Jednou z kľúčových osobností slovenskej súčasnej maľby je Dorota Sadovská (1973). Do aktuálneho obrazu vnáša témy, ktoré sa v posledných desaťročiach v slovenskom maliarstve objavovali len sporadicky - realistickú figuráciu, akt, monumentálny portrét a kresťanskú ikonografiu. Nepôsobí v tomto rámci iba v oblasti maľby, realizuje sa aj vo fotografii, priestorovej inštalácii, objekte či videu. Sadovskej videnie ľudského tela je zbavené primárne erotických konotácií, čo funguje tak v prípade skúmania vizuálnych kvalít telesných fragmentov (fotografie rukami deformovaného poprsia, neidentifikovateľné záhyby kože, detail pokožky s ochlpením…), ako aj pri zobrazovaní svätcov (a duchovných bytostí) mimo zaužívaných kánonov. Cykly jej prác sa rozlišujú témou i formálnym prevedením, no spája ich autorkina schopnosť inovácie v spracovaní námetu špecifickým vizuálnym jazykom. Jednotlivé problémy skúma hĺbkovo a v dlhodobých časových horizontoch, čo sa odráža aj v sériovom spôsobe tvorby. Pravdepodobne najobsiahlejším súborom diel je cyklus kvázi-portrétov, v ktorom maľovala podobizne ľudí v netypických podhľadoch a skratkách odhaľujúcich oblasť hrdla a ramien. Tento pohľad sa naraz zdá intímnejší a senzuálnejší, ako akokoľvek verný portrét zobrazovanej osoby. V prípade svätcov tiež využíva neobvyklé perspektívne obraty (predovšetkým ostré nadhľady či podhľady), kontrastný moment však nastáva najmä v odvážnom prístupe k téme, kedy sa známe osobnosti kresťanského   “panteónu” zbavujú svojich tradičných atribútov. Tie autorka nahrádza iba ich minimalizovanými symbolmi, pričom na seba zobrazovaní svätci preberajú podobu konkrétnych (i keď neidentifikovaných) ľudí. Jemná psychologizácia prebieha v prirodzených gestách či nenápadných mimických zmenách. Posledné autorkine prieskumy sa týkajú najmä prienikov jej doterajšieho umeleckého programu a módy. Sadovskej diela sú súčasťou významných umeleckých zbierok v domácom i medzinárodnom kontexte.