou, zbavená tak páčivého estetického prvoplánu, ktorým je takticky pomerne často infikované médium súčasnej slovenskej maľby.Vybraný súbor vystavených diel a spôsob ich nekonvenčnej inštalácie v jednotlivých miestnostiach predstavujú pre autorku práve ten kľúčový umelecký moment, pomocou ktorého diváka ešte intenzívnejšie asimiluje k priamej účasti na ďalšom spoluvytváraní,
resp. interpretovaní obrazu. Sadovská prostredníctvom tejto výstavy evokuje expanzívne možnosti maľby, v ktorej sa nateraz iluzívne prelínajú priestory a v nich lokalizované figurálne objekty, pričom dochádza hravému významovému vrstveniu v poli danej vizuálnej informácie.
Spôsob inštalácie obrazov poukazuje na neustále prítomnú autorskú dialektiku medzi emóciu a rozumom s tým, že emócia vedie diváka - percipienta k akejsi spolupatričnosti , resp. stotožneniu sa s výjavom a rozum naopak predstavuje určité „ biele miesto“ určené na vlastnú re/interpretáciu. Sadovskej dlhoročný program s privlastneným statusom „senzuálneho typu telesného autora “ jej umožňuje tak vytvárať čisté maľby bez zbytočných dekoratívnych aditív, pričom sú iba prirodzeným dôsledkom prostej fascinácie telom ako vstupnej brány, filtrujúcej zaužívané stereotypy konvenčného prežívania každodennosti. Sama autorka sa netají príklonom k vyjadrovaciemu minimalizmu,
v ktorom zohráva najdôleži tejšiu úlohu finálny rezultát diváka, podávajúceho referenčnú správu nie o diele, ale o ňom samotnom, čím tak potvrdzuje ďalšiu životaschopnosť diela ponechanú výsostne na interpretačné výstupy publika .

PhDr. Pavel Urban, PhD.


Jarmila Mitríková
Dávid Demjanovič

Zlatý zub

 

Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič je autorská dvojica, ktorá patrí k najvýraznejším predstaviteľom súčasnej slovenskej výtvarnej scény. Spojivom pre vznik ich výtvarnej spolupráce sa stala technika pyrografie, na ktorej spoločne pracujú od roku 2009. Jedná sa o starú ľudovú umeleckú techniku vypaľovania pajkovačkou do preglejky. Tento dnes už takmer zabudnutý spôsob tvorby bol kedysi často využívaný pri krátení voľných chvíľ v rámci domáceho kutilstva. Slúžil najmä na zdobenie drevených dekoračných predmetov (krčmová, chatárska estetika). Jarmila s Dávidom vypálené štruktúry obrazu následne ešte farebne vypĺňajú - kolorujú lazúrami. S jedným z obrazov tohto spoločného projektu uspeli v súťaži VÚB Maľba roka, v ktorej sa pre rok 2011 stali víťazmi.

Na výstave Zlatý zub prezentujú výber z pyrografií vytvorených v období posledných dvoch rokov. Spôsob tvorby týchto obrazov priamo korešponduje s ich tematickýmzameraním. Intenzívne sa venujú skúmaniu slovenskej ľudovej kultúry, jej vývojom či zvyklosťami. Vo svojich dielach pracujú s viacerými motívmi spojenými s našim geopolitickým priestorom: kresťanské a pohanské tradície, mysticizmus, poverčivosť, história a jej mystifikácia, verejné masové spoločenské udalosti, folklór a folklorizmus, nacionalizmus a podobne. 

Jarmila a Dávid si vytvárajú vlastné, mytologickým oparom zahmlené krajiny, v ktorých zámerne fabulujú a pretvárajú jednotlivé udalosti, čím vznikajú nové heroickejšie dejiny. Vymýšľajú si fiktívne príbehy, ktoré na pozadí reálnej slovenskej krajiny posúvajú vnímanie ich obrazov do nových kontextov. Svojim prístupom v istom zmysle relativizujú „exaktnosť“ histórie, postupujú anachronicky – proti času dejín a dokumentujú tak, že „pravdu má ten, kto ju rozpráva“. Zároveň nepriamo odkazujú na tradičné poverové rozprávanie a vôbec ľudovú kultúru ako takú. Autori sa intenzívne zaujímajú o slovenské reálie z minulosti, ktoré vystavujú kriticko ironickému diskurzu.

Napriek obsahovej plnosti a naratívnej viacvrstevnatosti nepôsobia ich diela nezrozumiteľne či odstrašujúco. Naopak, každá z vrstiev je schopná fungovať autonómne a v kombinácii s „ľúbivým“ vizuálom obrazu rezonuje aj bez úplného kontextového poznania. Je práve možné sa domnievať, že vzhľadom na námetovú rozpoznateľnosť, vizuálnu príťažlivosť ich diel a „populárnosť“ použitej techniky, svojou tvorbou autori prekonávajú aktuálnu tendenciu v prístupe „neumeleckej“ verejnosti s ich apriori vyhraneným odmietavým postojom a označením, že súčasné umenie je „elitárske“( resp., že mu nerozumejú). Pri pohľade na ich pyrografie totiž vzniká intenzívny dojem „poznaného“, akoby sme si listovali v albume starých fotografií či prezerali pohľadnicové pozdravy z niekdajších slovenských rekreačných bášt. 

Na výstave Zlatý zub prezentujú okrem ich najnovších kolorovaných pyrografií, aj keramické sochy a objekty vytvorené v priestoroch fabriky na žiaruvzdorné materiály v Kalinove pri Lučenci v lete minulého roka. Na úpravu povrchu šamotovej hliny použili glazovanie na studeno, polychrómiu akrylom, ako referenciu k ľudovým plastikám či amatérskemu reštaurovaniu sôch svätcov za dedinou. Tematicky ostávajú v intenciách folklóru, ale aj religionistiky, mystiky a vôbec vizuálnej kultúry 19. a 20.storočia. Jarmila a Dávid v nich (nepriamo) nadväzujú na slovenskú tradíciu figurálnej modelovanej plastiky z Modry a na tvorbu hlavných predstaviteľov tohto štýlu Ignáca Bizmayera, Imricha Kóňu a ďalších. 

Jarmila Mitríková (1986) začala štúdium na VŠVU v ateliéri keramiky doc. Ivice Vidrovej a pokračovala v ateliéri maľby u Prof. Ivana Csudaia, kde ho v roku 2011 aj úspešne ukončila (absolvovala tiež študijnú stáž v Helsinkáchna Academy of Fine Arts and Design – 2008). Dávid Demjanovič (1985) je absolventom ateliéru intermédií u Prof. Antona Čierneho na VŠVU, kde aktuálne dokončuje doktorandské štúdium (zúčastnil sa študijnej stáži na Akadémii výtvarných umení v Záhrebe - 2006 a na Newcastle University v Anglicku - 2008). Už ako autorská dvojica sa zúčastnili aj niekoľkých zahraničných rezidencií v Holandsku, Švajčiarsku či Českej republike). 

Marek Kuchár



ZIMNÝ VÝBER 2016

 

Zimný výber 2016 sa nesie v znamení nových diel, ktoré pribudli do depozitu galérie Schemnitz. Prostredníctvom vystavených diel galéria predstavuje tvorbu Lucie Dovičákovej, Juraja Tomana, Jarmily Mitríkovej, Dávida Demjanoviča a Jána Vasilka. Nechýba ani špeciálne prekvapenie - videoinštalácia od Borisa Sirku. Zimné prevetranie depozitu začalo od 5. februára a potrvá do 4. apríla 2016.

Obrazy žien a ženského bytia od Lucie Dovičákovej, technika pyrografie v tvorbe Dávida Demjanoviča a Jarmily Mitríkovej, tichá atmosféra zastaveného času v interiéroch a exteriéroch od Juraja Tomana, inšpirácia konštruktivistickým videním sveta v obraze Jána Vasilka - to všetko tvorí mozaiku diel s názvom Zimný výber 2016.

Po prvýkrát hostí galéria Schemnitz videoinštaláciu. Dielo Leviathan je audio-vizuálny prepis autorovej rovnomennej maľby z roku 2012. Ide o CGI (Computer-generated imagery) animáciu sprevádzanú nízkofrekvenčným zvukom. Boris Sirka týmto dielom necháva diváka v časovej slučke bez začiatku a konca, v rozpohybovanej maľbe, statickom filme. Divák je tak odkázaný na vlastný výklad diela, ktoré pôsobí až meditačným dojmom. Leviathan zavítal do Banskej Štiavnice po uvedení v Košiciach a v Bratislave.

Výbery ponúkajú možnosť vidieť časť diel, ktoré sa aktuálne nachádzajú v depozite galérie. Zároveň predstavuju medzifázu medzi jednotlivými autorskými výstavami. V apríli čaká na priaznivcov súčasneho výtvarného umenia výstava Dávida Damjanoviča a Jarmily Mitríkovej. Súčasťou vernisáže bude aj premiéra krátkeho filmového profilu týchto autorov.


MONIKA PASCOE MIKYŠKOVÁ
EVOLÚCIA

 

Nová séria Moniky Pascoe Mikyškovej Evolúcia vznikala od marca/apríla roku 2015. Hlavnou inšpiráciou bola návšteva lisabonskej mineralogickej zbierky a jej časti venovanej evolúcií a tému podporila krátkodobá rezidencia v Banskej Štiavnici, ktorá mineralogickým bohatstvom pochopiteľne prekypuje. Výrazným motívom aktuálneho cyklu sa stalo zobrazovanie minerálov, hornín či kameňov v ich elementárnych formách pripomínajúcich muzeálne expozície. Sú tu od nepamäti a Moniku fascinujú svojim vizuálnym aj poetickým spôsobom. Krátkosť nášho života v porovnaní s nimi je neporovnateľná, z čoho sa vynára téma existencializmu a drobnosti života jedincov. Tento (nie práve pozitívny) pocit umocňujú zostatky ženských figúr v kŕčovitých a neprirodzených pózach, ktoré ešte stále vkladá do svojich obrazov. Je ich však výrazne menej, ako tomu bolo v minulosti, avšak o strate záujmu o figúru nemožno hovoriť. Tému evolúcie podporujú výňatky z Darwinových poznámok, zobrazovanie siníc či iných biologických proto živočíchov. Z dávnej minulosti vyberá aj prvé pästné kliny, ktoré zdôrazňujú tvrdosť a stabilitu tohto materiálu. Na druhej strane ich vo svojich kresebných prácach s akvarelom a ceruzou kombinuje s čiernymi amorfnými prvkami – kúskami spálených driev. Je to zvláštny moment, keď sa živé materiály pôsobením ohňa, v priebehu krátkych chvíľ menia na krehké uhlíky. Podobne, ako jeden priemerne dlhý ľudský život v porovnaní s univerzom, uhlíky kontrastujú so silou a odolnosťou kameňov. V novej sérií takisto chýba (kedysi zásadný) motív červených ľudských ciev, ktoré odkazovali na zraniteľnosť ľudského tela. Diela sú možne menej popisné, ale práve o to účinnejšie. Kontrasty, čas, pominuteľnosť, existencia, proces či vedomie – to všetko je tu prítomné. Kolážovitým spôsobom umiestňuje a varíruje jednotlivé motívy na neutrálny papier. Naráciu autorka neurčuje, skôr necháva na každom divákovi, aby si našiel ten správny spôsob čítania. V Evolúcii zostáva verná elementárnej kombinácii čierneho tušu a drobným farebným vstupom, ktoré typickým spôsobom harmonicky komponuje na bielu plochu papiera. Monika Pascoe Mikyšková pobehuje po časovej línii – uteká do histórie, dôležitý však stále ostáva aj vývoj smerom do budúcnosti, a ako sama hovorí „múdrosť prítomnosti je v našej minulosti“

 

Michal Stolárik

 

ERIK ŠiLLE
Spiaca voda

 

Erik Šille je maliar, dizajnér, tvorca objektov, ilustrácií, šperkov, grafík - stručnejšie: všestranný umelec. Vo svojich tridsať plus niečo málo rokoch sa už natoľko etabloval, že jeho tvorbu vážne eviduje nielen odborná verejnosť, ale rozpoznáva aj široké laické publikum, a to nebolo potrebné, aby kvôli masám klesol na kvalite. Erik je - aj bez lichotivých prívlastkov - jedným z lídrov mladej, slovenskej umeleckej scény. Zostal však sám sebou, otvorený a dobrosrdečný, ochotný spolupracovať vždy, keď mu to čas a pracovné vypätie dovolí. 

Nepoviem nič nové, keď zaznie, že Šilleho maliarsky a najnovšie aj sochársky jazyk je svieži a na prvý pohľad vábivý. Zdá sa, že celkom zábavne a zrozumiteľne zachytáva a karikuje dobu, v ktorej aktuálne žijeme. Je originálnym svedectvom svojej generácie, hovorí jej vizuálnym jazykom, suverénne mixuje všetko a zo všetkých zdrojov. Nie je to však také jednoduché. Maliarsky a plasticky zachytená mozaika sveta je poskladaná z autorových zážitkov, záujmov, myšlienok, asociácií a inotajov. Zasvätení často rozpoznajú vo veselých obrázkoch autobiografické črty umelca, podané v mrazivo ironickej podobe. 

Erik Šille je komplexná osobnosť po umeleckej aj ľudskej stránke. Tvorba je pravdepodobne jeho bytostným denníkom, náčrtníkom vizionára, bútľavou vŕbou, možno snárom... Diela sú rovnako ako ich autor mnohovrstevné, a hoci sa to nezdá, niekedy až hermeticky uzavreté. Pre plné porozumenie a adekvátnu interpretáciu - nie len ľahké kĺzanie sa slovami po povrchu - je potrebné odkrývať a dešifrovať vrstvu po vrstve.

 

Silvia L. Čúzyová


Eva Činčalová
Insider

 

Eva Činčalová patrí k mladej maliarskej generácii, s ktorou je spätý zatiaľ posledný návrat maľby na domácu slovenskú výtvarnú scénu. Keďže sa udial pred vyše desať rokmi je to už síce historická informácia, ktorá však v autorkinom umeleckom životopise hrá stále dôležitú rolu. Už len v tom, že savtedy počas vysokoškolského štúdia pohybovala v silne iniciačnom prostredí. Táto maliarska generácia siahla po štetci nie preto, žeby chceli pietne oživovať minulosť, ale skôr naopak, uverili, že práve maľovaním najlepšie vyjadria podstatu toho, čím žijú. Typickými znakmi vtedajšej ich maľby sa stalo veľkorozmerné plátno, rýchlo schnúci akryl, fotografická a digitálna predloha a ich prefiltrovaná vizualita. Eva Činčalová ešte v závere svojho štúdia získava 2. miesto v sledovanej maliarskej súťaži Maľba 2009 Nadácie VÚB za obraz Uluwatu, ktorý stelesňoval vo svojom výraznom maliarskom geste abstraktného ťahu razantnú bodku za elévskou fázou jej umeleckej kariéry. Ale to vieme až dnes. 

Po takej výraznej maľbe sa viac menej očakávalo, že bude pokračovať v maliarskej alchýmii reálneho s abstraktným, či výrazným zjednodušovaním tvaruv mene silného a výrazného gesta. Avšak Eva zvolila skôr opačnú cestu, akoby sa podvedome a neskôr vedome plánovala vrátiť späť, k samotným počiatkom maľby.  Priam introspektívne kráča územím maľby a zastaví sa tam, kde cíti, že treba. Už len tým, že prešla k olejovým a naposledy aj akvarelovým farbám „utišuje“ nielen samotné maľovanie, ale prehlbuje citlivosť svojho vnímania a pozorovania. Jej maľby sú akoby záznamom týchto pozorovaní, ktoré ale nezachytávajú len to viditeľné, ale snažia sa dostať aj hlbšie k tomu, čo je pohľadu skryté. A právehľadanie „skrytého v obrazu“  v tom najpozitívnejšom slova zmysle v nej prebúdza univerzálnu maliarku. Takú, ktorá dokáže modelovať svoju maľbu tak, aby vo svojom obraze odhalila nám ostatným to nevidené a prehliadané. 

 

Beata Jablonská

 

MÁRIA ČOREJOVÁ
ZASĽÚBENÁ ZEM

Tvorba Márie Čorejovej patrí v rámci súčasného vizuálneho umenia k polohám uprednostňujúcim obsah pred (okázalou) formou. Využíva predovšetkým komorné médium kresby. Základom jej výtvarného prejavu je kresba tušom na papier, pričom sa však nevyhýba jej príležitostnému prenikaniu s inými umeleckými druhmi, napríklad s grafickým a produktovým dizajnom či digitálnou animáciou.

Kresba je pravdepodobne najstarší prostriedok zapisovania a zdieľania informácií. Prebieha zároveň s vznikom a usporiadavaním myšlienok. Často je záznamom samotného procesu myslenia. Nech sú obsahy akokoľvek intímne, zahmlené či subjektívne - citeľná bezprostrednosť, a čitateľná stopa tvorcu umožnuje zdieľať postup vytvárania obrazu v jeho najčistejšej podobe. 

V prípade Márie Čorejovej nemožno hovoriť o intuitívnej či spontánnej kresbe. Prednostne ťaží z inej esenciálnej kvality kresby, ktorou je komunikatívnosť. Takmer nikdy nepracuje s farbou, na vyjadrovanie jej stačí čierny tuš a biely papier. Keď bola nedávno požiadaná, aby do svojich prác pridala farbu, reagovala po svojom: použila šedý odtieň ceruzky. Tento výtvarný asketizmus má svoj dôvod - v grafikách Márie Čorejovej je prvoradý význam. Kresba je pre ňu samostatnou disciplínou, ktorá najlepšie vyhovuje jej snahe tlmočiť posolstvá prostredníctvom voľného narábania s obrazovým materiálom. Výsledný obraz je v jej podaní takmer “literárnym” útvarom. Spája a ohýba pojmy, komunikuje idey, kladie otázky, vyjadruje sa v metaforách. Pohybuje na viacerých poliach obrazotvornosti - od komplikovaných priestorových kompozícií, cez krajinárske motívy až po jednotlivú figúru. Obrazové “jednoaktovky” strieda s bohato priestorovo vybudovanými scénami

O čom najčastejšie Mária Čorejová hovorí? Napriek technickej nekomplikovanosti pôsobia jej obrazy ako námety (alebo zápletky) zložitých príbehov. Skúma otázky stretov ideológií, prítomnosť náboženských či rodových stereotypov v našich životoch, prvky absurdity zdedeného spoločenského usporiadania.Veľký priestor v autorkinej tvorbe dostáva otázka osobnej slobody a vnútorného života jednotlivca.Autorka sa v čase cyklicky vracia k istým problémom. Dlhodobo pracuje s kresťanskou symbolikou v podobe sakrálnych architektúr, priestorov, objektov a ich variácií. Dokonalým rezom rozpolené oltáre či chrámové lode prerastené lietajúcimi balónmi (napr. Okamih pravdy) nepôsobia nutne hereticky - v Máriinom úhľadnom podaní sú skôr zviditeľnenými predstavami, názormi a frustráciami “naivného” humanistu. Vyjadruje svoj pohľad na náboženské dogmy, zväzujúce pravidlá spoločnosti či cirkevné idoly (Vaše pravdy sú ako moje nálady, a.i.). Podobne sa stavia k viacerým témam západnej civilizácie a jej historickým reliktom v spoločnosti, estetike zbraní a vojny (Kráska), ale napríklad i k športu či poľovníctvu a ich spoločenským dopadom (napr. Drobné radosti z minulých dní, Lepšie miesto pre život). Neustále sa vracia k odvekému konfliktu toho, čo je pre človeka obrazom slobody (túžba lietať, slobodne sa pohybovať či myslieť) s tým, čo ho zväzuje či obmedzuje - vrátane jeho intímneho priestoru, vnútorného sveta psychiky či vlastného domova (Miesto duchov). 

Často si vyberá spôsob inštalácie, ktorý opakovanie motívov nepopiera, ale naopak zdôrazňuje. Vtedy celok obrazov vytvára príbehový celok, v ktorom je často spájacím momentom čierna voda / hmota pretekajúca priestorom. Prítomnosť dominantnej čiernej plochy nie je pre autorku iba pôsobivým výtvarným prvkom približujúcim jej kresbu k maliarskemu jazyku, ale častokrát je hlavným nositeľom ideovej náplne diela. Tvorí jeden z najzaujímavejších momentov autorkiných obrazov. Nie je totiž iba nositeľom negatívneho náboja sledovanej scény, naopak, kladie otázku, nakoľko je naše vnímanie ovplyvnené predsudkami a duálnym delením sveta na “dole a hore”, “čierne a biele”, “dobro a zlo”.  Akoby skúšala, kam sa dostaneme ich zamenením, prevrátením či úplným popretím opodstatnenosti týchto hodnotiacich kategórií. 

V súbore prác predstavenom na výstave Zasľúbená zem je autorkina pozornosť viac ako kedykoľvek predtým zameraná na aktuálne spoločenské témy. Všíma si najmä religiozitu, iracionalitu a jej rituálne odovzdávanie z generácie na generáciu. Tentoraz otvorene kritizuje.  Vytvára až mierne desivý kontrapunkt voči typickej nevinnej oslavnosti, ktorú náboženským rituálom bežne pripisujeme. Krst, svadba či sväté prijímanie sa odohrávajú za prítomnosti figúry zahalenej v pohlcujúcom čiernomrúchu. Akoby sme s týmito ochrannými úkonmi nevedomky prijímali tradíciu strachu, nedôvery v človeka, nevedomie a tmárstvo. Druhou polohou je popraskaná, ľudoprázdna krajina, ktorou preteká čierna rieka. Tá asinajviac referuje k stavu, ktorý nasleduje po vložení veľkých nádejí do veľkých slov. Či už sme na jednej, druhej alebo celkom inej strane pomyselnej ideologickej barikády. 

Mária Čorejová (1975) je vizuálna umelkyňa,j grafická dizajnérka a kultúrna manažérka. Okrem kresby sa vo voľnej tvorbe venuje aj maľbe, videu, objektu a inštalácii. Stojí za viacerými projektami podporujúcimi tvorbu a prezentáciu súčasného umenia a kultúry (Buryzone, Burundi, 13m3). 

 

Diana Majdáková


Alena Adamíková
Ležiace, spiace

 

Alena Adamíková (1972) je v rámci slovenskej maľby vnímaná ako žánrovo vyhranená autorka systematicky skúmajúca oblasť maliarskeho portrétu. Téma, ktorá je s maľovaním historicky (až organicky) spätá a teda sa v rámci vývoja umenia môže zdať dávno vyčerpaná, sa pre Adamíkovú stala spočiatku hlavnou oblasťou záujmu. Osobitosť autorkinho prístupu sa skrýva najmä v typoch zobrazení portrétovaných osôb: maľuje ich vo chvíľach, keď spia, ponárajú sa pod vodnú hladinu, klopia zrak alebo od diváka celkom odvracajú tvár. Rozširuje tak tradičné funkcie portrétu, ktorými sú dokumentácia fyzickej podoby a psychologizácia zobrazeného človeka. Skúmanie vnútornej krajiny portrétovaného je hlavnou kvalitou maliarskeho portrétu už od čias renesancie. Autorka však hľadá nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba opäť problematizovať a nanovo uchopiť. Necháva sa pritom inšpirovať literárnymi alebo historickými postavami, útržkami príbehov a udalostí zo života portétovaného, alebo novými interpretáciami známych faktov, ktoré spája vo vlastných imaginatívnych rámcoch. Vymazaním primárnych rozlišujúcich znakov autorka nastoľuje otázky, pokiaľ je tvár ultimátnym odrazom charakteru a odkedy nás odvádza od skutočnej podstaty. Môže byť človek bez tváre vnímaný ako celistvá, rozpoznateľná bytosť? Čo všetko pripisujeme poznaniu (analýze) tváre druhého človeka? A čo pre nás znamená jej absencia?

Výstava Ležiace, spiace ukazuje viacero polôh Adamíkovej tvorby, kde sa objavujú vytýčené problémy v rôznych výsledných formách. Výraznou skupinou diel sú portréty ležiacich (spiacich) žien, v ktorých autorka hľadá hranice dôvernosti autora so zobrazovaným človekom a jeho (ne)komunikáciou s neznámym elementom v jeho priestore (divákom, návšteníkom galérie). Obraz spiaceho človeka nám môže byť rovnako vzdialený, ako blízky, bez jeho pohľadu strácame návod, ako k nemu pristúpiť a analyzovať danú situáciu. Podobnou stratégiou je v autorkiných dielach aj zaviazanie očí portrétovanej osoby alebo nahrádzanie tváre inými obrazovými prvkami - najčastejšie krajinou. Krajinomaľba výrazne určuje aj ďalšie (aktuálne) autorkine smerovanie, kedy si všíma najmä vzťah medzi portrétovanou osobou a jej okolím. Vnútorný svet žien a detí sa pre autorku zdá byť vysoko aktuálnou témou, zakódovanou do väčšiny jej prác aj v tejto oblasti. Svoje ženské hrdinky umiestňuje do prírodného prostredia (najčastejšie k stromom), čo umožňuje pomerne priamočiare symbolické čítanie mnohých z týchto obrazov.

 


BORIS Sirka
Fire walk with me

 

Boris Sirka (1981) patrí v rámci slovenskej mladej maľby k najcharakterovejším autorom. Zásadný preň je najmä zvolený tematický záber, ktorého možnosti neustále nanovo objavuje a posúva do nových rovín. Opakovane spracováva temné témy inšpirované literárnymi či filmovými predlohami, alebo (urbánnymi) legendami rôznych kultúr. Sirku fascinuje horor, duchárske historky, desivé príbehy a povery a celá škála subkultúrnych motívov, ktoré podáva vo vysoko esteticky prepracovanej forme. Stiera tak rozdiel medzi pokleslými polohami tvorivosti a tzv. vysokým umením. Pracuje v ohraničených, uzatvorených cykloch, ktorých zmeny znamenajú vždy striktný prechod medzi štýlmi, náhlu zmenu výtvarného vyjadrovania alebo techniky a novú tematickú oblasť. 

Na výstave Fire walk with me sú predstavené diela vybrané z posledných dvoch autorových sérií. Experimentuje v nich najmä s priestorom a utlmením predošlej príbehovosti vyjadrovanej postavami a dejom. Pohráva sa s kvalitami “bieleho šumu” VHS pásky, ktorý spôsobuje prelínanie viacerých časopriestorových rovín záznamu, alebo s bližšie nevysvetliteľnými úkazmi na nečakaných, vyľudnených miestach. Hororová desivosť sa vytráca v prospech jemnejšej, menej ilustratívnej tajomnosti. Sirkove obrazy sa mrazivo pohrávajú sa s ľudskou predstavivosťou, ktorá je hlavným producentom neidentifikovateľného strachu z nevideného, zmyslami iba tušeného sveta.


Výber 4 | Veľké veci

Galéria Schemnitz pre vás na prvý letný mesiac pripravila veľké veci. Výstava Výber IV. vám tentokrát nepredstaví iba najnovšie diela spolupracujúcich umelcov. Uvidíte na nej najlepšie a vo viacerých prípadoch i najväčšie veci, ktoré skrývali vo svojich ateliéroch. A garantujeme vám (minimálne) jedno mimoriadne prekvapenie.

Keďže sa výstava zameriava na monumentálnejšie polohy tvorby vybraných autorov, v galérii Schemnitz uvidíte iba časť nášho umeleckého tímu. Preto sme sa rozhodli výstavu tentokrát rozšíriť aj na územie kaviarne Art café, kde uvidíte najmä menšie formáty (grafiky, kresby, maľby). 

Na výstave Výber IV - Veľké veci v galérii Schemnitz sa objavia obrazy Doroty Sadovskej, Kristíny R. Mésároš, Patrície Koyšovej, Andrey Bartošovej a Adama Šakového. V komornejšej atmosfére Art café sa zas stretnete s dielami od dvojice Si-si (Boris Sirka a Erik Šille), Lucie Tallovej,  Kristíny R. Mésároš a Andrey Bartošovej.  

Výstavy prehľadového typu tvoria medzičlánok jednotlivých samostatných výstav umelcov galérie Schemnitz. Divákom poskytnú možnosť uvidieť vždy iný výber diel, ktoré sú aktuálne záujemcom k dispozícii aj komerčne. Galeristom zas umožnia načas prevetrať depozit a v medzičase sa pripraviť na samostatnú výstavu ďalšieho umelca/umelkyne, ktorým bude 18. júla Boris Sirka.  

Diana Majdáková


Vlk a baránok v skutočnosti nemôžu byť priateľmi. Ich mierové spolužitie je predstaviteľné len v mýtoch o raji. A ešte na maľbách Roberta Bielika.

Jeden z najznámejších slovenských maliarov súčasnosti Robert Bielik (1963) si svojou tvorbou vyslúžil uznanie tak odbornej, ako aj tej najširšej verejnosti. Záujem o jeho práce majú rovnako akademici i laici. Nebolo tomu vždy tak, pretože v čase jeho štúdia a tesne po ňom bol v móde celkom iný štýl maľby, než akému sa venoval on. Bielik však bol tvrdohlavý a úspech sa napokon dostavil. Jeho maľbu charakterizuje využitie staromajstrovských techník, figuratívnosť a realizmus. Námety sú často prekvapivé; spája dokopy neobvyklé prvky, „nízke“ kombinuje s „vysokým“, čo z neho činí postmoderného autora. 

V maľbách prezentovaných na výstave v Galérii Schemnitz (väčšina z nich vznikla špeciálne pre túto príležitosť) sa Bielik venuje motívu vlkov a oviec. Obe zvieratá v našom prostredí fungujú ako všeobecne zrozumiteľné (najmä kresťanské) symboly. Bielik s týmito navrstvenými obsahmi pracuje, niekedy ich schválne narúša, aby sa dopracoval k vlastnej výpovedi. Vlky aj ovce sa na plátnach vyskytujú samostatne, živé aj mŕtve, so svätožiarami na hlavách, tiché aj revúce. Sám autor sa prostredníctvom vlastného portrétu s nimi objavuje na obrazoch v milostnom objatí. Alebo ovce s vlkmi tvoria spoločné stádo, v ktorom existujú vedľa seba v pokojnom spolužití. 

Spojenie vlka a ovce symbolizuje všeobecne spojenie protikladov v jednote – spojenie, ktoré je ťažké dosiahnuť sám v sebe, a zrejme nemožné v rámci celého sveta. Všetky náboženské mýty sú príbehmi o pôvodnej harmónii, jednote, svete, kde neexistoval hriech, zlo ani dobro. Preto má aj názov výstavy napovedať, že ovce a vlky, ktoré maľuje Bielik, ešte nie sú tými ovcami a vlkmi, s ktorými sa spájajú kvality dobra alebo zla – sú to nevinné bytosti, podobne ako malé dieťa na triptychu, ktorý je tiež súčasťou výstavy. Strata tohto raja znamená vstup do duality, v ktorej všetci žijeme. Plátna na výstave nesú jasné posolstvo o túžbe, s ktorou sa môžeme všetci stotožniť – o túžbe prekonať dualitu a zakúsiť mier.

Alexandra Tamásová | kurátorka výstavy

 

Výber 3

Na výstave Výber 3 opäť do galérie prinášame novinky, ktoré sa nám za posledné obdobie podarilo nadobudnúť. Tešíme sa, že môžeme ohlásiť novú spoluprácu, ako aj nové obrazy od našich obľúbených autorov a tiež, že sme do výberu zaradili okrem maľby i grafické listy. Tie sa nachádzajú v prvej miestnosti, kde sa vytvorili tri zaujímavé spojenia. 


Trailer k filmu Sutúrama, ktorý bude mať premiéru pri otvorení rovnomennej výstavy Adama Šakového v galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici.


ADAM ŠAKOVÝ
SUTÚRAMA

 

Adam Šakový patrí k maliarom nastupujúcej generácie, ktorí maľbu prirodzene konfrontujú s technickým obrazom a možnosťami tzv. nových médií. V prípade Šakového je “druhým” médiom fotografia, ktorá vo svojej analógovej i digitalizovanej podobe zaujíma pozíciu formálneho predobrazu maľby už od čias hyperrealizmu a fotorealizmu 20. storočia. Neistota diváka v otázke použitej techniky pri tvorbe obrazov už nie je iba doménou maľby, v dobe počítačového 3D modelovania sa čoraz viac dotýka aj média fotografie, či dokonca filmu. Šakový sa pohybuje v prostredí oboch médií (maľby i fotografie) s istotou. Neustále zdokonaľuje techniky, ktoré vedú k iluzívnym momentom pri ich prelínaní. Prekonávanie špecifických prekážok zvolených médií a technológií prenosu sa stáva jeho ústredným umeleckým problémom. V divákovi cielene vyvoláva pochybnosti, či sa pozerá na maľbu fotografie, alebo na fotografiu namaľovaného - prípadne oboje naraz.

Výstava Sutúrama v galérii Schemnitz predstavuje najnovšie obrazy, v ktorých sa Šakový pustil do novej témy spracovania osobného fotografického archívu. Zámerne narába s fotografiou, ktorá vykazuje nedokonalosti v kompozícii alebo vo svetelnej expozícii. Obrazy navyše pri maľovaní vrství cez seba, evokujúc tým techniku dvojexpozície, ktorá často vzniká náhodne. Dosahuje tak dojem dejovosti, ktorá nastáva pri rekonštruovaní okamihov zachytených na plátne. Dešifrovanie jednotlivých plánov, priestorov a postáv sa stáva momentom, ktorý diváka vťahuje do hry a vyvoláva uňho pocit priamej účasti na vytváraní obrazu. Maľby Adama Šakového sa dajú chápať ako seriózna výskumná práca intermediálneho umelca, maliarska hra s klasickým trompe l’oeil, alebo snaha o dôslednú analýzu média fotografie prostredníctvom iného výtvarného prostriedku.

Otvorená vernisáž výstavy 7.marca o 19.hod.

Výstava potrvá od 8.marca do 21.apríla 2014

 

VÝBER 2
Prierezová výstava
z depozitu galérie 

 

Sprístupnenie depozitu galérie Schemnitz nazvané VÝBER 2 umožní záujemcom spoznať nové diela spolupracujúcich umelcov a urobiť si obraz o programovom zameraní galérie. Dnes má galéria v Banskej Štiavnici vo svojom portfóliu desať umelcov - prevažne maliarov mladej a strednej generácie, ktorých samostatné výstavy sú naplánované na celý budúci rok. 

Druhá spoločná výstava je výberom z ateliérov umelcov, ktoré sme navštevovali v poslednom období. Zloženie výstavy je viac-menej náhodné, miestami spája nespojiteľné a občas ukazuje, že aj rôznymi cestami sa dá dôjsť k podobnému výsledku. Veríme, že vzájomná blízkosť rôznorodých diel vytvorí v galérii podnetnú atmosféru a priláka do galérie široké spektrum návštevníkov.  

Vystavené budú diela Aleny Adamíkovej, Andrey Bartošovej, Roberta Bielika, Evy Činčalovej, Patrície Koyšovej,  Kristíny Mésároš, Doroty Sadovskej, Borisa Sirku, Adama Šakového, Lucie Tallovej.  

Výstavy prehľadového typu budú vždy tvoriť medzičlánok jednotlivých samostatných výstav galérie Schemnitz. Divákom poskytnú možnosť uvidieť tam vždy iný výber diel, ktoré sú aktuálne záujemcom k dispozícii aj komerčne. Galeristom zas umožnia načas prevetrať depozit a v medzičase sa pripraviť na samostatnú výstavu ďalšieho umelca/umelkyne.

Vernisáž výstavy sa uskutoční 14.februára 2014 o 19.hodine.


PATRÍCIA KOYŠOVÁ
ŤAŽKÉ ĽAHKOSTI
HEAVY LIGHTNESS

 

Obrazy na výstave Ťažké ľahkosti sú ďalším rozvíjaním maľby vzduchom, ktorá autorke otvára stále nové možnosti alebo, ako sama hovorí, výzvy. V novom cykle malieb sa oblúkom vracia k dvom výtvarným témam, ktoré spracúvala už v minulosti. Prvou z nich je séria pracujúca s vizualitou krvného obrazu nadväzujúca na starší cyklus Cum grano salis. Autorka si pri práci na obrazoch nového cyklu Hľadanie dokonalého tvaru vytýčila cestu, ktorú plánuje nasledovať v nasledujúcom období a vo výsledku presiahnuť do väčších maliarskych i priestorových realizácií. Komorný formát obrazov v galérii Schemnitz (90x105cm) umožňuje takpovediac sledovať počiatočnú fázu skúmania, ktorá (nie bez nadväznosti na minulé skúsenosti) u Patrície Košovej obykle prerastie do dlhodobého výtvarného programu ústiaceho k monumentálnym výstupom. 

Druhou témou, ktorú autorka po čase znova rozvíja, je barok. Vracia sa k dojmu ľahkosti, vzdušnosti a zároveň komplikovanosti tvarov evokujúcich barokové (či rokokové) narábanie s iluzívnou ornamentálnosťou, pohyby drapérií, ostré zlomy svetla či dynamiku architektúry. Nadväzuje na princípy, ktoré si osvojila pri tvorbe najvýraznejších diel z roku 2010 (prezentovaných na samostatnej výstave Evolution of a star, SODA gallery, Bratislava). Maliarske postupy odkazujúce  k historickým koreňom vizuálnej pamäte paradoxne dosahuje používaním industriálnych nástrojov a techník. Zvláštne napätie medzi tradíciou a experimentom, prekonávaním fyzických prekážok pri tvorbe a čistým, minimalistickým (naoko “ľahkým”) vizuálnym jazykom, sa pri uvažovaní o Patríciinej maľbe javia ako jej zásadné kvality. Návraty k istýmmotívom z osobnej i všeobecnej histórie sú autorkiným estetickým hľadaním nových ciest pre podporu otvorenej imaginácie pri vnímaní (nielen) jej obrazov. 

Výstava potrvá do 10.februára 2014.


VÝBER / SELECTION I.

 

Symbolické otvorenie depozitu galérie Schemnitz nazvané jednoducho VÝBER I. umožní záujemcom spoznať diela spolupracujúcich umelcov a urobiť si obraz o budúcom programovom zameraní galérie. Už dnes má nová galéria v Banskej Štiavnici vo svojom portfóliu sedem umelcov - prevažne maliarov mladej generácie, ktorých samostatné výstavy sú naplánované na celý budúci rok. 

Prvá spoločná výstava je výberom z ateliérov umelcov, ktoré sme navštevovali v posledných týždňoch. Zloženie výstavy je viac-menej náhodné, miestami spája nespojiteľné a občas ukazuje, že aj rôznymi cestami sa dá dôjsť k podobnému výsledku. Napriek tomu (či práve preto) veríme, že bude divácky atraktívna a vzájomná blízkosť rôznorodých diel vytvorí v galérii podnetnú atmosféru. 

Vystavené budú diela Aleny Adamíkovej, Roberta Bielika, Patrície Koyšovej, Kristíny Mésároš, Borisa Sirku, Adama Šakového a Lucie Tallovej.  

Výstavy prehľadového typu budú vždy tvoriť medzičlánok jednotlivých samostatných výstav galérie Schemnitz. Divákom poskytnú možnosť uvidieť tam vždy iný výber diel, ktoré sú aktuálne záujemcom k dispozícii aj pre komerčné účely. Galeristom zas umožnia načas prevetrať depozit a v medzičase sa pripraviť na samostatnú výstavu ďalšieho umelca/umelkyne.

Výstava potrvá do 3.1.2013. Srdečne pozývame.

 

Kristína R.Mésároš 
Pod povrchom
Under the surface

 

Na samostatnej predajnej výstave Kristíny R. Mésároš s názvom "Pod povrchom" predstavujeme najmä nové práce, ktoré otvárajú ďalší z výrazných cyklov autorkinej tvorby. Svoj obľúbený motív vody si v posledných obrazoch “ohmatáva” bližšie a obracia naň celú svoju pozornosť. V úsporne rozohraných etudách ako skok do vody, plávanie pod hladinou, či váhanie pred skokom, opäť pracuje s interakciou človeka a prírody (elementu vody), tentokrát však bez potreby fantazijného symbolizmu a naratívnosti. Zároveň dáva divákovi možnosť nechať sa pohltiť vizuálnym pôžitkom výborne zvládnutej realistickej maľby. 

Výstava potrvá do 9.decembra 2013

 

Filmový portrét slovenskej výtvarníčky Kristíny R. Mésároš z produkcie banskoštiavnickej galérie Schemnitz. Účinkovali: Kristína R. Mésároš, Diana Majdáková. Námet a produkcia: Ivan Ladziansky. Kamera: Peter Kováč. Hudba a zvuk: Matej Štesko. Scenár, strih a réžia: Marek Janičík. © FAJNDIZAJN s.r.o. Banská Štiavnica