SAMOSTATNÁ VÝSTAVA ERIKA ŠILLEHO S NÁZVOM „MÁME PROBLÉMY, ALE ASPOŇ NIE JEDEN“ NEPREDSTAVÍ TENTOKRÁT TO ÚPLNE NAJNOVŠIE Z TVORBY AUTORA.

Vystavené obrazy majú za sebou provenienčný príbeh, ktorý dnes istým spôsobom komplikuje ich ďalšie čítanie. Vychádzajú z každodennej reality doby polykríz, ktorá je nielen buzzwordom anotácií spoločensko-kritických diel a projektov, ale aj niečím, s čím sa svojím spôsobom na obrazovej ploche v spleti popkultúrnych odkazov, vyrovnáva Šille neustále.

Je jeho ironický odstup a istý level cringe stratégiou alebo symptómom? Akú zodpovednosť preberajú umelci a umelkyne, do ktorých diel je explicitne vpletené politikum — za ich možné interpretácie či za ich cirkuláciu na rôznych inštitucionálnych platformách?  

Erik Šille (1978) študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (2000-2006) u profesora Ivana Csudaia, kde bol v rokoch 2006 až 2010 doktorandom. Bol súčasťou mikrogenerácie maliarov, ktorí sa postarali o dnes už legendárny návrat maľby do slovenského súčasného umenia. Nevenuje sa iba vlastnej tvorbe, ale svoje skúsenosti odovzdáva aj študentom kresby a maľby na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy na UKF v Nitre.

Maľby Erika Šilleho sú plné pozoruhodných vzťahov na disociačnej škále medzi predovšetkým neľudskými aktérmi, ktorí slúžia ako zástupné symboly jednotlivcov, kultúrnych okruhov, situačných výpovedí či emočných stavov. Interagujú na ploche plátna v podobách a polohách, ktoré sú v protiklade s ich prvotnou roztomilosťou, fenoménom cuteness, ktorý umelci a umelkyne cielene využívajú ako estetickú stratégiu pre subverzívnu kritiku. Ovplyvnený popkultúrnymi vplyvmi nielen z euroamerického okruhu, ale aj Japonska, kam sa opakovane a rád vracia, si Šille privlastňuje a vytvára postavičky, ktoré síce môžu byť na istom území endemitmi, ale žijú si svoj globalizovaný príbeh nerovností a exploatácie v esteticky vyčistenom, priam reklamnom prevedení. Vyslovene roztiecť sa ich necháva až na citlivejšej ploche papiera prostredníctvom autorskej techniky použitím guľôčkového antiperspirantu, spotrebného tovaru tu vytvárajúceho opačný efekt, než na ktorý bol vyrobený. 

 Samostatná výstava Erika Šilleho s názvom „Máme problém, ale aspoň nie jeden“ nepredstaví tentokrát to úplne najnovšie z tvorby autora. Vystavené obrazy majú za sebou provenienčný príbeh, ktorý dnes istým spôsobom komplikuje ich ďalšie čítanie. Väčšina diel je datovaná do roku 2023, no v Banskej Štiavnici majú viac-menej svoju premiéru. Na žiadosť autora sa po dvoch rokoch vrátili na Slovensko z Izraelu, ktorého súčasná politika spojená s genocidálnym vyhladzovaním palestínskeho obyvateľstva v pásme Gazy, sa stala nielen živou nočnou morou Palestínčanov a Palestínčaniek, ale aj skúškou ľudskosti a empatie jednotlivcov a skupín na pozadí historických naratívov o vyrovnávaní sa s temnou históriou 20. storočia, na intersekcii pretrvávajúcich rasových, náboženských a triednych hierarchií. Propalestínska angažovanosť umelcov a umelkýň sa stala aj v zdanlivo slobodných krajinách ako Nemecko a inak hodnotovo pomerne koherentnej umeleckej scéne, dôvodom na rušenie výstav či prepúšťanie. Momentálne sledujeme už aj u nás vo viditeľnejšej miere príklon minimálne k odsúdeniu humanitárnej situácie, no väčšinový diskurz táto kríza ľudskosti nezasiahla a biznis so zbraňami beží ďalej. 

Šilleho zaujímajú rôzne druhy konfliktov – vrátane tých bytostne vnútorných. Zároveň si je vedomý, že vojenský konflikt nemá iba víťazov a porazených, ale hlavne množstvo obetí cynickej mašinérie teritoriálneho a mocenského boja. Akú zodpovednosť preberajú umelci a umelkyne, do ktorých diel je explicitne vpletené politikum — za ich možné interpretácie či za ich cirkuláciu na rôznych inštitucionálnych platformách? Ako sa dá prostredníctvom umenia zasiahnuť do celospoločenského diskurzu bez (seba)cenzúry spôsobom, ktorý využije potenciál na otváranie otázok, pred ktorými inak odvraciame zrak? Šilleho maľby vychádzajú z každodennej reality doby polykríz, ktorá je nielen buzzwordom anotácií spoločensko-kritických diel a projektov, ale aj niečím, s čím sa svojím spôsobom na obrazovej ploche v spleti popkultúrnych odkazov, ako autor vyrovnáva neustále. Postavičky z jeho obrazov odhaľujú svoje bezútešné stavy niekedy až na kosť. Je jeho ironický odstup a istý level cringe (pocitu trápnosti z druhého) premyslenou stratégiou alebo bolestivým symptómom doby, v ktorej nevieme prežívať emócie bez toho, aby sme sa hanbili? 

Erik Šille's paintings are full of remarkable relationships on a dissociative scale between primarily non-human actors that serve as placeholders for individuals, cultural circles, situational statements, or emotional states. They interact on the canvas in forms and positions that are in contrast to their primary cuteness, the phenomenon that artists purposefully use as an aesthetic strategy for subversive criticism. Influenced by pop cultural influences not only from the Euro-American circle, but also from Japan, where he repeatedly and often returns, Šille appropriates and creates characters that may be endemic to a certain territory, but who are living their globalized story of inequality and exploitation in an aesthetically refined, almost advertising-like form. They are allowed to dissolve explicitly on a more sensitive surface of paper through the author's technique of using a ballpoint antiperspirant, a consumer product that creates here the opposite effect to the one for which it was made.

Erik Šille's solo exhibition entitled "We have a problem, but at least not one" will not present the very latest of the author's work this time. The exhibited paintings have a provenance story behind that today in a way that complicates their further reading. Most of the works are dated to 2023, but they have more or less their premiere in Banská Štiavnica. At the author's request, they returned to Slovakia after two years from Israel, whose current policy associated with the genocidal extermination of the Palestinian population in the Gaza Strip has become not only a living nightmare for Palestinians, but also a test of the humanity and empathy of individuals and groups against the background of historical narratives about coming to terms with the dark history of the 20th century, at the intersection of persistent racial, religious and class hierarchies. The pro-Palestinian engagement of artists has become a reason for the cancellation of exhibitions or dismissals even in seemingly free countries like Germany and in an otherwise relatively coherent art scene. Currently, we are also observing a more visible inclination in our country to at least condemn the humanitarian situation, but this crisis of humanity has not affected the majority discourse and the arms business continues.

Šille is interested in various types of conflicts – including those that are essentially internal. At the same time, he is aware that a military conflict does not only have winners and losers, but mainly many victims of the cynical machinery of territorial and power struggles. What responsibility do artists, whose works are explicitly involved in politics, take on — for their possible interpretations or for their circulation on various institutional platforms? How can art intervene in societal discourse without (self-)censorship in a way that uses the potential to open up questions that we otherwise turn a blind eye to? Šille's paintings are based on the everyday reality of the time of polycrises, which is not only a buzzword for annotations of socially critical works and projects, but also something that the author, in his own way, constantly deals with on the pictorial surface in a tangle of pop culture references. The characters in his paintings reveal their bleak states, sometimes to the bone. Is his ironic detachment and a certain level of cringe (feeling embarrassed by the action of another person) a deliberate strategy or a painful symptom of an era in which we cannot experience emotions without feeling ashamed?

Každá kultúra a ekonomika, všetky hodnotové systémy sú postavené na viere a jej investícii do vecí, fikcií a ideí. Kým v našej minulosti tieto fikcie boli viazané na mytologické, náboženské alebo magické predstavy, dnes ich prepletáme iba na pohľad racionálnejšou a pevnejšou ekonomikou.

Ekonomika sa netýka len cirkulácie peňazí, tovaru alebo práce, ale aj konštrukcie významu. To, čo sme schopní a neschopní povedať, čo považujeme za krásne, dôležité, zdieľateľné alebo neľudské, podlieha pravidlám, alebo systému.

Aby sme nešli len po týchto líniách a neprodukovali dominantný alebo stereotypný jazyk, musíme (prekvapivo namáhavo) zneužiť jeho funkcie, nájsť nové cesty alebo uhly, dať tvar nášmu nesúhlasu ako aj radosti z obnovenia jeho kreatívnej sily.

Takto pracuje Dušan Zahoranský. Jeho cieľom je sublimovať jeho vlastné zápasy s komunikáciou a životom v 21. storočí; skúma rôzne spôsoby, akými používame jazyk, myslenie a komunikáciu. Jeho diela oživujú našu schopnosť hrať sa s významom, nájsť napohľad okrajové posuny a ťažiť z nich idey.

V našej výstave Ťažba predstáv predstavuje 5 cyklov svojich diel.

Fiktívne aktivity - Prvý cyklus prezentuje v startupovom štýle jednoduché práce, ktoré by bol ochotný prevziať vo vašom mene (ako “najdem zástupný cieľ vašej frustrácie“).

(Tvar) fiktívnych slov - Druhý ohýba našu predstavivosť na vytvorenie nových tvarov, slov a ideí, odliatych do zdanlivo ultra-mäkkej sádry (tvar pohľadov, “nalhávajících” existenciu“).

Fiktívnosť mémov - Ďalší cyklus sa zaoberá memom, ktorý už si privlastnil Dušanove obľúbené klasiky z histórie umenia („Keď pracujete celý život pre jednu spoločnosť“ na dvoch ikonických portrétoch kráľa Filipa IV. od Velázqueza, ktoré delí zhruba 30 rokov).

Fiktívne rozhovory - Ďalší projekt predstavuje fiktívne rozhovory, ktoré Dušan predstieral na rôznych verejných miestach, komentujúc jemné cringe mnohých vecí (počúvanie rozhovorov iných ľudí; prekračovanie hraníc malých rozhovorov; uviaznutie v neustálych slučkách pracovnej komunikácie; byť dostupný 24/7; znižovanie nášho jazyka na bezúdržbovú a bezvýznamnú mikrokomunikáciu).

Fiktívne osobnosti - Najnovšie dielo sa zaoberá veľmi nepríjemnou témou súčasnej dezinformácie a temných osobností v kontexte súčasného Slovenska. Niekoľko nechválne známych postáv s rôznymi, ale veľmi silno antiliberálnymi postojmi, je tu spojených so svojimi symbolmi alebo značkami, aby divák mohol vidieť a rozmýšľať nad ich symbolickou silou.

Celý výstavný priestor je ohraničený kruhom, ktorý môžeme vnímať ako najjednoduchší kozmogram Zeme alebo vesmíru, sférickosť našej planéty, ktorú tak horlivo odmietajú konšpirační teoretici (vrátane generálneho tajomníka Ministerstva kultúry Slovenska); ale aj ako najjednoduchšie ohraničenie priestoru, ktorý by sme mali zdieľať ako v demokratických spoločnostiach, tak v miestach umenia; môže to byť aj prsteň moci, ktorý zvádza nielen Tolkienove postavy, ale aj súčasných technofeudálov, prsteň, ktorý by mal byť znovu dobytý alebo zlomený; ale najpravdepodobnejšie je to koláčik všetkých z nás, nech už sme akokoľvek privilegovaní alebo chudobní; vrátane 18% ľudí na Slovensku, ktorí žijú v podmienkach chudoby.

Every culture and economy, all value systems are based on a belief and its investment in things and fictions and ideas. While in our past these fictions were tied to mythological, religious or magic-like ideas today we interweave them in only a seemingly more rational and solid economy.

Economy pertains not only to the circulation of money, goods or labor but also to our construction of meaning. What we are able and unable to say, what we consider to be beautiful, important, shareable, or inhuman is subject to rules or a system. 

In order to not only follow these lines and reproduce the dominant or stereotypical, we need to (surprisingly laboriously) misuse its functions, find new avenues or angles, give form to our dissatisfaction as well as the joy of reclaiming its creative power.

This is how Dušan Zahoranský works. He aims to sublimate his own struggles with communication and life in the 21st century; explores various ways in which we use our language, thought and communication. His works reinvigorates our power to play with meaning, find only seemingly marginal shifts, and mine our ideas.

In our exhibition Mine of ideation he presents 5 cycles of his work. 

Fictive activities - One presenting in a startup manner simple jobs he would be willing to take on your behalf (like “picking a proxy for your frustration”). 

(Shape of) Fictive words - Second bends our imagination to imagine new shapes, words and ideation, casted into a seemingly ultrasoft puffy plaster (“shape of looks they belyi existence”).

Fictitiousness of memes - Another appropriates meme that already appropriated Dušan’s favourites of classics from art history (“When you work for one company” “your entire life” on two iconic Velazqueze’s portraits of king Philip the IV being young and old).

Fictive conversations - Other project presents fictive conversations Dušan pretended to have through his cellphone, commenting the subtle cringe of many things (hearing other people's conversations; overcoming the limits of smalltalk; being trapped in constant loops of work related communication; being available 24/7; degrading our language to eventless and inconsequential microcommunication).

Fictive personalities - Most recent body of work tackles the very uneasy subject of current disinformation and dark personalities in the context of contemporary Slovakia. Several infamous personalities with very varying yet fiercely antiliberal attitudes are coupled here with their symbols or shibboleths, for the viewer to see and think for themselves through their symbolic power.

The entire exhibition space is framed by a circle, that may be seen as the most simple cosmogram of the Earth or universe, the sphericity of our planet so eagerly dismissed by conspiracy theorist (including a a secretary general of the Ministry of Culture of Slovakia); but also as the simples delimitation of space that we should share in both democratic societies and places of art; it may even be the ring of power that seduces not only Tolkien’s characters but even current technofeudals, ring that should be reclaimed or broken; but most likely it is the pie chart of all of us, no matter how privileged or poor; including the 18% of people in Slovakia living under the conditions of poverty.

Dušan Zahoranský 

je český vizuálny umelec a sochár, ktorého tvorba často skúma prienik verejného priestoru, každodenných objektov a poetických intervencií. Kombinujúc konceptuálnu precíznosť s hravou vnímavosťou, Zahoranský premieňa obyčajné na tiché a prekvapivé inštalácie, ktoré divákov pozývajú prehodnotiť to, čo považujú za známe. Jeho projekty často stierajú hranice medzi sochou, performanciou a sociálnym komentárom.

link: Dušan Zahoranský

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council