Je to jeden z princípov, ktorý si manželia Kubinskí zvolili ako stratégiu pri tvorbe ich najnovšej spoločnej výstavy v banskoštiavnickej Galérii Schemnitz.

K tejto metóde však pristupujú svojsky, pretože nás divákov nenechávajú vnímať prostredie mesta, ale, naopak, jeho históriu a súčasnosť spolu s príbehmi jeho obyvateľov prenášajú do prostredia galérie. Monika a Bohuš Kubinskí spolupracujú od 90. rokov 20. storočia na monumentálnych site-specific inštaláciách, pre ktoré sú charakteristické experimenty s nevýtvarnými materiálmi, prepájanie rôznych umeleckých médií s nájdenými predmetmi, využívanie súčasných technológií a interakcia s divákmi. Spájaním osobnej a kolektívnej histórie, angažovaným postojom, kritickým uvažovaním a emotívnym prežívaním priestoru, v ktorom vystavujú, vytvárajú diela reagujúce na rôzne spoločenské, politické a etické témy minulosti a súčasnosti. Popri spoločných projektoch pracujú aj individuálne – Monika sa venuje prevažne maľbe s poetickými a autobiografickými prvkami, Bohuš pracuje so sochou v tradičných materiáloch (prevažne kameň – mramor), ktoré posúva do netradičných súvislostí. Pre Galériu Schemnitz vytvorili výstavu ovplyvnenú ich pohľadom na Banskú Štiavnicu, skúmaním a prežívaním jej minulosti a súčasnosti. Nie je to „klasická“ výstava, na ktorej by ukázali výber z ich aktuálnej tvorby – je to skôr priama reakcia na miesto/mesto. Je to jeden celok skladajúci sa rôznych častí, ktorý vznikol na základe komunikácie a spolupráce dvoch umelcov – manželov. Každý z nich pracuje samostatne, no zároveň v spoločnom dialógu. V snahe o vytvorenie rovnováhy (v zmysle jin a jang) sa tu miešajú dva princípy, dva protipóly – poetika a krása so sarkazmom a surovosťou. Názov výstavy Stopy pôvodu – Rozkvitanie je spojený z dvoch častí, čím odkazuje na spomínanú bipolaritu. Bohuš Kubinský pracuje s vecami, príbehmi a ich stopami, ktoré zanechávajú v priestore a v ľuďoch. Našiel ich nielen v Banskej Štiavnici, ale aj na mieste, kde spolu s Monikou žijú – v Maslovciach, malej dedinke na juhozápade Slovenska. Dlhodobo si vytvára akúsi materiálovú knižnicu zo starých nepotrebných vecí, ktoré recykluje a dáva im nové významy, nový život. V najväčšej miestnosti galérie môžeme vidieť objekty, z ktorých všetky s výnimkou jedného vytvoril špeciálne pre túto výstavu. Dielo Teplá voda vzniklo pre výstavu Pohyb pamäti, ktorá sa konala na prelome rokov 2019 a 2020 v Novej synagóge v Žiline. V starej pozinkovanej vani je voda neustále zohrievaná na teplotu ľudského tela. Ak má voda pamäť, vie si zapamätať aj telo človeka, ktorý (v nej) už nie je? „Inštalácia, ktorá by mohla pripomínať blahodarné účinky kúpeľového rituálu, sa mení na spoločensko-kritickú výstrahu neblahých dôsledkov odplavenia spomienok. “ (Michal Lalinský) Závesný objekt Dejiny ľudstva pozostáva z dosiek zo starej latríny, ktorá sa nachádza na záhrade umelcov. Ich zarámovaním sa tieto utilitárne „dosky, na ktoré si sadá svet“ menia na niečo vzácne, hodné pozdvihnutia z ich večne nevďačnej horizontálnej polohy do podoby evokujúcej takmer „svätý obrázok“. Je to priznane prvoplánový, sarkastický komentár minulosti, súčasnosti a možnej blízkej povolebnej budúcnosti nášho národa a zo širšieho pohľadu aj celého ľudstva. Doslovné nastavenie zrkadla tým z nás, ktorí sa odvážime nadvihnúť poklop. Ďalším Bohušovým komentárom k súčasnej politickej situácii je objekt Portrét neznámej, v ktorom stará tabuľka z prasačinca nájdená v holubníku naberá nečakane aktuálne významy. V sobotu 18. marca zachvátil historické centrum Banskej Štiavnice požiar, ktorý poškodil sedem budov. Na túto udalosť reaguje dielo Tabula rasa – školská tabuľa z 19. storočia doplnená o faksimile dokumentov zo Slovenského banského archívu, ktorého budova bola tiež zasiahnutá požiarom, no zhodou šťastných náhod vzácny archív nezhorel, čo by bola tragédia nielen lokálneho, ale aj medzinárodného významu. Bohušom Kubinským oslovený riaditeľ archívu Peter Konečný našiel dokumenty z 18. a 19. storočia, ktoré obsahujú rôzne – dnešnou terminológiou povedané – „protipožiarne opatrenia“. Pri tohtoročnom požiari sa, žiaľ, ukázalo, že niektoré aktuálne opatrenia a postupy neboli dostatočne vypracované, resp. dodržiavané. Niekedy by azda stačilo nadviazať na minulosť a poučiť sa z toho, čo už vytvorili iní pred nami… Dve miestnosti, v ktorých svoje diela prezentuje Monika Kubinská, sú kontrapunktom k Bohušovým objektom. Inštalácia s názvom Rozkvitanie je prezentáciou autorkinej aktuálnej maliarskej tvorby. Obrazy s ľahkosťou levitujú v priestore a pripomínajú lúku, ktorá môže rozkvitnúť na mieste spálenom vojnou, suchom alebo ľudskou ľahostajnosťou. Monika sa tu snaží vyjadriť nádej, že ešte nemusí byť všetko stratené. V nových obrazoch, podobne ako v staršej tvorbe, pracuje s prírodnými materiálmi, na plátna aplikuje lupene kvetov a iné časti rastlín, ako farby používa aj naturálne pigmenty či víno. Obrazy tematizujú vzťahy – medzi ľudmi a medzi človekom a prírodou. Sme súčasťou jedného celku, no naša spoločná existencia na tejto planéte nie je harmonická, a špeciálne naša ľudská prítomnosť je veľmi krátka, vratká a pominuteľná. Je však len na nás, či nájdeme dostatok síl a odvahy vniesť do týchto vzťahov potrebnú stabilitu, rovnováhu. Finále výstavy tvorí miestnosť s názvom Pocta Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej. Monika Kubinská sa inšpirovala knihou Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej (Literárna bašta, 2022) od režisérky Anny Gruskovej, ktorá formou umeleckej reportáže vytvorila živý portrét tejto literárnej vedkyne, hungaristky, historičky, modernej prvorepublikovej ženy, priekopníčky demokracie na Slovensku a manželky maliara Edmunda Gwerka, s ktorým od roku 1937 žila v Banskej Štiavnici až do svojej smrti v roku 1944, keď ju ako účastníčku SNP zajali a v Kremničke pri Banskej Bystrici popravili nacisti. Dodnes presne nevieme, kto ju udal, no v tom čase prekvapivo často udávali ženy vdovy, a preto jedným z odkazov Moniky Kubinskej je, aby ženy držali viac spolu. Monika našla v živote Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej (1905 – 1944) niekoľko paralel so svojou vlastnou rodinnou históriou. V diele Spomienka pre budúcnosť použila svoju svadobnú nočnú košeľu, ktorú jej ušila babka (tá podobne ako Gwerková-Göllnerová študovala na Sorbonne) ako stopu, odtlačok minulosti a ženského tela a prepojila ju so sopečnou horninou vizuálne pripomínajúcou nariasené šaty. Tekutosť žeravého času tu akoby skamenela v státisícročnej nemennosti… Inštaláciu diel v poslednej miestnosti dopĺňa originálne vydanie vyše šesťstostranového zborníka Žena novej doby (Tatran, 1938), v ktorom Gwerková-Göllnerová spolu s Jarmilou Zikmundovou uverejnili rôzne životné a výchovné rady a tipy pre modernú demokratickú ženu. Po vzniku nedemokratického Slovenského štátu v roku 1939 bola kniha zakázaná. Výstava Stopy pôvodu – Rozkvitanie je spojením osobnej a kolektívnej pamäti, lokálnej a globálnej histórie, hľadaním stôp vecí, ľudí a príbehov v nánosoch času, recykláciou materiálov, foriem, obsahov, príbehov a osudov, snahou o nachádzanie pevných bodov v tekutej dobe, trpezlivosťou, ktorá kvety prináša, prinášaním nových súvislostí do zabudnutých kútov, prelínaním drsného humoru a nežnej poetiky a vyjadrením názoru, že pôvod všetkých vecí je v jednote, ktorej manifestáciou je komunikácia medzi bytosťami, umením a svetom. V úvode tohto textu spomínaná psychogeografia môže byť nástrojom, ako túto výstavu čítať v súvislosti s Banskou Štiavnicou, ale aj so širším okolím – nielen Slovenska. Tvorivý rozhovor dvoch umelcov – muža a ženy – sa prenáša do priestoru galérie, reaguje naň a snaží sa nadviazať dialóg s nami, divákmi. Pristúpime naň?

Omar Mirza, júl 2023

Vizuálna umelkyňa strednej generácie, aktívne pôsobiaca na slovenskej a medzinárodnej výtvarnej scéne od začiatku deväťdesiatych rokov. Už od ranej tvorby pracuje spoločne s manželom Bohušom Kubinským na veľkorysých site-specific inštaláciách s významným zastúpením neklasických médií a multimédií. Monumentálnymi projektmi, ako napríklad Story, Synagóga, Trnava, SK (1997), Hall, At Home Gallery, Šamorín, SK (1999), První linie, DOX, Praha, CZ (2014), Level, Východoslovenská galéria, Košice, SK (2016), Cache, Nástupište 1-12, Topoľčany, SK (2017), To Cache: At Home Gallery, Šamorín, SK (2018) Kunstverein, Passau, DE (2019), Uměleckoprůmyslové muzeum, Praha, CZ (2019) alebo Pohyb pamäti, Nová synagóga, Žilina, SK (2019 – 2020), spracúvajú svoje osobné komentáre k odosobneným, všeobecne platným etickým rámcom, pričom pre ich sprostredkovanie využívajú sugestivitu a emotívne precítenie diela. Často reagujú na kontext priestoru, do ktorého svojimi dielami vstupujú, a zvýrazňujú jeho autentickú poetiku. Popri spoločnej tvorivej línii sa výtvarníci už od študentských čias súbežne venujú aj rozvoju individuálnych autorských programov.

V roku 1997 získali štipendium Jackson Pollock Foundation v New Yorku.

Maliarkine práce z posledného obdobia charakterizuje expanzia mimo redukovanej plochy obrazu. Jej maliarske kompozície sú doslova „budované“ na architektonickom pôdoryse či sochársky modelované tak, že v reliéfoch alebo prekladaných asamblážach popierajú dvojrozmernosť. Iným spôsobom rozkladu maliarskej plochy je komponovanie monumentálnych oltárnych skladieb – ako súčasných variácií tradičného oltárneho obrazu so sklápacími krídlami. Výstava Radosť – pokrvnosť, Galéria MEDIUM, Bratislava, SK (2017).

Jej nateraz posledným projektom bola výstava – monumentálna inštalácia Nájdené v zápisníku, ktorú navrhla špeciálne pre priestory Synagógy – Centra súčasného umenia, Trnava, SK (2021).

V roku 2018 vzniká pod jej autorským vedením projekt One Table, v ktorom sa zamýšľa nad spolupatričnosťou, dôležitosťou komunikácie, ľudskej interakcie a spoločného prežívania prítomného okamihu. V nezvyčajnom formáte pozýva k spoločnému stolu ďalšie umelkyne a jedno prázdne miesto necháva rezervované pre diváka. Hraničný formát na pomedzí kolaboratívnej site-specific inštalácie, happeningu, rezidencie a otvorenej výzvy na spôsob „carte blanche“ oslovuje výtvarníčky, ktoré v daných priestoroch už vystavovali a istým spôsobom reagovali na genius loci miesta. Zatiaľ zrealizovala šesť edícií tohto projektu:

At Home Gallery, Šamorín, SK (2018), Kunstverein, Anna-Kapelle, Passau, DE (2019), Nová synagóga, Žilina, SK (2020), Nástupište 1-12, Topoľčany, SK (2020), Synagóga – Centrum súčasného umenia, Trnava, SK (2021) a Korzo, Zálesie, SK (2022).

V roku 2021 bola zaradená do Secondary Archive – platformy pre umelkyne zo strednej a východnej Európy.

www.studiokubinsky.sk

www.secondaryarchive.org

Predstaviteľ strednej generácie slovenských výtvarníkov, ktorý́ sa venuje sochárskej tvorbe vo veľkorysejšej i v komornejšej mierke, menej klasickým žánrom – objektom či site-specific inštaláciám, ale aj pedagogickej tvorbe.

Jeho autorský program sleduje viacero paralelných línií. Ako sochár starej školy siaha po archaickej sochárskej matérii – kameni (predovšetkým po carrarskom mramore, travertíne a zriedkavejšie granite), pričom rovnako využíva tradičné postupy, ale aj aktualizačné momenty vytvárania sôch pomocou najnovších dostupných technológií (ELESKO, Fajdal-Modra, 2006 – 2009; Pulzujúce srdce univerzity, Žilinská Univerzita v Žiline, 2019 – 2020).

Popri kameňosochárstve často siaha aj po menej zvyčajných materiáloch alebo vyslovene nesochárskych hmotách. S tvorivou ľahkosťou prekračuje mediálne limity, aby vo svojich asamblážach, plastikách, objektoch alebo väčších celkoch vypovedal umelecké posolstvo, a zároveň overil možnosti extrémnych materiálov – jeho diela majú často multimediálny charakter.

Okrem samostatnej tvorby sa spoločne s manželkou maliarkou Monikou Kubinskou venuje vytváraniu väčších, logisticky náročnejších projektov – site-specific inštalácií či performancií. Aj pri nich sa najčastejšie ocitá v polohe multimédií, zároveň však nezaprie svoj priamočiary sochársky prístup, ktorý vplyvom manželkinej výtvarnej perspektívy obohacuje a dôsledne exponuje. K spoločným projektom manželia Kubinskí pristupujú ako k súdržnejším celkom, ktoré majú podobu cyklov.

V roku 2012 vyhrali medzinárodnú súťaž na otvorené átrium sídla Slovenskej sporiteľne v Bratislave a vytvorili monumentálny svetelný objekt SKY.

Docent Bohuš Kubinský pôsobí od roku 2000 aj ako pedagóg na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. V rámci tejto pozície skúma vzťah výtvarného diela a architektúry, venuje sa vzdelávaniu študentov v oblasti umenia a pracuje na analýze vizuálneho umenia v kontexte súčasného budovaného prostredia. Súčasťou pedagogickej činnosti na Ústave výtvarnej tvorby a multimédií FAD STU je viacero projektov realizovaných študentmi pod jeho vedením, ktoré sledujú rozhranie medzi architektonickou a umeleckou tvorbou, integrujú tvorivé stratégie súčasného vizuálneho umenia do autorských perspektív budúcich architektov.

Zúčastnil sa viacerých medzinárodných sochárskych sympózií (Taliansko, Nemecko, Slovensko, Nový Zéland).

Je nositeľom ceny Jackson Pollock Foundation New York (1997 – 1998) a viacnásobným finalistom Ceny Oskára Čepana (Mladý slovenský výtvarník roka, 1996; Cena mladého výtvarníka roka Tonal, 2000).

Jeho diela sú zastúpené v slovenských a zahraničných zbierkach moderného umenia.

V roku 2022 sa zúčastnil na významnej medzinárodnej výstave Bolest těch druhých v Centre súčasného umenia DOX v Prahe v Českej republike, ktorá výrazne reflektuje ruskú inváziu na Ukrajinu.

www studiokubinsky.sk