Výstavy 2025 | Exhibition 2025

Natália Šimonová
Michal Machciník

Fragmenty z heuristiky korozívnych javov

Kurátor: Adám KORCSMÁROS

Vernisáž: 31.10.2025 o 19:00 hod
Výstava: 1.11.2025 - 2.12.2025

Ústredným motívom spoločnej výstavy Michala Machciníka a Natálie Šimonovej je ich zdieľaný, systematický záujem o proces korózie a jeho produkty – od využívania materiálnej podoby hrdze až po reflexiu a skúmanie samotného fyzikálno-chemického procesu. Hoci Šimonová pracuje predovšetkým v médiu maľby a Machciníkovo východisko je sochárske, pre oboch je príznačný presah medzi rôznymi médiami, ktorý často smeruje k intermediálnym či priestorovým inštaláciám. Výstava predstaví tematický výber z ich nedávnej tvorby a jej súčasťou bude aj spoločné site-specific dielo realizované priamo pre priestor galérie. 

Natália Šimonová dlhodobo uplatňuje vo svojej tvorbe procesy oxidácie kovov v mnohých podobách – od úpravy plátna až po nanášanie hrdze vo forme pigmentu. Jej maľby spravidla expandujú do priestoru prostredníctvom inštalácií zostavených z lešenárskych prvkov, oceľových rohoží či častí mobiliáru z verejných priestranstiev, ktoré sa často premietajú aj do kompozícií obrazov. Diela prezentované na výstave dokumentujú široké spektrum autorských postupov a experimentov s koróziou a jej produktmi. 

Michal Machciník sa popri tom, že v niektorých svojich objektoch využíva oxidované kovové prvky, procesu korózie a procesu transformácie materiálov všeobecne venuje aj z hľadiska skúmania chemických a fyzikálnych procesov. Na výstave predstaví popri sérii sôch aj dielo reflektujúce výskum korózie realizovaný od druhej polovice 20. storočia na Hutníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach.  

Kľúčovou a zakladateľskou osobnosťou tohto výskumu bol Jaroslav Kocich, ktorému bude venované spoločné site-specific dielo Machciníka a Šimonovej.

Natália Šimonová (*1995, Žiar nad Hronom) – absolvovala štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v roku 2020 (ateliér Rastislava Podobu), v roku 2025 absolvovala doktorandské štúdium u Jiřího Davida. Zúčastnila sa niekoľkých workshopov na Slovenku, v Poľsku, Maďarsku, ako aj rezidencie vo Francúzsku či v Izraeli. Vystavovala na niekoľkých kolektívnych a samostatných výstavách na Slovensku, v Českej republike, Rakúsku, Bulharsku, Francúzsku, New Yorku a v Číne. Takisto bola laureátkou súťaže Maľba roka 2020. V súťaži Strabag Artaward International 2021 sa dostala do finále a získala Cenu uznania. V roku 2024 bola finalistkou Ceny Nadácie Novum a zároveň sa stala v tom istom roku jednou z laureátok súťaže Púpava development.  Natália Šimonová sa vo svojej tvorbe venuje kolektívnej a osobnej pamäti, kde tematicky zobrazuje motívy urbánnej architektúry a jej štruktúr, ako napr. detské ihriská z čias socializmu. V súčasnosti pracuje na témach kolektívnej či osobnej pamäte, ktorú spracováva prostredníctvom vizuálne silných motívov, ktoré sú všetkým dobre známe. Šimonová sa venuje tzv. expandovanej maľbe, t. j. s presahom za hranice média formou priestorovej inštalácie, komunikáciou malieb s priestorom a aktívnym zapojením diváka. Používa kombinácie klasických a neklasických médií, tradičných a netradičných výtvarných techník a postupov (uhoľ, pastel, akryl, olej, frotáž, koláž, dekoláž) a najmä hrdzu, ktorá je pre jej tvorbu charakteristická. Žije a tvorí v Prašiciach pri Topoľčanoch.

Michal Machciník (*1989, Košice) – absolvoval štúdium na Fakulte umení v Košiciach, diplomovú prácu zrealizoval v roku 2015 v Ateliéri slobodnej kreativity 3D u prof. Juraja Bartusza, dizertačnú prácu pod vedením prof. Petra Rónaia obhájil v roku 2020. Počas štúdia absolvoval stáž na pražskej Akadémii výtvarných umení v sochárskom ateliéri Jindřicha Zeithammla (2012). Bol semifinalistom ocenenia Start point (2015), získal čestné uznanie v rámci Ceny Cypriána z akcie Skúter V (2022). Víťazné projekty realizoval v rámci medzinárodných súťaží Re-Use Project v Kópavogur Contemporary Art Museum v Reykjavíku (2023) a Umenie na mieste X pre Zádielsku dolinu (2023). V súčasnosti pôsobí na Fakulte umení, katedre výtvarných umení a intermédií ako odborný asistent. 

Machciník od svojej diplomovej práce kontinuálne pokračuje v komponovaní objektov a skulptúr s odkazmi na ready-made, no ostáva verný aj žánru tradičnej sochy, ktorý prepája s využívaním nových médií. Jeho tvorba bola prezentovaná na mnohých skupinových aj samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí. Pre Michala Machciníka sú kľúčové vzťahy medzi človekom a okolitým prostredím. Jeho práca je založená na úzkej komunikácii s prírodou a terénnych výskumoch, spolu s filozoficko-vedeckými odkazmi, ako často ironizujúcimi či znepokojujúcimi komentármi súčasnosti. Vo svojich najnovších prácach kombinuje nájdené artefakty a prírodniny s historickými technickými nákresmi, pedagogickými grafickými schémami či inými ľudskými výtvormi.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 
 

Matúš Maťátko

Šepot baní

Kurátor: Vladimír BESKID

Vernisáž: 19.9.2025 o 19:00 hod
Výstava: 20.9.2025 - 20.10.2025

Individuálna prezentácia všestranného slovenského umelca Matúša Maťaťka (1984) pod názvom „Šepot baní“ je pripravená špeciálne pre tento priestor a vydolovaná kolekcia sa priamo viaže ku minerálom a baníckym príbehom Banskej Štiavnice.  Na scéne je známy skôr ako tvorca encyklopedickej obrazárne, kde sú zaznamenané „zlomové“ historické udalosti a krízové momenty našich štátotvorných dejín, kde uplatňuje svoja kritický, ironický, až pichľavý humor  (napr. kľúčová Biela-modrá-červená epopej, realizovaná v obmenách (2019 - Nová Cvernovka Bratislava; 2020 -21 – LGPMB Liptovský Mikuláš; 2024 – GJK Trnava).

Táto výstavná zbierka sa prostredníctvom obrazov, reliéfov a objektov odohráva hlavne v dvoch líniách: prináša estetiku a symboliku minerálov a osobný výskum histórie a vplyvov baníckeho prostredia na kultúrny kontext regiónu. Najprv osobitá interpretácia minerálov, kovov a kryštálov. Tá preferuje nielen ich prírodnú krásu (minerály to sú vlastne „kvety baní“), grafické štylizované zobrazenie ich elementárnych tvarov podľa Platóna, kde oscilujú jeho telesá, ktoré svojou geometrickým systémom reflektujú kryštalickú štruktúru minerálov ( séria Platónske telesá, 2023; Oktaéder, Hexaéder, Dodekaéder, všetko 190 x 170 cm atď.)  ale aj ich symbolický a kultúrny význam v baníckej kultúre (Banské žezlo  - Kremeň holubník, maľba na plátne, 120 x 100 cm, 2025). V druhej línií sa umelec sústreďuje na vplyv baníckeho remesla na kultúrne naratívy a legendy, vizuálnu identitu tohto regiónu. Prináša inšpiráciu príbehmi, miestnymi mýtmi a legendami, ktoré sa tvorili okolo baníctva a minerálnych objavoch (permoníci, salamandra, medveď, hrudy zlata a striebra a pod.).

Aktuálna kolekcia diel Matúša Maťatka tak vytvára nový vizuálny dialóg medzi súčasnou vizuálnou rečou a „šepotom baní“, teda historickou baníckou kultúrou Banskej Štiavnice metaforicky v tomto „Schemnitz“ priestore, plnom permoníkov...

b.skid

Mgr. art. Matúš MAŤÁTKO (narodený 1984 v Bratislave) je popredný slovenský umelec, výrazný ilustrátor a pedagóg, žije a tvorí v Bratislave.  Je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ateliér voľnej grafiky a ilustrácie prof. Dušana Kállaya (2005 – 2011); študijná stáž na VŠUP v Prahe (2011). Rezidencie a stáže: 2023 – Slovenský inštitút Jeruzalem; 2021 - Epreuve d'Artiste, Antverpy; 2020 – Sofia; 2019, 2017 - Cité internationale des Arts, Paríž; 2016 - Canggu-Bali v Indonézii. Samostatne vystavuje doma aj v zahraničí od roku 2011, z aktuálnych samostatných výstav: 2025  - Maťatková knižnica, MMMU Danubiana Bratislava; 2024 – Čas kostlivcov, GJK Trnava, Koppelova vila; 2023 – Zodiak, Galéria 19, Bratislava; 2022 – Doba nepokojná, Partizánske. Mnohonásobný nositeľ ceny Najkrajšia kniha roka (2005-2023). Realizoval niekoľko muralov a malieb vo verejnom priestore. V súčasnosti je pedagógom na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 

Matúš Kurdel

The beginning
the simple
THE Source

Kurátorka: Nikola KURDEL ČEMANOVÁ

Vajce, ako archetypálny pra-symbol, sa v umení objavuje ako zrkadlo krehkosti, zrodu, transformácie alebo kontinuálnej premeny s prísľubom večnosti.
V oblúku histórie prežíva vajce ako univerzálny symbol, prítomný v mnohých kultúrach a epochách. Plášť prvého života, hranica, škrupina, je metaforou ochrannej vrstvy. Večná kontinuita, ktorú vajce reprezentuje, sa môže javiť ako cyklus nekonečného zrodu, ale aj ako pretrvávajúce spojenie medzi minulosťou a budúcnosťou. Je to hranica vlastnej hmoty, základný kameň našej existencie.
Možno práve v dnešnej dobe, v ktorej s pohľadmi upretými vpred fandíme neustálej inovácii a pokroku, je stále viac relevantné pripomínať si večnú prítomnosť určitých symbolov, ktoré civilizáciu sprevádzajú od počiatku vekov a môžu nám pomôcť nájsť orientačný bod na cestách k zmysluplnej budúcnosti a pevný bod v neustále meniacej sa realite.
Primárnym médium, s ktorým autor pracuje, je kov spracovávaný technikou zvárania. Tvrdá, pevná a odolná povaha kovu sa dostáva do dialógu s oblým tvarom vajca, symbolom života, zraniteľnosti a pôvodnej formy. Autor skúma túto dichotómiu medzi tvrdosťou materiálu a krehkosťou symbolu, čím vytvára dialóg medzi medzi fyzickou realitou kovu a symbolickým významom tvaru vajca.
V jednom z vystavených objektov (socha v exteriéri) autor vytvára ohraničený priestor, ktorý ako kovová hranica definuje oválny tvar uprostred. Vajce, ktoré týmto vzniká je tvorené prázdnotou, vzduchom, ničím. Môže práve táto prázdnota - tento priestor medzi všetkým, byť základom a zdrojom všetkého, čo žijeme? Prázdnota ako sféra pre vznik - liaheň ideí a tvarov, potenciál pre vznik nového.

Z ničoho, rodí sa niečo. Alebo úplne všetko?

Kurdelova socha nás pozýva premýšľať nad významom prázdnoty, ticha, nehmotného priestoru ´medzi´ ako nad niečím, čo umožňuje vznik všetkého existujúceho a nad nekonečnom možností, ktoré v ňom ležia.

Matúš Kurdel (1994) je slovenský výtvarník, ktorého primárnym médiom je socha, preferovaným materiálom oceľ, nerez a iné kovy, pracuje však aj s drevom a keramikou. V jeho dielach je výrazná prítomnosť archetypálnej symboliky, ktorá sa stala jeho osobným motívom a zároveň tvorivým nástrojom. Kurdel s ňou pracuje ako s prostriedkom na prenikanie do hlbších vrstiev významu, pričom jeho cieľom je odpútať pozornosť od súčasných, dočasných a často povrchných aspektov života a sústrediť ju na veci primárne a večné - na základové kamene existencie. Tvorí tak (doslova) pevné body v neustále meniacej sa realite. Jeho sochy sú organické, no sú postavené na presnej anatomickej kompozícií, preto majú aj architektonické kvality. Jeho najaktuálnejšia tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou tvarov a autenticitou materiálov, čo komplimentuje úprimným významovým vrstvám jeho diel. Jeho sochy je možné vidieť vo verejnom priestore okrem iného aj v Modre, Trnave, Banskej Štiavnici a Bratislave.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 

Lucia FaBOVÁ

Odpoveď je niekde medzi nulou a nekonečnom

Kurátorka: Mariana BRINZOVÁ

Výstava ODPOVEĎ JE NIEKDE MEDZI NULA A NEKONEČNO je jednou zo štvorice výstav piatich autoriek a autorov – Lucie Fabovej, Kristíny Kerekešovej, Jakuba Mlynarčíka, Kristíny Kandrikovej a Matúša Kurdela, ktoré spoločne pripravili pre priestor Schemnitz Gallery. Jednotlivé samostatné výstavy ideovo prepája ich kontemplatívny charakter, záujem o človeka – jeho identitu a slobodu, prácu s priestorom, pohyb, krehkosť a stíšenie sa.

Intervencia ODPOVEĎ JE NIEKDE MEDZI NULA A NEKONEČNO situovaná v strede výstavného priestoru v druhej najväčšej miestnosti prezentuje aktuálny výtvarný program autorky Lucie Fabovej (1985). Lucia Fabová je vizuálna umelkyňa, ktorá sa primárne venuje médiu maľby, ale aj presahom do grafiky a objektu. V ideovej rovine vychádza zo záujmu o človeka, z jeho fyzického i psychologického determinizmu, pričom naňho nazerá ako na tekutú entitu. Skúma možnosti a tvarovateľnosť jeho potenciálu – telesného i mentálneho. Odkazuje pritom na projektívno-asociatívnu metódu psychológa a psychiatra Hermanna Rorschacha, autora tzv. Rorschachovho testu (1921), ktorý využíval tušové škvrny/machule na určenie charakteru a štruktúry osobnosti pozorujúceho. Test, ktorý je skôr experimentálno-kognitívny než skutočne diagnostický, sa však v rámci psychologických a terapeutických metód využíva dodnes. Jeho analógia by sa dala vztiahnuť na princípy tvorby Lucii Fabovej, ktorá nabáda diváctvo k voľnej asociácii, hľadaniu motívov a obsahov svojich diel.

Lucia Fabová experimentuje s formami, používa vlastné autorské techniky a princípy, ktoré sústredene kreuje už niekoľko rokov. Často do svojej tvorby zapája hru s materiálom a tvarmi, rozmer spolupráce, využívanie riadeného experimentovania, ale aj mieru náhody a neriadeného procesu. Jej diela sú viacvrstvové – prepájajú abstrakciu, konkrétne výjavy, organické tvary, kvapky, tekutosť/fluiditu, tvárnosť, človeka, hmotu, osobnú symboliku, spiritualitu, techniku akrylovej maľby, monotypie a recykláciu textílií. S farbou a textúrou vo svojich maľbách autorka narába špecificky – pracuje s mäkkým materiálom, tvaruje ho, krčí, formuje a deformuje, pričom farbu vníma ako hmotu. Pre tvorbu svojich dynamických kompozícií a štruktúr využíva odtlačok/monotypiu a jemnú lazúrovú alebo lavírovú maľbu. Dopĺňa ich textíliami ukladanými do organických tvarov, pomocou ktorých vytvára tzv. rag painting – maľbu handrami. V procese odtláča čipky, rôzne textúry látok a záhyby, ktoré hyperrealisticky ručne domaľováva. Špecifické prístupy k maľbe a obrazu prezentuje aj v Schemnitz Gallery, kde vystavuje menší výsek z aktuálnych maliarskych cyklov.

Na výstave ODPOVEĎ JE NIEKDE MEDZI NULA A NEKONEČNO prezentuje najnovšiu tvorbu s námetmi z posledných dvoch rokov, ktorými nadväzuje na svoje dve prezentácie – COLLABO v Galérii Artotéka v Bratislave (2024) a Rok hada vo VD Laboratóriu súčasného umenia v Banskej Bystrici (2025). Aj v intervencii ODPOVEĎ JE NIEKDE MEDZI NULA A NEKONEČNO vychádza zo symboliky čínskeho kalendára, podľa ktorého sa nachádzame v roku hada. Ten intuitívne tlmočí ako obdobie premeny, zbavenie sa nánosov, zvliekania sa z kože, vnútorného rastu, zmeny, obnovy a vykročenia vpred. Zamýšľa sa nad tým, že každý z nás (vrátane nej) hľadá nejaké odpovede, na ktoré musí „dozrieť”. Symbolika hadov, medúz či abstraktných vibrujúcich vĺn sa v jej dielach premieňa na obrazy pohybu, transformácie a nových začiatkov – na hľadanie odpovedí medzi nulou a nekonečnom. Hada a ďalšie živočíšne námety vníma ako symboly viažuce sa k človeku, čím ich robí antropomorfujúcimi, personifikovanými.

Fabovej výstava pripravená pre priestor Schemnitz Gallery prezentuje maľby rôznych veľkostí a formátov vytvárajúcich mozaiku tvarov i námetov. Špecifickosť adjustácie podtrhuje práve voľba atypických formátov, ktoré okrem pravouhlých zahŕňajú i kruhové a oválne. Inštalácia prebieha smerom od koncentrovaných zhlukov k minimalistickejšej podobe. Diela v dôsledku hyperrealistickej hry svetla a tieňa v ploche obrazu pôsobia plasticky, čím akoby prekračujú pole maľby smerom k objektu. Toto vystupovanie smerom von alebo vťahovanie pohľadu dnu je podporené aj hrúbkou maliarskych rámov. Jednotlivé maliarske realizácie pracujú s farebnou i tvarovou redukciou, ktorá miestami evokuje kaligrafické ťahy štetcom. Zaznamenaný je tu impulz, pulzujúce tvary, vlnité a vibrujúce formy a ich mnohoraké variácie. Prítomné je tiež minimalizovanie farebnosti až na „monochróm” s občasným pridaním jednej farby.

Spoločným menovateľom motívov výstavy ODPOVEĎ JE NIEKDE MEDZI NULA A NEKONEČNO je pohyb. Pohyb vpred sprevádzaný kontempláciou o jeho neustálom plynutí. Lucia Fabová upriamuje pohľad na podoby ľudskosti vyjadrené abstraktnou formou. Na prežívanie formované rôznymi ideami, životnými postojmi, spoločenským tlakom, vonkajším i vnútorným prostredím, ktoré sa metamorfuje, preteká a opäť sa zhmotňuje. Neustále mení svoje skupenstvá.

Lucia Fabová (1985) je absolventkou Ateliéru maľby na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V roku 2024 získala cenu Martina Benku za výtvarné umenie. V roku 2022 sa stala finalistkou medzinárodnej súťaže STRABAG Artaward International. V roku 2018 bola tiež finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB za maliarske dielo pre mladých umelcov. Vystavovala samostatne i skupinovo na Slovensku aj v zahraničí. Lucia Fabová pracuje v médiu maľby, grafiky, objektu a ich presahov. Experimentuje s formami, používa vlastné autorské techniky a princípy, ktoré sústredene kreuje už niekoľko rokov. Jej diela sú viacvrstvové, prepájajú abstrakciu, konkrétne výjavy, organické tvary, kvapky, tekutosť/fluiditu, tvárnosť, človeka, hmotu, osobnú symboliku, spiritualitu, techniku akrylovej maľby, monotypie a recykláciu textílií. S farbou a textúrou narába špecificky – pracuje s mäkkým materiálom, tvaruje ho, krčí, formuje a deformuje, pričom farbu vníma ako hmotu. Pre tvorbu svojich dynamických kompozícií a štruktúr využíva odtlačok/monotypiu a jemnú lazúrovú alebo lavírovú maľbu, ktoré dopĺňa textíliami ukladanými do organických tvarov, pomocou ktorých vytvára tzv. rag painting – maľbu handrami. 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 

Kristína Kerekešová
Jakub Mlynarčík

Medzipriestor

Kurátorka: Martina IVIČIČ

Ako možno zobraziť niečo, čo vnímame vo vnútri našej duše? Nie myšlienkovú mapu mysle, ale obraz duše. Výstava Medzipriestor predstavuje tvorbu dvojice autorov, ktorých spojilo štúdium a spoločné úvahy o umení prerástli do hlbšej vzájomnej priazne. Kristína a Jakub uvažovali spoločne o tvorbe, odtláčali svoje torzá a preplietali spoločné príbehy do mäkkých tvárnych artefaktov. Ich vzájomne zdieľané hodnoty a princípy hlbšieho vnímania života sa im stali základom prirodzene sa prelínajúcich výtvarných postupov.

Zjavným prepájajúcim prvkom v ich tvorbe je práca s prírodným materiálom a jeho štruktúrou. Organické tvary sú zreteľné v Jakubových figúrach aj v Kristíniných torzách a objektoch. Obaja veľmi citlivo a vnímavo pristupujú nielen k tvorbe, ale spája ich aj vedomé napojenie sa na hlbšie životné hodnoty. Kristína vychádza zo záujmu o ľudovú mágiu, rituály a šamanizmus, v ktorých nachádza významové paralely. U Jakuba sa výraznejšie prejavuje uvažovanie o osobnej slobode prostredníctvom psychoanalýzy.

Kerekešová vytvára energeticky stimulujúce prostredia, ktoré pôsobia ako intímny meditatívny priestor. Práca s textilom, drevom a prírodnými vláknami jej poskytuje materiálové zázemie pre expanziu energie do priestoru. Tká a všíva rastlinné a zvieracie vlákna i ľudské vlasy a používa prírodné farbivá, aby zachytila všadeprítomnú prepájajúcu esenciu. Voľbou týchto materiálov vyjadruje súznenie s prírodou, uvedomujúc si dočasnosť a pominuteľnosť vecí, bez nároku na ich absolútne vlastníctvo.

Jej záujem o poznanie esencie bytia vychádza z prirodzenej zvedavosti a túžby nájsť duchovné významy vo svete, ktorého ekonomické a ekologické systémy sú v stave neustáleho ohrozenia a rozkladu. Toto uvažovanie rozvíjala aj vo svojej bakalárskej práci s názvom Zachytávanie energií.

Inštalácia s názvom Uzemnená tvorí priestorovú dominantu výstavy a je vytvorená z vlny, bavlny, ľanu, hliny a vosku. V diele prehodnocuje svoju doterajšiu tvorbu, ktorá sa uberala k čisto duchovným sféram. V súčasnosti nachádza skutočné uzemnenie a zakorenenie v prírodnej matérii, predovšetkým hline. Vo výstavnom priestore sa objavujú aj keramické prvky odkazujúce na gemerskú tradíciu paličkovanej čipky. Autorka pri ich tvorbe pracuje s hlinou z rodného Gemera, ktorá jej dáva priestor na ukotvenie vlastnej integrity. Pôda nasiaknutá ľudskými príbehmi a osobnou históriou otvára príležitosť na uvedomenie si vlastného pôvodu. Dielo Zvuk gemerskej hliny sa rozoznieva jemným klopkaním paličiek o keramické misky.

Telo a jeho morfológia sú kľúčovým vizuálnym prvkom v maliarskej tvorbe Jakuba Mlynarčíka. Veľkoformátové obrazové kompozície prelínajúcich sa antropomorfných tvarov sa neukončujú. Naopak, autor premazávaním prelínajúcich sa plôch zámerne narúša zreteľnosť línií. Aj napriek tomu v Mlynarčíkových dielach cítiť autentickú túžbu po porozumení a absolútnom uchopení anatómie a telesnosti.

Modelácia a spájanie viacerých pohľadov na figúru vyvoláva niekedy až stereoskopický priestorový efekt. Mlynarčíkova technika vychádza z pozorovania svetelných odrazov a iných optických javov. Svoj záujem smeruje k psychoanalýze a psychoterapeutickým metódam, s ktorými experimentuje pri pozorovaní a zachytávaní častí ľudského tela. Vychádza z psychológie Carla Rogersa a existenciálnej filozofie Jeana-Paula Sartra.

Maliarsky diptych Search for a message tvorí kombinácia gestickej kresby uhlíkom, zošívaných vrstiev látky a niťovej kresby. Zošívanie viacerých kusov tkaniny je signifikantným výrazovým prvkom v diele Softscape. Mlynarčík tu nadpája, odoberá a mnohonásobne vrství časti tkaniny a vizualizuje paralelné reality.

Autor prikladá dôležitý význam aj výberu podkladových farieb. Zaujíma sa o ich subjektívny vplyv na ľudské zmysly v kontexte vnímania farieb. V diele Situation N tvorí podkladový základ jemná fialová farba, ktorú si autor v psychologických úvahách spája s nádejou. Premyslená symbolika jemných podkladových farieb dáva vyniknúť systematicky navrstveným fragmentom ľudskej figúry.

Mlynarčíkove dielo Kiki´s freedom bolo do veľkej miery ovplyvnené nažívaním v spoločnom (medzi)priestore s Kerekešovou. Cieleným vrstvením uhlíkovej kresby vzniká viacvýznamová antropomorfná kompozícia. Psychologická hĺbka diela z cyklu Slobody naráža na neustálu dynamiku ľudských rozhodnutí.

Na výstave sa objavuje aj ženské a mužské torzo, ktoré vytvorila Kerekešová z bavlny a vosku. Tieto symbolické odtlačky fyzickej existencie dvoch blízkych ľudí rozprávajú ich príbeh a stávajú sa vchodom do spoločného metafyzického priestoru.

Výstava Medzipriestor zhmotňuje vzájomné súznenie autorov, ktorí vytvorili kompaktný, organický, otvorený priestor pre individuálne vnímanie a hlbšie precitnutie nad rámec základných ľudských vnemov. Prihovára sa k nám autentickým a úprimným výtvarným jazykom oboch autorov.

Kristína Kerekešová je absolventkou bakalárskeho študijného programu Maľba-Grafika na Akadémii umení v Banskej Bystrici. Počas štúdia sa zúčastnila študijných pobytov na Universidad Miguel Hernández de Elche - Facultad de Bellas Artes v Altei v Španielsku (2022) a na Akademii Sztuk Pięknych vo Varšave v Poľsku (2023). Svoju tvorbu prezentovala na viacerých tvorivých sympóziách a skupinových výstavách, ako napríklad „Gotická cesta Zabudnuté dedičstvo“ (kostol v Kesovciach, 2024), „Tvor“ (Sečovce, 2024), „Ťažisko“ (Prešov, 2024) „Iné quality“ (Banská Bystrica, 2021) či „Spomienky na prítomnosť“ (Hájovňa Červená studňa, Banská Štiavnica, 2023) a ďalších. V roku 2024 mala samostatnú výstavy „ONG NAMO“ (Galéria Rozkvet, Banská Bystrica) a „Svetlá Duše“ (KC Kláštor, Rožňava, 2023). Spolu s Jakubom Mlynarčíkom sa nedávno zúčastnili Festivalu Kvantum v Podhradí (organizátor Nástupište 1-12) a medzinárodného maliarskeho sympózia Bridging Borders by Culture v Baia-Sprie (Rumunsko).

Jakub Mlynarčík je čerstvým absolventom Akadémie umení v Banskej Bystrici. Počas štúdia absolvoval študijný pobyt na Akademii Sztuk Pięknych vo Varšave v Poľsku. Vo svojej maliarskej tvorbe sa zameriava predovšetkým na figúru. Fascinuje ho pohyb, vrstvenie, pôvod a pamäť materiálov, ktoré aktívne využíva vo svojich dielach. Prostredníctvom svojej tvorby sa venuje autobiografickým, sociálnym a psychologickým témam, ako sú identita, osobnosť a sloboda. Mlynarčíkova tvorba bola prezentovaná na samostatných aj skupinových výstavách na Slovensku a v zahraničí, vrátane „Z kola von“ (Galéria Ťažisko, Prešov), „Interreg Next“ (Mons Medivs, Baia Sprie, RO), „Obraz doby“ (Galéria 19, Bratislava), „Launch A4 Zine“ (A4 – Priestor súčasnej kultúry, Bratislava, 2024), „Dare to know“ (Stredoslovenská Galéria, Banská Bystrica, 2024), „Human like (Jakub Mlynarčík, Allen Mack)“ (Stoł Powszechny, Varšava, PL, 2024), „Ťažisko“ (Prešov, 2024) a „Tvor“ (Obchodný dom Dargovských hrdinov, Sečovce, SK, 2024), a iných.


Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 

Kristína Kandríková

Anima

Kurátor: Michal ŽÁK

Neodmysliteľnými prvkami tvorby slovenskej autorky Kristíny Kandrikovej sú motívy krajiny a stišovania, ktoré sa vzájomne prelínajú. V obrazoch inštalovaných v najmenšej z miestností banskoštiavnickej galérie Schemnitz sa autorka rozhodla o vstúpenie s motívmi, ktoré sú realistickým a opatrným pozvaním do nemožnosti odmietania tmy a sú zároveň pozvaním do jej vnútorného sveta.

Obľúbeným súčasným natural habitatom Kristíny Kandrikovej sú malokarpatské lesy, tvoriace jej inšpiratívne zázemie kam chodí pravidelne a disciplinovane čerpať. Pozýva nás pridať sa k nej vo vnímaní tejto temnoty lesa – nie však temnoty, ktorá by bola negatívna. Táto temnota a tma majú svoju poéziu a zákonitosť, v ktorej možno vnímať témy, ktoré za dňa nevidno a nepočuť. Ako hovorí francúzsky filozof umenia Michel Henry – umelec je vystavujúci svoje bytie vo svetle sveta. Toto svetlo z hĺbky tmy môže zaznieť pri pohľade aj ako na autoportrétnu figúru, tak aj na lesné zátišie prítomné v tesnom výstavnom priestore.

Kompozícia samotnej výstavnej miestnosti je taktiež obrazom a skicou — skicou v tme, stručnou hrou rozloženia obrazov. Pri pomenovaní svojho autorského výstupu si Kristína vypožičiava pojem Anima, známy od švajčiarského psychológa Carla Gustava Junga označujúci ženskú časť psyché. Anima nás paradoxne pozýva byť vnímavými na ideu neviditeľného tajomstva ako základného prvku viditeľnej reality. Kompozícia dvoch – resp. troch obrazov — ak berieme vážne aj obrazovú výpovednosť tzv. „prázdneho“ (či lepšie vyjadrené plného) priestoru steny — sú introspektívnym putovaním touto tmavou krajinou. Vrámci „scénografie“ výstavných sál si dovoľme poznamenať, že autorka si vedome zvolila posledné miesto, pokus o absolútne stíšenie — tmu, oddych, nenáročnosť, spočinutie, upokojenie, a napriek tomu tam aj tak necháva pôsobiť istú formu svetla. Je to zároveň pozvanie posunúť sa na tejto ceste vpred, dovnútra, hoci sa symbolicky môže zdať koncová miestnosť „beznádejne“ koncom.

Na záver sa oprieme o fragment básnického textu anglického autora začínajúcej moderny John Henriho Newmana, ktorý píše:

Veď ma, láskavé Svetlo,
nežiadám si uzrieť šíre horizonty,
Mne stačí jeden krok za druhým.
Veď ma ďalej.

—
Lead kindly light
Amid the encircling gloom.

Kristína Kandriková (1992) skúma a rozširuje hranice maľby. Prešla mnohými experimentmi, či už s formátom, materiálom, alebo v rámci samotného procesu. Dlhodobo významným prvkom jej tvorbe je svetlo, ktoré vníma ako živý materiál, hmotu. Skúma jeho prítomnosť v obraze, schopnosť z neho vystupovať alebo ním pohlcuje okolie. V roku 2017 absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Odvtedy sa venuje voľnej tvorbe a má za sebou mnoho samostatných i spoločných výstav v slovenských a českých galériách (Návrat k nehybnosti, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici,2025; Deň po tom, ako zapadlo Slnko, Nová Synagóga v Žiline, 2022; Dokola, ale jinudy, Galerie XY Olomouc, 2022, Ticho před svítáním, DEPO2015 Plzeň, 2020; a ďalšie... ).

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 
 

ERIK ŠILLE

MÁME PROBLÉMY, ALE ASPOŇ NIE JEDEN
WE’VE GOT PROBLEMS — AT LEAST NOT JUST ONE

KURÁTORKA: MIROSLAVA URBANOVÁ

Vernisáž: 6.6.2025 o 19:00 hod

Výstava: 7.6.2025 - 14.7.2025

SAMOSTATNÁ VÝSTAVA ERIKA ŠILLEHO S NÁZVOM „MÁME PROBLÉMY, ALE ASPOŇ NIE JEDEN“ NEPREDSTAVÍ TENTOKRÁT TO ÚPLNE NAJNOVŠIE Z TVORBY AUTORA.

Vystavené obrazy majú za sebou provenienčný príbeh, ktorý dnes istým spôsobom komplikuje ich ďalšie čítanie. Vychádzajú z každodennej reality doby polykríz, ktorá je nielen buzzwordom anotácií spoločensko-kritických diel a projektov, ale aj niečím, s čím sa svojím spôsobom na obrazovej ploche v spleti popkultúrnych odkazov, vyrovnáva Šille neustále.

Je jeho ironický odstup a istý level cringe stratégiou alebo symptómom? Akú zodpovednosť preberajú umelci a umelkyne, do ktorých diel je explicitne vpletené politikum — za ich možné interpretácie či za ich cirkuláciu na rôznych inštitucionálnych platformách?  

Erik Šille (1978) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2000-2006) u profesora Ivana Csudaia, kde bol v rokoch 2006 až 2010 doktorandom. Bol súčasťou mikrogenerácie maliarov, ktorí sa postarali o dnes už legendárny návrat maľby do slovenského súčasného umenia. Nevenuje sa iba vlastnej tvorbe, ale svoje skúsenosti odovzdáva aj študentom kresby a maľby na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy na UKF v Nitre.

Maľby Erika Šilleho sú plné pozoruhodných vzťahov na disociačnej škále medzi predovšetkým neľudskými aktérmi, ktorí slúžia ako zástupné symboly jednotlivcov, kultúrnych okruhov, situačných výpovedí či emočných stavov. Interagujú na ploche plátna v podobách a polohách, ktoré sú v protiklade s ich prvotnou roztomilosťou, fenoménom cuteness, ktorý umelci a umelkyne cielene využívajú ako estetickú stratégiu pre subverzívnu kritiku. Ovplyvnený popkultúrnymi vplyvmi nielen z euroamerického okruhu, ale aj Japonska, kam sa opakovane a rád vracia, si Šille privlastňuje a vytvára postavičky, ktoré síce môžu byť na istom území endemitmi, ale žijú si svoj globalizovaný príbeh nerovností a exploatácie v esteticky vyčistenom, priam reklamnom prevedení. Vyslovene roztiecť sa ich necháva až na citlivejšej ploche papiera prostredníctvom autorskej techniky použitím guľôčkového antiperspirantu, spotrebného tovaru tu vytvárajúceho opačný efekt, než na ktorý bol vyrobený. 

 Samostatná výstava Erika Šilleho s názvom „Máme problém, ale aspoň nie jeden“ nepredstaví tentokrát to úplne najnovšie z tvorby autora. Vystavené obrazy majú za sebou provenienčný príbeh, ktorý dnes istým spôsobom komplikuje ich ďalšie čítanie. Väčšina diel je datovaná do roku 2023, no v Banskej Štiavnici majú viac-menej svoju premiéru. Na žiadosť autora sa po dvoch rokoch vrátili na Slovensko z Izraelu, ktorého súčasná politika spojená s genocidálnym vyhladzovaním palestínskeho obyvateľstva v pásme Gazy, sa stala nielen živou nočnou morou Palestínčanov a Palestínčaniek, ale aj skúškou ľudskosti a empatie jednotlivcov a skupín na pozadí historických naratívov o vyrovnávaní sa s temnou históriou 20. storočia, na intersekcii pretrvávajúcich rasových, náboženských a triednych hierarchií. Propalestínska angažovanosť umelcov a umelkýň sa stala aj v zdanlivo slobodných krajinách ako Nemecko a inak hodnotovo pomerne koherentnej umeleckej scéne, dôvodom na rušenie výstav či prepúšťanie. Momentálne sledujeme už aj u nás vo viditeľnejšej miere príklon minimálne k odsúdeniu humanitárnej situácie, no väčšinový diskurz táto kríza ľudskosti nezasiahla a biznis so zbraňami beží ďalej. 

Šilleho zaujímajú rôzne druhy konfliktov – vrátane tých bytostne vnútorných. Zároveň si je vedomý, že vojenský konflikt nemá iba víťazov a porazených, ale hlavne množstvo obetí cynickej mašinérie teritoriálneho a mocenského boja. Akú zodpovednosť preberajú umelci a umelkyne, do ktorých diel je explicitne vpletené politikum — za ich možné interpretácie či za ich cirkuláciu na rôznych inštitucionálnych platformách? Ako sa dá prostredníctvom umenia zasiahnuť do celospoločenského diskurzu bez (seba)cenzúry spôsobom, ktorý využije potenciál na otváranie otázok, pred ktorými inak odvraciame zrak? Šilleho maľby vychádzajú z každodennej reality doby polykríz, ktorá je nielen buzzwordom anotácií spoločensko-kritických diel a projektov, ale aj niečím, s čím sa svojím spôsobom na obrazovej ploche v spleti popkultúrnych odkazov, ako autor vyrovnáva neustále. Postavičky z jeho obrazov odhaľujú svoje bezútešné stavy niekedy až na kosť. Je jeho ironický odstup a istý level cringe (pocitu trápnosti z druhého) premyslenou stratégiou alebo bolestivým symptómom doby, v ktorej nevieme prežívať emócie bez toho, aby sme sa hanbili? 

Erik Šille's paintings are full of remarkable relationships on a dissociative scale between primarily non-human actors that serve as placeholders for individuals, cultural circles, situational statements, or emotional states. They interact on the canvas in forms and positions that are in contrast to their primary cuteness, the phenomenon that artists purposefully use as an aesthetic strategy for subversive criticism. Influenced by pop cultural influences not only from the Euro-American circle, but also from Japan, where he repeatedly and often returns, Šille appropriates and creates characters that may be endemic to a certain territory, but who are living their globalized story of inequality and exploitation in an aesthetically refined, almost advertising-like form. They are allowed to dissolve explicitly on a more sensitive surface of paper through the author's technique of using a ballpoint antiperspirant, a consumer product that creates here the opposite effect to the one for which it was made.

Erik Šille's solo exhibition entitled "We have a problem, but at least not one" will not present the very latest of the author's work this time. The exhibited paintings have a provenance story behind that today in a way that complicates their further reading. Most of the works are dated to 2023, but they have more or less their premiere in Banská Štiavnica. At the author's request, they returned to Slovakia after two years from Israel, whose current policy associated with the genocidal extermination of the Palestinian population in the Gaza Strip has become not only a living nightmare for Palestinians, but also a test of the humanity and empathy of individuals and groups against the background of historical narratives about coming to terms with the dark history of the 20th century, at the intersection of persistent racial, religious and class hierarchies. The pro-Palestinian engagement of artists has become a reason for the cancellation of exhibitions or dismissals even in seemingly free countries like Germany and in an otherwise relatively coherent art scene. Currently, we are also observing a more visible inclination in our country to at least condemn the humanitarian situation, but this crisis of humanity has not affected the majority discourse and the arms business continues.

Šille is interested in various types of conflicts – including those that are essentially internal. At the same time, he is aware that a military conflict does not only have winners and losers, but mainly many victims of the cynical machinery of territorial and power struggles. What responsibility do artists, whose works are explicitly involved in politics, take on — for their possible interpretations or for their circulation on various institutional platforms? How can art intervene in societal discourse without (self-)censorship in a way that uses the potential to open up questions that we otherwise turn a blind eye to? Šille's paintings are based on the everyday reality of the time of polycrises, which is not only a buzzword for annotations of socially critical works and projects, but also something that the author, in his own way, constantly deals with on the pictorial surface in a tangle of pop culture references. The characters in his paintings reveal their bleak states, sometimes to the bone. Is his ironic detachment and a certain level of cringe (feeling embarrassed by the action of another person) a deliberate strategy or a painful symptom of an era in which we cannot experience emotions without feeling ashamed?

 

Dušan Zahoranský

Ťažba predstáv

Kurátor: Václav Janoščík

Vernisáž: 9.5.2025 o 19:00 hod

Výstava: 10.5.2025 - 2.6.2025

Naša realita je utváraná produkciou a cirkuláciou (ekonomických, estetických, spoločenských alebo kultúrnych) hodnôt. To ako sa tieto hodnoty vytvárajú alebo merajú je pritom veľmi nejasné, spojené s radom fikcií, mýtov a mystifickácií. Produkcia hodnôt je dokonca založená na týchto predstavách a fikciách. Napríklad papierové peniaze vo vašom vrecku, rovnako ako kryptomeny, stoja na našej zdieľanej viere, že svoju hodnotu majú, napokon podobne ako umenie, priateľstvo či celé naše životy.

Dušan Zahoranský sa v celej svojej tvorbe zaoberá práve touto tvorbou významu a hodnôt, na základe fiktívnych predpokladov. Dekonštruuje systémy fikcie, ale tiež sa snaží ukázať silu umenia tiež vytvárať tieto predstavy. Na výstave prvýkrát spojí hneď niekoľko cyklov, ktoré experimentujú s ťažbou predstáv. Ide napríklad o fiktívne telefónne rozhovory, vymyslené slová a ich podprahové významy, alebo portréty šedej špekulatívne-kapitálovej oligarchie dneška.

Každá kultúra a ekonomika, všetky hodnotové systémy sú postavené na viere a jej investícii do vecí, fikcií a ideí. Kým v našej minulosti tieto fikcie boli viazané na mytologické, náboženské alebo magické predstavy, dnes ich prepletáme iba na pohľad racionálnejšou a pevnejšou ekonomikou.

Ekonomika sa netýka len cirkulácie peňazí, tovaru alebo práce, ale aj konštrukcie významu. To, čo sme schopní a neschopní povedať, čo považujeme za krásne, dôležité, zdieľateľné alebo neľudské, podlieha pravidlám, alebo systému.

Aby sme nešli len po týchto líniách a neprodukovali dominantný alebo stereotypný jazyk, musíme (prekvapivo namáhavo) zneužiť jeho funkcie, nájsť nové cesty alebo uhly, dať tvar nášmu nesúhlasu ako aj radosti z obnovenia jeho kreatívnej sily.

Takto pracuje Dušan Zahoranský. Jeho cieľom je sublimovať jeho vlastné zápasy s komunikáciou a životom v 21. storočí; skúma rôzne spôsoby, akými používame jazyk, myslenie a komunikáciu. Jeho diela oživujú našu schopnosť hrať sa s významom, nájsť napohľad okrajové posuny a ťažiť z nich idey.

V našej výstave Ťažba predstáv predstavuje 5 cyklov svojich diel.

Fiktívne aktivity - Prvý cyklus prezentuje v startupovom štýle jednoduché práce, ktoré by bol ochotný prevziať vo vašom mene (ako “najdem zástupný cieľ vašej frustrácie“).

(Tvar) fiktívnych slov - Druhý ohýba našu predstavivosť na vytvorenie nových tvarov, slov a ideí, odliatych do zdanlivo ultra-mäkkej sádry (tvar pohľadov, “nalhávajících” existenciu“).

Fiktívnosť mémov - Ďalší cyklus sa zaoberá memom, ktorý už si privlastnil Dušanove obľúbené klasiky z histórie umenia („Keď pracujete celý život pre jednu spoločnosť“ na dvoch ikonických portrétoch kráľa Filipa IV. od Velázqueza, ktoré delí zhruba 30 rokov).

Fiktívne rozhovory - Ďalší projekt predstavuje fiktívne rozhovory, ktoré Dušan predstieral na rôznych verejných miestach, komentujúc jemné cringe mnohých vecí (počúvanie rozhovorov iných ľudí; prekračovanie hraníc malých rozhovorov; uviaznutie v neustálych slučkách pracovnej komunikácie; byť dostupný 24/7; znižovanie nášho jazyka na bezúdržbovú a bezvýznamnú mikrokomunikáciu).

Fiktívne osobnosti - Najnovšie dielo sa zaoberá veľmi nepríjemnou témou súčasnej dezinformácie a temných osobností v kontexte súčasného Slovenska. Niekoľko nechválne známych postáv s rôznymi, ale veľmi silno antiliberálnymi postojmi, je tu spojených so svojimi symbolmi alebo značkami, aby divák mohol vidieť a rozmýšľať nad ich symbolickou silou.

Celý výstavný priestor je ohraničený kruhom, ktorý môžeme vnímať ako najjednoduchší kozmogram Zeme alebo vesmíru, sférickosť našej planéty, ktorú tak horlivo odmietajú konšpirační teoretici (vrátane generálneho tajomníka Ministerstva kultúry Slovenska); ale aj ako najjednoduchšie ohraničenie priestoru, ktorý by sme mali zdieľať ako v demokratických spoločnostiach, tak v miestach umenia; môže to byť aj prsteň moci, ktorý zvádza nielen Tolkienove postavy, ale aj súčasných technofeudálov, prsteň, ktorý by mal byť znovu dobytý alebo zlomený; ale najpravdepodobnejšie je to koláčik všetkých z nás, nech už sme akokoľvek privilegovaní alebo chudobní; vrátane 18% ľudí na Slovensku, ktorí žijú v podmienkach chudoby.

Every culture and economy, all value systems are based on a belief and its investment in things and fictions and ideas. While in our past these fictions were tied to mythological, religious or magic-like ideas today we interweave them in only a seemingly more rational and solid economy.

Economy pertains not only to the circulation of money, goods or labor but also to our construction of meaning. What we are able and unable to say, what we consider to be beautiful, important, shareable, or inhuman is subject to rules or a system. 

In order to not only follow these lines and reproduce the dominant or stereotypical, we need to (surprisingly laboriously) misuse its functions, find new avenues or angles, give form to our dissatisfaction as well as the joy of reclaiming its creative power.

This is how Dušan Zahoranský works. He aims to sublimate his own struggles with communication and life in the 21st century; explores various ways in which we use our language, thought and communication. His works reinvigorates our power to play with meaning, find only seemingly marginal shifts, and mine our ideas.

In our exhibition Mine of ideation he presents 5 cycles of his work. 

Fictive activities - One presenting in a startup manner simple jobs he would be willing to take on your behalf (like “picking a proxy for your frustration”). 

(Shape of) Fictive words - Second bends our imagination to imagine new shapes, words and ideation, casted into a seemingly ultrasoft puffy plaster (“shape of looks they belyi existence”).

Fictitiousness of memes - Another appropriates meme that already appropriated Dušan’s favourites of classics from art history (“When you work for one company” “your entire life” on two iconic Velazqueze’s portraits of king Philip the IV being young and old).

Fictive conversations - Other project presents fictive conversations Dušan pretended to have through his cellphone, commenting the subtle cringe of many things (hearing other people's conversations; overcoming the limits of smalltalk; being trapped in constant loops of work related communication; being available 24/7; degrading our language to eventless and inconsequential microcommunication).

Fictive personalities - Most recent body of work tackles the very uneasy subject of current disinformation and dark personalities in the context of contemporary Slovakia. Several infamous personalities with very varying yet fiercely antiliberal attitudes are coupled here with their symbols or shibboleths, for the viewer to see and think for themselves through their symbolic power.

The entire exhibition space is framed by a circle, that may be seen as the most simple cosmogram of the Earth or universe, the sphericity of our planet so eagerly dismissed by conspiracy theorist (including a a secretary general of the Ministry of Culture of Slovakia); but also as the simples delimitation of space that we should share in both democratic societies and places of art; it may even be the ring of power that seduces not only Tolkien’s characters but even current technofeudals, ring that should be reclaimed or broken; but most likely it is the pie chart of all of us, no matter how privileged or poor; including the 18% of people in Slovakia living under the conditions of poverty.

Dušan Zahoranský 

je český vizuálny umelec a sochár, ktorého tvorba často skúma prienik verejného priestoru, každodenných objektov a poetických intervencií. Kombinujúc konceptuálnu precíznosť s hravou vnímavosťou, Zahoranský premieňa obyčajné na tiché a prekvapivé inštalácie, ktoré divákov pozývajú prehodnotiť to, čo považujú za známe. Jeho projekty často stierajú hranice medzi sochou, performanciou a sociálnym komentárom.

link: Dušan Zahoranský

  • Ceny a stipendijní pobyty:

    • 2019 „Danube Art-Lab“ – stipendijní pobyt Regensburg, Německo

    • 2018 „Finalisté České ceny za architekturu“ – za realizaci dětského hřiště (společně s Rusina/Frei architekti)

    • 2002 Artists in Residence – stipendijní pobyt Vídeň, KulturKontakt Austria

    • 2001 Finalista soutěže pro mladé výtvarné umělce a umělkyně - Cena Oskara Čepána

    • 1998 Cité internationale des arts Paris - stipendijní pobyt Paříž, Francie

    • 1997 Finalista soutěže „Mladý výtvarný umelec roku 1997“ Slovenská Republika

    • 1997 Cena „The 1997 Central European Culture Initiative Prize“

    • Institute for the Danube Region and Central Europe, Vídeň, Rakousko

    • 1996 Finalista soutěže „Mladý výtvarný umelec roku 1996“ Slovenská Republika

    • 1996 „Pépiniére programme“ – stipendijní pobyt - Cork, Irsko

    Samostatné výstavy - výběr:

    • 2020 „Search and Rescue“ donumenta e.V, Regensburg, Německo

    • 2019 „Práce na budoucnosti“ (s Pavlou Scerankovou), Fait Gallery, Brno, Česká Republika

    • 2017 „The Small Talk“, objekt ve veřejeném prostoru, Gallery NoD, Praha, Česká Republika

    • 2016 „I could have just set in on fire“ (s Florianem Slotawou), Drdova Gallery, Praha, Česká Republika

    • „The Ministry of After Battle Wisdom“ (s Pavlou Scerankovou) Contemporary Art Centre Batumi, Gruzie

    • 2015 “Básnická sbírka” TIC Gallery, Brno, Česká Republika

    • „Repríza“ Gallery Kiv, Praha, Česká Republika

    • „Přání“ ProLuka, Čtyři dny a Start Vršovice, Praha, Česká Republika

    • 2013 “Slovo dalo Slovo” (s Robertem Šalandou) MeetFactory, Praha, Česká Republika

    • 2012 „Lingvistický kroužek“ Galéria Slovenského Inštitútu v Prahe, Česká Republika

    • „Manifest“ Galerie Pavilon, Praha, Česká Republika

    • „Kabinet lingvistického kroužku, Galerie 207, VŠUP, Praha, Česká Republika

    • 2010 „Necenzurovaná verze“ Karlín Studios Gallery, Praha, Česká Republika

    • 2009 “Here and now” East Gallery, Oxford, Miami University, Ohio, U.S.A.

    • “Fuck you!Me?Yes you”, Benzinka - Slaný, Česká Republika

    • 2008 “Off Course” hosté FMSW, Meet Factory, Praha, Česká Republika

    • „Souvenirs“ (s P.Scerankovou) Make Up Gallery, Košice, Slovenská Republika

    • 2006 “Tajenka” Galerie Jelení, Praha, Česká Republika

    • 2005 “Jak se to vezme...“ Univerzitní Galerie, Plzeň, Česká Republika

    • 2004 „Compilation 2112m² Europe“, PROLEANs, Hainburg, Rakousko

    • 2001 „Telenovela“ Cik-Cak Centrum, Bratislava, Slovenská Republika

    • 2000 „Časování“ Galerie 761, Ostrava, Česká Republika

    • „Osobní mytologie“ Mestská Rimavská Sobota, Slovenská Republika

    • „300 000 000 rokov“ Galéria Priestor, Bratislava, Slovenská Republika

    Skupinové výstavy - výběr:

    • 2022 „Microclimat / Education“ Tbilisi 4th Trienale, Gruzie

    • „Někdo jiný, někde jinde, někdy jindy“ 4+4 dny, Praha, Česká Republika

    • 2021 „Terapie města“ M3 festival, Praha, Česká Republika

    • 2020 „Dystopický realismus“ Galerie Kurzor, Praha, Česká Republika

    • 2019 „Kuna nese nanuk“, Galerie 8mička, Humpolec, Česká Republika

    • „Posledních 30 let emancipace“ GAVU, Klementinum, Praha, Česká Republika

    • 2017 „Into The Mo“ Kunstahalle LAB, Bratislava, Slovenská Republika

    • „Re-kreácia“ Galéria Mikuláša Bazovského, Trenčín, Slovenská Republika

    • 2016 „Travellings“ Lieux Publics, Marseille, Francie

    • „Přistávací manévr“ Galéria Jana Koniarka, Trnava, Slovenská Republika

    • „XXL pohledů na současné slovenské výtvarné umění“ GASK, Kutná Hora, Česká Republika

    • 2015 „Trojmostí“ (S Pavlou Scerankovou), ZEN PLZEŇ, Pilsen EHMK 2015, Česká republika

    • „Teserakt“ Gallery AMU, Praha, Česká Republika

    • „Šifra, číslo, znak“ Galerie NTK, Praha, Česká Republika

    • „Něha“ Hauch Gallery, Praha, Česká Republika

    • „4 + 4 Days in Motion“ festival, Praha, Česká Republika

    • „Ten dům sem nepatří “ Galerie Karlín Studios, Praha, Česká Republika

    • „Homo Creatuzs“ Make Up Gallery, Tabačka Kulturfabrik, Košice, Slovenská Republika

    • 2014 „To snad ani nemůže být pravda“, Galerie Emila Filly v Ústí nad Labem, Česká Republika

    • „Chléb, hry a umění“ Galerie Města Třinec, Česká Republika

    • „Kukačka 5“ Festival umění ve veřejném prostoru Ostrava, Česká Republika

    • „Svět práce“ Galerie TIC, Brno, Česká Republika

    • “Pracoviště” GAMU, Praha, Česká Republika

    • “About The Chair” 9th International Biennale Of Photography and Visual Arts, Liége, Belgie

    • 2013 “Žena na měsíci” (guest with Pavla Sceranková), Galerie Města Prahy, Česká Republika

    • “Problem is Here” – Festival 4+4 dny v pohybu, Praha, Česká Republika

    • “Minimální trvanlivost”, Emil Filla Gallery, Ústí nad Labem, Česká Republika

    • “Výročí” (s Pavla Scerankovou), Galerie 35m, Prague, Česká Republika

    • 2012 „OSTROVY ODPORU“ mezi prvou a druhou moderností 1985-2012, NG,Praha,Česká Republika

    • „FILM. Directed by Artists, Nitrianska Galéria, Slovenská Republika

    • „Element F.“ Moravská galerie v Brně, Česká Republika

    • „4 + 4 dny v pohybu“ - 17. mezinárodní festival současného umění, Praha, Česká Republika

    • „Maloval hlavolam“ Galerie NoD, Praha, Česká Republika

    • „Kapesní tůně“ Galerie Pana Štovíčka, areál Vlněna, Brno, Česká Republika

    • „Doma“ trvalá realizace v architektuře pro festival Biela noc 2012 v rámci kampaně

    • Košice Európske Hlavné Mesto Kultúry 2013, Slovenská Republika

    • 2011 “Spare room” Inda Gallery, Budapešť, Maďarsko

    • „Vystavovatel a jeho diváci“ Dům umění města Brna, Česká Republika

    • „GASK“, intervence do veřejného prostoru Kutná Hora, Česká Republika

 

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

 
 

Martin Knut

Diery do svetla

Kurátor: Peter Uličný

Vernisáž: 14.3.2025 o 19:00 hod

Výstava: 15.3.2025 — 28.4.2025

Keď som sa pokúšal sformulovať prvú vetu tohto textu, vyrušilo ma zvonenie mobilu. Bol to kuriér s balíkom kníh, ktoré som si pred pár dňami objednal. Rozbalil som ho, vytiahol prvú knihu a otvoril ju na náhodne zvolenej strane. A zistil som, že tá moja prvá veta textu je už dávno napísaná. Nanao Sakaki, potulný japonský básnik, v jednej zo svojich básní použil citát Marka Twaina. Znie takto:

„Ak máš pochybnosti, hovor pravdu“.

Za tou sentenciou som v náhlom záblesku uvidel obrazy Martina Knuta. Aj letmý pohľad na ne totiž prezrádza, že celkom určite vznikli z pochybností. Z pochybností o sebe, o svete, o skalopevných istotách, ktoré sa niekedy pri silnejšom vetre zosypú ako domček z karát. Tie pochybnosti vznikajú v priestore častých nehôd medzi predstavami o ideálnom svete a tým, aký je svet v skutočnosti. A rovnako tak predstavami o tom, akými by sme chceli byť, a akí sme naozaj. Dôležité je, že o tomto všetkom sa autor rozhodol hovoriť pravdu. V jeho svete je preto (a teraz si budem pomáhať názvami obrazov) hľadanie pozitívneho pohľadu každodennou drinou. Ľudia sú v ňom spojení rôznorodosťou svojich samôt a ponúkajú si vzájomnú ľahostajnosť ako gesto úprimnej tolerancie. Do tohto sveta, veriaceho na krásu, neustále veje hrôza z neľudských zlepšovateľov sveta. Nečudo, že v takomto studenom, zvlčilom, neosobnom svete sa človeku občas stáva stredobodom všetkého - kút. Martin Knut skrátka pod sivou fasádou každodennosti nachádza stopy permanentnej existenciálnej drámy a tento prienik medzi zjavnou a skrytou podobou nášho bytia zachytáva tak, aby sme boli bližšie k jeho porozumeniu. V tomto zmysle sú jeho obrazy, povedané s Le Cléziom, „zápisom o katastrofe“, čo ale neznamená, že návštevnosť tejto výstavy sa musí nutne podpísať pod štatistický nárast následných samovrážd. Nositelia jeho príbehov sú zobrazení v redukovanej, minimalistickej linke, sú to figúry bez tváre a bez detailne prepracovaných antropomorfných prvkov. Ak by sme tie postavy, čo prišli na svet akoby jedným ľahučkým ťahom, mali pomenovať, asi by sme si zvolili nejakú zdrobneninu. Kompletný maliarsky Knutov rukopis, vrátane výberu farieb a narábania s nimi, na diváka dýcha jemnosťou, vľúdnosťou, tichou senzibilitou, ktorá robí ťažké témy ľahšími a stráviteľnejšími a dokonca im občas dokáže nenápadne nastaviť nohu, aby sa potkli a nebrali sa až tak príliš vážne. Povedzme to teda tak, že autor nás zmieruje s naším ľudským údelom. Že dokáže hovoriť pravdu tak, aby veľmi nebolela. A nepotrebuje na to nijaké anestetikum.

Ďalším identifikačným znakom Knutovej tvorby je jeho vstupovanie do obrazov prostredníctvom písaného slova. Sú to výroky a sentencie nie nepodobné aforizmom, ktoré by obstáli aj samostatne, ale v kombinácii s obrazovou výpoveďou vzniká zaujímavý synergický efekt. Tie slová nechcú vysvetľovať namaľované, sú naopak spúšťačom ďalších asociácií a možných interpretácií a zároveň ponukou na dialóg. Ďalším vstupovaním do obrazov sú autorove perforácie papiera či plátna. Diery zvyčajne chápeme ako symbol prázdna či ničoty. Mohli by sme si teraz vziať na pomoc niektorého z filozofov, prípadne zalistovať dejinami umenia a hľadať „diery“ podpísané slávnymi menami. Ja si radšej znovu vezmem na pomoc slovíčko „pochybnosť“. Mám podozrenie, že Knutove diery sú pokračovaním autorových pochybností o dnešnom človeku - že sú manifestáciou jeho zlyhaní, neúplností, hendikepov. Ale rovnako tak sú zároveň polemikou s limitmi maliarovho média. Akoby ohraničenosť formátu papiera či plátna nedovoľovala obsiahnuť všetko, čo chcel autor v danom momente zo seba vychrliť , vykričať, vyliať. Diera v obraze sa tak stáva králičou norou. Istá Alica sa ňou kedysi prepadla do podivuhodného, mierne halucinačného sveta,  prítomný divák ňou môže prepadnúť do reality skrytej „ za obrazom“, do multiverza možností, akými sa môžu ďalej uberať príbehy z pomaľovanej strany obrazu.

Tvorba Martina Knuta je čímsi ako intímnou spoveďou, nahliadnutím do trinástych komnát človeka, ktorý ešte nerezignoval na hľadanie pravdy o sebe a o svete. Pri koncipovaní výstavy som chcel preto vytvoriť priestor navodzujúci pocit „domáckej“ intimity. Našťastie už samotná dispozícia galérie, pripomínajúca priestory bytu (ilúziu dotvára inštalovaný mobiliár) vyšla tejto myšlienke v ústrety. Priestor je ponorený do prítmia, narušeného iba bodovými svetlami „namierenými“ na vystavené diela. Diery do svetla – ako znie názov výstavy – sú metaforou narúšania vonkajšej, často kašírovanej podoby každodenného sveta, ktorú autor demaskuje vo svojich príbehoch. Dôležitosť odkrývania významových vrstiev pripomína aj ponuka k interaktívnej hre: pri niektorých dielach sú zavesené malé ručné baterky, ktorými si divák môže zasvietiť do útrob dier na obrazoch. Pohybom svetelného zdroja sám môže animovať tieňohru a skúmať nové dojmy a významy, ktoré mu prinesie hra svetla a tieňa. Začal som s pomocou básnika Sakakiho a ním aj skončím. Jedna jeho báseň začína dvojverším: „Prečo je svet tak preplnenými vecami! Väčšinou zbytočnými, škaredými, hlúpymi.“ Martin Knut do jedného svojho obrazu vpísal: „Zbytočné veci už odo mňa ustupujú.“ Áno, tento svet sme zaplnili vecami, za ktorými čoraz menej vidno človeka. Je skvelé, že sa stále nájdu umelci, ktorí o tom neváhajú hovoriť.

Peter Uličný

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council