Výstavou Andrása Cséfalvaya uzatváram dvojročný kurátorský program, v rámci ktorého som mal možnosť v Galérii Schemnitz predstaviť nasledovných autorov: Lucia Dovičáková/Matúš Lányi; Ivana Šáteková/Jiří David; Pavel Mrkus/Tomáš Rafa; Kristína Mesároš; Olja Triaška Stefanovič/Ján Triaška; Roland Farkas; Zdena Kolečková. Dramaturgicky som pripravil niekoľko vzdelávacích programov a napríklad v rámci diskusných formátov som predstavil Kateřinu Šedú; Zuzana Duchová potom skupinu Kundy Crew a Richard Gregor Martina Knuta. Čaká nás ešte Ilona Németh, Peter Meluzín v podaní Miry Sikorovej – Putišovej a Otis Laubert. Začali sme Premenou vody na víno a pokračovali Neaktivistickou výstavou, Miznúcimi kódmi, Spomienkami na budúcnosť, výstavami Čas, Bank of the Future Limited a Messenger urbánních krás. Venovali sme sa témam ekologickým, rodovým, náboženským, spoločenským aj politickým, aby sme dnes urobili resumé v spolupráci s archeológom budúcnosti Andrásom Cséfalvayom. 

Aeronoos – subhumánne spirituálne nároky, alebo evolúcie pier je výstava, ktorej názov môže na prvé počutie pôsobiť neuchopiteľne, ale ak ste už výstavu videli, uznáte, že tomu nie je celkom tak. Ako povedal Roman Ondák: „Súčasné umenie nie je elitné, len nie je určené pre masy.“ András Cséfalvay tvorí pre inteligentného a vzdelaného diváka, ktorý je ochotný rozmýšľať a študovať, ale má aj isté intelektuálne predpoklady, aby dokázal s umeleckými dielami nadviazať dialóg. Andrása by sme pokojne mohli označiť za polyhistora. Svoje diela aj výstavy komponuje s mimoriadnou precíznosťou a uplatňuje poznania z mnohých oborov. Miluje filozofiu, teológiu, hudbu, históriu, matematiku. András Cséfalvay je spisovateľ, režisér, storyteller, hudobník aj filozof v jednej osobe. Vo svojej tvorbe sa nevyhýba spoločensky dôležitým témam, venuje sa alternatívnemu rozprávaniu príbehov, v ktorých zastupuje všetky druhy minorít – u zvierat, ľudí, vecí, alebo ticha.
Po bankovej pobočke Rolanda Farkaša a katastrofickom ekologickom laboratóriu Zdeny Kolečkovej pretvoril András Cséfalvay Galériu Schemnitz na expozíciu fiktívneho prírodovedeckého múzea.

Presúva nás v čase – do dávnej minulosti, alebo vzdialenej budúcnosti a rozpráva príbeh o perí, ako evolučnom nástroji. Multimediálnou výstavou (maľbou, objektami, videom aj zvukmi) nám predstavuje dinosaurov, ktorí sa rozhodli, že sa naučia lietať.  

A čo ste dnes vy urobili preto, aby ste sa naučili lietať? 

Juraj Čarný

Aeronoos – sub-human spiritual demands, or evolutions of feathers is an exhibition, the name of which may sound incomprehensible at first hearing, but if you have already seen the exhibition, you must admit that it is not completely like that. As Roman Ondák said: “Contemporary art is not elite, it is just not intended for masses.” András Cséfalvay creates for an intelligent and educated viewer, who is willing to think and study, but also that have some intellectual prerequisites needed to start a dialogue with artworks.

We could, no problem, label András a polymath. He composes his works and exhibitions with extraordinary precision, implementing knowledge from a number of fields. He loves philosophy, theology, music, history, mathematics. András Cséfalvay is a writer, film director, story teller, musician and philosopher in one person. He does not avoid topics of social importance, he does alternative storytelling, speaking for all kinds of minorities – in the world of animals, people, things, and silence.

After Roland Farkas’s branch of a bank and Zdena Kolečková’s catastrophic ecological laboratory, András Cséfalvay has transformed Schemnitz Gallery into an exposition of a fictive museum of nature. He moves us in time – into the far past or remote future, telling us a story about feathers as an evolutionary tool. Through a multi-media exhibition (paintings, objects, videos and sounds), he will present to us dinosaurs that wanted to learn to fly.

And what did you do today to learn to fly? 

Juraj Čarný

Klimatická katastrofa sa nezačala včera ani predvčerom vo vzdialených krajinách, ani na druhej strane našej planéty. Klimatickú katastrofu nezapríčiňujú len veľké korporácie a rozvojové krajiny. Klimatická katastrofa sa odohráva práve teraz a tu, na celej našej planéte, a to aj vďaka každému jednému z nás. 

Je mi ľúto, že vás nemôžeme privítať na veselej, jednoduchej, ani povzbudivej výstave. Našou úlohou dnes nebude zapchať vám uši, ani zaslepiť oči, práve naopak. Pravdu vám povieme nahlas, jasne a bez kompromisov. Zdena Kolečková to robí až bolestivo dôsledne a dôkladne. Pre výstavu v Galérii Schemnitz pripravila dôkladnú obžalobu priestoru, v ktorom žije a pracuje.

Pred pár mesiacmi som navštívil Miami a prekvapilo ma, koľko umelcov sa vo svojej tvorbe venuje katastrofe, ktorá je pre toto mesto realitou blízkej budúcnosti. Odhady hovoria, že približne o 40 rokov bude veľká časť Miami a takmer celé Miami Beach pod vodou. Problém, je že nikto nevie presne odhadnúť rýchlosť stúpania hladiny oceánu, aj keď je nárast nielen evidentný, ale aj neustále sa zrýchľujúci. Scenár na prežitie Miami, ako ho dnes poznáme, neexistuje. Vysvetľovať miestnym, že klimatická zmena neexistuje by bolo absurdné. Rovnako, ako hovoriť o klimatickej kríze, pretože pre nich je katastrofa vlastne už realitou. Ak bude dôsledkom klimatickej zmeny vo svete katastrofa, ktorej najhorším prejavom by bola len obrovská migrácia a nič iné, už aj tak by sme mali zmeniť slovník a hovoriť otvorene o veľkom probléme. Či masívna migrácia  vyvolá aj sériu iných, omnoho väčších problémov, môžeme len hádať. Umelci majú vďaka špecifickej citlivosti schopnosť komunikovať témy, ktoré bežní ľudia často nevnímajú. Pokiaľ v Miami si dnes problém uvedomujú všetci, nás klimatická zmena zatiaľ nenúti odsťahovať sa. Asi preto sú naše reakcie pomalé a vlažné. 

Zdena Kolečková do Galérie Schemnitz a Banskej Štiavnice prináša témy, ktoré súvisia s jej detstvom, prostredím v ktorom vyrastala, ale aj v ktorom sa dobrovoľne rozhodla naďalej žiť aj pracovať. Témy, ktorým sa vo svojej tvorbe venuje úzko súvisia so severočeským industriálnym priestorom, kontrastujúcim s nádhernou krušnohorskou prírodou. Pohnutá história sudeto-nemeckého regiónu nesie stopy bohatej nemeckej kultúry aj komunistického drancovania. Ekologické témy sa v jej tvorbe prelínajú s príbehmi osobnej aj spoločenskej pamäte. Nie je celkom presné označiť ju za ekoaktivistku, vo svojom empatickom prístupe sa skôr venuje osobným spomienkam, príbehom a kritickej reflexii prostredia, ktoré ju obklopovalo a obklopuje. Povrchová ťažba aj chemický priemysel sa mesta Ústí nad Labem dotýkajú takmer fyzicky. 

Zdena Kolečková na výstave Messenger urbánních krás predstavuje postkonceptuálne diela, ktorým napriek naliehavým témam nechýba ženská citlivosť aj kultivovaný humor.  Nájdete na nej laboratórium, ktoré v reálnom čase predstavuje mieru ohrozovania života. Fascinujúce fotografie tovární realizované v rámci “narušiteľských”, “špiónskych” aktivít za podpory členov rodiny. A ak máte radi bylinkový čaj, radi vám dnes v galérii jeden predstavíme. Ak vám teda nevadí, že bude obsahovať aj vzácne chemické látky: arzén, kadmium, ortuť, olovo a polyaromatické uhlovodíky. 

Dobrú chuť a na zdravie!

Juraj Čarný

KURÁTOR: Juraj Čarný

Trvanie výstavy: 24.8.2019 - 22.9.2019

Vážení hostia, dovoľte, aby som Vás v mene Bank of The Future Limited oficiálne privítal na otvorení sídla našej nadnárodnej spoločnosti v Banskej Štiavnici. Bank of The Future Limited dlhodobo pracuje na zriadení pobočiek po celom svete. Dnes sme ale mimoriadne hrdí, že sa naše dlhoročné sny menia na skutočnosť a my otvárame svoje hlavné sídlo práve v Banskej Štiavnici. V meste známom svojou bohatou históriou. V meste s dlhoročnou tradíciou jedinečného prepájania priemyslu, vzdelávania a kultúry. A oddnes bude Banská Štiavnica aj centrom finančného sektora.

Autorom výtvarného spracovania, vízie, ale aj dlhodobej stratégie našej banky je svetoznámy umelec Roland Farkas. Priestory nám láskavo poskytla významná miestna Galéria Schemnitz. 

Čo ale pre Vás Roland Farkas v sídle Bank of The Future Limited pripravil? 

Utečencov víta úvodným videom Refugees Welcome. Predstaví vám svoj dlhodobý výskumný projekt Change, v ktorom experimentoval so zmenárenským biznisom a systematicky testoval permanentnú stratu hodnoty peňazí. V špeciálnom projekte New World Exchange si budete môcť z vašich vlastných bankoviek vytvoriť originál umeleckých diel bez toho, aby ste ich znehodnotili. Dokonalé znehodnotenie naopak Farkas predvádza vo videu Whitewash. Je návodom ako dokonale oprať vaše peniaze (dočista dočista). A v závere výstavy sa pozriete priamo do očí osobám zobrazeným na maďarských bankovkách.

Kto je Roland Farkas? 

Roland Farkas je hravý multimediálny umelec používajúci site specific a context sensitive stratégie vo svojej tvorbe. Predstavuje v nej témy z oblastí ako je spoločenský aktivizmus, angažované umenie, ekologický aktivizmus, utečenecká kríza a ďalšie. 

Narodil sa v roku 1975 v Komárne, dnes žije a pracuje v Budapešti. Začiatky jeho profesionálneho pôsobenia (vzdelanie + prvé výstavy) sú zviazané so Slovenskom, v posledných rokoch však na Slovensku prakticky vôbec nevystavoval. Výsledky svojej tvorivej činnosti prezentoval viac v zahraničí, napríklad vo Fínsku, Kórei, Holandsku, Argentíne a inde.

Dear guests, allow me, please, on behalf of the Bank of The Future Limited, to welcome you to the opening of the headquarters of our corporation in Banská Štiavnica. Bank of The Future Limited has been working on establishing its branches all over the world for a long time; and finally, today, we are extremely proud to see that our dreams are coming true, and we are opening the head office of our corporation here, in Banská Štiavnica. A town known for its rich history. A town with a long-term tradition of making unique connections between industry, education, and culture. And from today, a centre of the financial sector as well.

The originator of our Bank’s artistic design and vision, as well as its long-term strategy, is the world-famous artist Roland Farkas. The premises were kindly bestowed by the well-known, Štiavnica-based Schemnitz Gallery.

So, what has Roland Farkas prepared for you in the headquarters of the Bank of The Future?

He welcomes refugees with his introductory video, Refugees Welcome. He presents his long-term research project, Change, in which Roland experiments with the money exchange business and systematically tests the ongoing loss of the value of money. In a special project, entitled New World Exchange, you will have a chance to make an original artwork from your own bank notes without depreciating them. On the other hand, Roland Farkas presents a perfect depreciation in the Whitewash video. It is a manual on how to perfectly launder your money (whitewash it). To conclude the tour of the headquarters, you will look directly into the eyes of persons depicted on Hungarian banknotes.

Who is Roland Farkas? 

Roland Farkas is a playful multi-media artist. He uses site specific and context sensitive strategies in his work, presenting topics from social activism, committed art, ecological activism, the refugee crisis, and others.

He was born in Komárno in 1975. Today, he lives and works in Budapest. The beginnings of his professional life (education + first exhibitions) are linked with Slovakia; however, he has basically not exhibited his artwork here for the last few years. He has been presenting the results of his work mostly abroad; for example, in Finland, Korea, the Netherlands, Argentina, and elsewhere. 

Výstavu z verejných zdrojov podporil

Fond na podporu kultúry
národnostných menšín

Kurátor: Michal Stolárik

Trvanie výstavy: 12.7.2019 - 18.8.2019

Na sociálnych sieťach trávime oveľa viac času, ako by bolo vhodné. Cvičíme, neprijímame lepok a pijeme rastlinné mlieka len kvôli spoločenským trendom. V slabej chvíli rázne prerušíme zdravý životný štýl lavínou fastfoodovej donášky. Bojujeme proti plastovým slamkám, ale lacnú elektroniku si kedykoľvek objednáme z pohodlia domova a necháme doviesť až z Číny. Prechádzame z jedného extrému do ďalšieho a namiesto toho, aby sme uvažovali v logickej perspektíve, nazeráme na svet čiernobielo. Životná rovnováha zostáva iba vysneným snom každého z nás, pretože povedzme si úprimne, nájdenie správnej miery je oveľa náročnejšie, ako dodržiavať nelogické detoxy a obmedzenia.

Tvorba multimediálneho umelca Kristiána Németha (*1983) balansuje na hrane. Tematicky i formálne. Absolvent Ateliéru IN Katedry intermédií a aktuálny doktorand v Ateliéri vvv Martina Piačeka na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení dlhodobo reflektuje ideové prešľapy a hriechy cirkvi a jej vedúcich protagonistov. Plynule prechádza od osobných skúseností k všeobecným poznatkom a od symbolického dialógu ku konkrétnym témam. Hoci je voči inštitúcii otvorene kritický, nesnaží sa šokovať a ani vytvárať hraničné situácie. Venuje sa tvorbe objektov, fotografii, videám, performance či práci s nájdeným materiálom. Autor aktívne vystavuje doma i v zahraničí a v roku 2015 získal cenu ESSL Art Award.

Aktuálny výstavný projekt No Balance predstavuje symbolickú líniu Némethovej tvorby, ktorá sa neštíti estetizácie a jednoduchej konceptualizácie objektov a povahy použitých materiálov. Z tematického hľadiska sledujeme posun od kritiky cirkvi, smerom k všeobecným ideám, s ktorými sa dokáže stotožniť každý jednotlivec. Zvoleným názvom upozorňuje na pomyselnú stratu rovnováhy, ktorá však nemusí byť definitívna – môže ísť iba o chvíľkové zaváhanie, dočasný skrat v realite či pocit úzkosti vybudovaný na základe minulých skúseností. Predstavte si v jednej ruke špendlík a v druhej nafúknutý balón, prst vedľa zástupu dominových kociek, či zakopnutie o zavretú škatuľu s nápisom Fragile.

Gros projektu tvorí selekcia starších objektov doplnená o nové dielo vytvorené na podnet výstavy. Némethové inštalácie upozorňujú na krehkosť dôvery, medziľudských vzťahov, životných súvislostí ale i spomínanej viery. Reorganizovaním reality a následným vzniknutým pocitom neistoty podnecuje k uvažovaniu o vlastných prežitých situáciách. Stačia mu na to len jednoduché minimalistické gestá s redukovanými formami v krištáľovo čistých inštaláciách. Svetelný objekt Stále nažive (2017) narúša povahu reality, ako ju poznáme. Krištáľový luster nezdobí historický strop galérie, ale je len voľne pohodený na zemi. Svieti a je prítomný. Elektrický kábel smerujúci k svojmu zdroju naznačuje, že jeho pozícia nie je náhodná. To, že nevisí vo vzduchu je zámer a hľadanie príčiny sa stáva našou osobnou misiou. Presunutie diel zo steny na zem je v Némethovej tvorbe časté. Akoby ich nepotreboval stavať na piedestál a nenadraďoval nad človeka – stoja na rovnakých základoch. Obdobný princíp kontinuálne rozvíja vo variabilnej inštalácii Krehké (2012-2019), ktorá pozostáva z organicky komponovaných krištáľových pohárov, misiek, karáf či váz. Abstraktné rozvrhnutie podnecuje našu imagináciu, dôležitejšie však je uvedomenie si krehkosti naskladaných objektov, ktoré spolu držia len vďaka fyzikálnym zákonom a rešpektu diváka. Autorovi sa jednoduchým gestom darí vytvárať postupné dávkovanie napätia, ktoré vyžaruje z pominuteľnej rovnováhy objektov. Tie totiž môžu spadnúť a rozbiť sa aj pri zvýšenej ohľaduplnosti divákov. Na podobnom ideovom pozadí buduje aj najnovšiu prácu No Balance (2019). Tvoria ju akési symbolické totemy či drobné stĺpy vybudované z na seba naskladaných krištáľových svietnikov, ktoré sa vynárajú z kartónových škatúľ naplnených porozbíjanými krištáľovými fragmentami. Pomyselnú pevnosť drobnej architektúry stavia na zničených základoch. Pocity neistoty a vratkej rovnováhy sú prítomné, no objekty sa aj napriek nedokonalým podmienkam stále nehybne týčia do priestoru.

We spend more time on social networks than appropriate. We exercise, avoid eating gluten, and drink vegan milk because it is trendy. In moments of weakness, we resolutely interrupt our healthy lifestyle with an avalanche of fast food deliveries. We fight against plastic straws but readily order cheap electronic devices from the comfort of our homes, having them delivered from China. We shift from one extreme to another, and instead of thinking from logical perspectives, we view the world in black and white. A real life balance remains only a dream for all of us because, let’s be honest here, achieving balance is much harder than adhering to illogical detoxes and restrictions.

The artwork of the multi-media artist Kristián Németh (*1983) balances on the edge, both thematically and formally. This graduate of the Studio IN, Inter-media Department of the Academy of Fine Arts and Design in Bratislava, and PhD. student in Martin Piaček’s Studio vvv at the same Academy, has long been reflecting the ideological gaffes and sins of the church and its leading protagonists. He flawlessly moves from personal experience to general knowledge, and from symbolic dialogues to the presentation of specific topics. Although he is openly critical of the institution, Kristián neither wishes to shock nor to create situations verging on conflict. He creates objects, photographs, videos, and performances, or he works with found material. The artist actively exhibits his artwork both at home and abroad, and in 2015, he received the ESSL Art Award.

The current exhibition, No Balance, represents a symbolic line of Kristián Németh’s work, which does not refrain from aesthetisation and simple conceptualisation of both objects and qualities of the materials he employs. From a thematic point of view, we can see a shift in Kristián’s work from criticism of the church toward general ideas with which any individual can identify. The exhibition’s title points to the imaginary loss of balance, which, however, does not have to be final – it can only be a momentary hesitation, a temporary break from reality, or a sense of anxiety built on the basis of previous experience. Imagine a pin in one hand and a blown-up balloon in the other, a finger right next to a row of domino tiles, or a trip over a box labelled Fragile.

The core of the project is built on previous creations, to which have been added new works developed specifically for the exhibition. Németh’s installations communicate the fragility of trust, human relationships, life contexts, but also the aforementioned faith. Through both the reorganisation of reality and the resulting sense of uncertainty, he inspires us to think about our own life experiences. Simple, minimalist gestures, offered by the reduced forms in crystal clear installations, are sufficient for the task. The luminous object Still Alive (2017) disrupts the nature of reality as we know it. The crystal chandelier does not decorate the historic ceiling of the gallery; instead, it is just loosely placed on the floor. It is lit and it is present. The electric cable, leading to the source, indicates that the chandelier’s position is not accidental. The fact that it does not hang in the air is intentional, and the search for reasons turns into our personal mission. Moving the artworks from the wall to the floor is frequent in Nemeth’s work, as if he did not need to place them on pedestals and set them over humans – these works stand on the same foundations we do. He continues developing a similar principle in the variable installation Fragile (2012 – 2019), consisting of organically composed crystal glasses, dishes, carafes, and vases. Their abstract distribution stimulates our imagination; however, it is even more important to realise the fragility of the stacked objects, which remain together thanks only to physical laws and the viewers’ respect. Through simple gestures, the artist manages to dispense doses of tension which emanate from the transient balance of objects. For those can fall and break, even if viewers are highly tactful. Kristián Németh builds his newest work, No Balance (2019), on the same background as his previous ones. This work consists of symbolic totems and tiny columns constructed of crystal candlesticks emerging from cardboard boxes filled with crystal fragments. He is building the imaginary soundness of tiny architectures on destroyed foundations. The feelings of uncertainty and wobbly balance are present, but the objects remain quietly towering in space, despite the imperfect conditions.

Známa umelkyňa, pochádzajúca z Bosny a pracujúca v New Yorku, si podáva ruky s mladými študentami so zámerom vytvoriť dielo pre verejný priestor a následne ho predstaviť v hosťujúcom meste. Toto dielo nám poskytuje príležitosť navzájom sa globálne prepojiť cez umeleckú tvorbu. Inštalácia projektu Think Freedom pozostáva z tisícov kusov objektov a predstaví sa vo viac ako 30 mestách sveta s cieľom nájsť prepojenie medzi vnímaním slobody v dnešnej dobe a v budúcnosti, ako aj novým myslením a súčasným umením.

V duchu súčasného umenia realizovaného vo verejnom priestore predstavuje projekt Think Freedom interaktívny prístup k soche, inštalácii, performancii, zvuku, filmu a literatúre. Zahŕňa tiež nové globálne komunikačné technológie. Inštalácia vo verejnom priestore pozostáva z tisícov prvkov – objektov, ktoré vysielajú mierové odkazy do sveta. Každý jeden objekt je individuálne vytvorený z kovových pásov striebornej farby, ktoré sa spájajú tak, aby pripomínali krídla vtáka. Objekty sa potom stávajú súčasťou obrovského kŕdľa slobody bez hraníc.

Každý jeden objekt je symbolom, v ktorom sa dva kovové pásy spoja, ako dve ruky, ako dva odkazy, a zvinú sa tak, aby vytvorili ľahko rozoznateľný tvar pripomínajúci vtáka. Tieto sochy, štylizované vtáky, žiaria v slnečných lúčoch vo voľnom priestore a pohrávajú sa s farebným osvetlením pri inštalácii v interiéri, kde sa pridávajú aj elementy pohybu a zvuku. Inštalácia má úžasný vizuálny a emocionálny dopad na priamych divákov a priťahuje záujem médií.

Toto dielo v sebe skrýva viac ako iba estetický aspekt, pretože každý prvok inštalácie je nositeľom odkazu, ktorý je napísaný rukou na pomyselných krídlach vtáka. Študenti stredných a základných škôl majú príležitosť dozvedieť sa o projekte na prezentáciách realizovaných samotnou umelkyňou. Študenti z hostiteľských miest sú prizvaní k tomu, aby vyjadrili svoju predstavu o tom, čo je v ich ponímaní sloboda a ako vidia budúcnosť sveta. Túto predstavu dávajú do podoby správ, ktoré napíšu na jednotlivé objekty inštalácie. Dielo ako celok vyšle do sveta odkaz univerzálneho porozumenia o tom, akú silu má umenie pri spájaní ľudí.

Edina sa narodila v Bosne a Herzegovine. Do USA prišla v roku 1991 študovať na strednú školu. Keďže v Bosne vypukla vojna, zostala žiť v USA, kde si našla svoj nový domov a životnú cestu. Po absolvovaní Corcoran School of the Arts and Design (Škola umenia a dizajnu) vo Washingtone Edina predstavila svoju tvorbu na viac ako 50 samostatných a skupinových výstavách v galériách v USA, Európe a Ázii. 

Edina Seleskovic je umelkyňa, ktorá sa snaží o spoluprácu s umelcami z rôznych oblastí umenia. Táto snaha ju doviedla k založeniu newyorskej umeleckej skupiny The Stoodio a vytvoreniu projektu v oblasti módneho dizajnu Anie Rexe. Je tiež jednou zo zakladateliek komunity Williamsburg Art v New Yorku.
Tu však projekty Ediny Seleskovic nekončia. Je známa napríklad svojou verejnou performanciou Take One, ktorú realizovala v spolupráci s newyorskou fotografkou Emily Raw. Video performancia Maid in Chinatown, ktorú pripravila v spolupráci s umelcom z Los Angeles Aaronom Shepardom, bola prezentovaná na prvom Bienále umenia v Číne v roku 2008. 
Edinin životný príbeh a úspešná umelecká kariéra hovorí o tom, že jej cesta životom ide rôznymi smermi. Často cestuje, ako po Amerike tak i v Európe. Rada pracuje na projektoch, ktoré sú spojené s krajinou odkiaľ pochádza, s Bosnou a Hercegovinou. V roku 2007 bola autorkou maľby na špeciálnej poštovej známke Bosny a Herzegoviny, a v roku 2013 navrhla dresy pre národný basketbalový tím Bosny a Hercegoviny ako aj vizuálnu komunikáciu tímu. Je zakladateľkou prvého rezidenčného programu pre umelcov v Bosne a Herzegovine v ateliéri Ismeta Mujezinovića. Jej projekt Think Freedom, ktorý začínal v Sarajeve, už tri roky cestuje po Európe a bude pokračovať do Južnej Ameriky, Ázie a Austrálie. Poslednou zastávkou projektu bude New York.
Edina Seleskovic získala viacero ocenení a rezidenčných štipendií, ako napríklad Can Serrat v Barcelone, Sculpture Space Fellowship v New Yorku a Sam and the Adele Golden Foundation v New Yorku, kde bola zatiaľ jedinou umelkyňou, ktorá získala dve prestížne ceny – za maľbu aj sochu. Edina tiež robí motivačné prednášky a často vystupuje na konferenciách, kde hovorí na tému: kultúra a spoločnosť.

Kurátor: Juraj Čarný

Trvanie výstavy: 4. 5. – 9. 6. 2019
Vernisáž: 3. 5. 2019, 19:00 hod

Manželia Olja a Ján Triaška síce pochádzajú zo Srbskej Vojvodiny, dlhodobo ale pôsobia v Bratislave ako mimoriadne aktívni členovia domácej umeleckej komunity.

Olja Triaška Stefanović (1978) pedagogicky pôsobí na Katedre fotografie na VŠVU v Bratislave a je aktívna v médiu fotografie. Systematicky sa venuje opustenej architektúre, modernistickým a socialistickým pomníkom na Slovensku a v krajinách bývalej Juhoslávie. Vytvorila dokumentárne cykly o ženách architektkách, krematóriu v Bratislave a architektovi Friedrichovi Weinwurmovi.

Ján Triaška (1977) pedagogicky pôsobí na Akadémii umení v Banskej Bystrici, je maliar a konceptualista. Vo svojich maľbách sa nevyhýba ani spoločensky aktuálnym témam. Vizuálne glosoval problémy súvisiace so sťahovaním sa ľudí z miest na vidiek (cyklus SMOG). Na výstave Strach z neznámeho v Dome umenia / Kunsthalle Bratislava zaujal angažovaným obrazom predsedu ĽSNS, namaľovaným prasacou krvou na lacnom papieri (2013). Na výstave v Artwall galérii v Prahe predstavil gestá rúk protikladných významov – nenávistné až hejterské versus priateľské a nevinné.

Napriek tomu, že Olja aj Ján už roky pravidelne vystavujú doma aj v zahraničí, doteraz mali iba jednu spoločnú výstavu (v Galérii Ernesta Zmetáka v Nových Zámkoch).

Kurátorským zámerom ich druhej spoločnej výstavy je predstaviť v Galérii Schemnitz dva najaktuálnejšie cykly oboch autorov vo vzájomnej konfrontácii. Olja odkazuje na prostredie, z ktorého pochádza, cez cyklus Juhoslovanských pomníkov “As if it never happened”. Ján vystavuje výrazné farebné veľkoformátové maľby konfrontujúce zbrane s rastlinami a zvieratami “Sezóna 18/19”.

“Sústreďujem sa na termín prítomnosť minulosti, jeho význam, ako aj na otázku pamätníkov a ich vzťahu ku pamäti – našej osobnej ale aj generačnej či kolektívnej. Cez tieto momenty otváram problematiku nášho vzťahu k minulosti a prítomnosti a náš záujem či nezáujem k národnej pamäti a opusteným, či napospas času ponechaným verejným monumentom a zabudnutým pomníkom.”

Olja Triaška Stefanović

“V najnovšej sérii veľkoplošných malieb je mojím zámerom klásť kritické otázky. Pýtam sa sám seba, že do akej miery je naša spoločnosť radikalizovaná, militantná, a čo skrývame pod povrchom. Vychádzam z vlastnej skúsenosti priameho svedka rozpadu bývalej SFRJ (Socialistická federatívna republika Juhoslávia), sprevádzaného nástupom nacionalizmu a populizmu, ktorý postupne radikalizoval občanov a ničil hodnoty občianskej spoločnosti. Zaujíma ma manifestácia úpadku individuálnych hodnôt verzus súčasná občianska spoločnosť a jej smerovanie v kontexte strednej Európy.”

Ján Triaška