Malé vo veľkom
Dorota Sadovská
Takmer dve decéniá po vstupe na profesionálnu dráhu predstavuje branding mena Dorota Sadovská vo svojom vizuálnom jadre pevne ukotvenú vysokú umeleckú stabilitu a výpovednú hodnotu, ktorou sa pomerne ľahko identifikuje a zároveň i markantne odlišuje od ostatnej výtvarnej komunity na domácej scéne. O rôznych uhloch jej personálne angažovaného prístupu k pestrej monotematickej variabilite intermediálneho spracovania konceptu telesnosti, výhradne preferujúcej vizuálnu a senzibilnú tvárnosť ľudskej figúry, odzneli za dvadsať rokov už desiatky erudovaných názorov, respektíve sa publikovalo mnoho odborných analýz , štúdií i diváckych zážitkov. Je to nesporný dôkaz toho, že Sadovskej mnohoročná precízna práca s témou, akoby bezhraničnej metamorfózy tela a jeho dispozičných daností v maliarskom priestore - tvoriacom dominantnú prezentačnú os na jej aktuálnej výstave Malé vo veľkom v Schemnitz Gallery, sa stáva výpovedne čistou a divácky bezprostrednou, zbavená tak páčivého estetického prvoplánu, ktorým je takticky pomerne často infikované médium súčasnej slovenskej maľby.Vybraný súbor vystavených diel a spôsob ich nekonvenčnej inštalácie v jednotlivých miestnostiach predstavujú pre autorku práve ten kľúčový umelecký moment, pomocou ktorého diváka ešte intenzívnejšie asimiluje k priamej účasti na ďalšom spoluvytváraní,
resp. interpretovaní obrazu. Sadovská prostredníctvom tejto výstavy evokuje expanzívne možnosti maľby, v ktorej sa nateraz iluzívne prelínajú priestory a v nich lokalizované figurálne objekty, pričom dochádza hravému významovému vrstveniu v poli danej vizuálnej informácie.
Spôsob inštalácie obrazov poukazuje na neustále prítomnú autorskú dialektiku medzi emóciu a rozumom s tým, že emócia vedie diváka - percipienta k akejsi spolupatričnosti , resp. stotožneniu sa s výjavom a rozum naopak predstavuje určité „ biele miesto“ určené na vlastnú re/interpretáciu. Sadovskej dlhoročný program s privlastneným statusom „senzuálneho typu telesného autora “ jej umožňuje tak vytvárať čisté maľby bez zbytočných dekoratívnych aditív, pričom sú iba prirodzeným dôsledkom prostej fascinácie telom ako vstupnej brány, filtrujúcej zaužívané stereotypy konvenčného prežívania každodennosti. Sama autorka sa netají príklonom k vyjadrovaciemu minimalizmu,
v ktorom zohráva najdôleži tejšiu úlohu finálny rezultát diváka, podávajúceho referenčnú správu nie o diele, ale o ňom samotnom, čím tak potvrdzuje ďalšiu životaschopnosť diela ponechanú výsostne na interpretačné výstupy publika .
PhDr. Pavel Urban, PhD.
Júnový výber
Zlatý zub
Jarmila Mitríková
&
Dávid Demjanovič
Jarmila Mitríková a Dávid Demjanovič je autorská dvojica, ktorá patrí k najvýraznejším predstaviteľom súčasnej slovenskej výtvarnej scény. Spojivom pre vznik ich výtvarnej spolupráce sa stala technika pyrografie, na ktorej spoločne pracujú od roku 2009. Jedná sa o starú ľudovú umeleckú techniku vypaľovania pajkovačkou do preglejky. Tento dnes už takmer zabudnutý spôsob tvorby bol kedysi často využívaný pri krátení voľných chvíľ v rámci domáceho kutilstva. Slúžil najmä na zdobenie drevených dekoračných predmetov (krčmová, chatárska estetika). Jarmila s Dávidom vypálené štruktúry obrazu následne ešte farebne vypĺňajú - kolorujú lazúrami. S jedným z obrazov tohto spoločného projektu uspeli v súťaži VÚB Maľba roka, v ktorej sa pre rok 2011 stali víťazmi.
Na výstave Zlatý zub prezentujú výber z pyrografií vytvorených v období posledných dvoch rokov. Spôsob tvorby týchto obrazov priamo korešponduje s ich tematickýmzameraním. Intenzívne sa venujú skúmaniu slovenskej ľudovej kultúry, jej vývojom či zvyklosťami. Vo svojich dielach pracujú s viacerými motívmi spojenými s našim geopolitickým priestorom: kresťanské a pohanské tradície, mysticizmus, poverčivosť, história a jej mystifikácia, verejné masové spoločenské udalosti, folklór a folklorizmus, nacionalizmus a podobne.
Jarmila a Dávid si vytvárajú vlastné, mytologickým oparom zahmlené krajiny, v ktorých zámerne fabulujú a pretvárajú jednotlivé udalosti, čím vznikajú nové heroickejšie dejiny. Vymýšľajú si fiktívne príbehy, ktoré na pozadí reálnej slovenskej krajiny posúvajú vnímanie ich obrazov do nových kontextov. Svojim prístupom v istom zmysle relativizujú „exaktnosť“ histórie, postupujú anachronicky – proti času dejín a dokumentujú tak, že „pravdu má ten, kto ju rozpráva“. Zároveň nepriamo odkazujú na tradičné poverové rozprávanie a vôbec ľudovú kultúru ako takú. Autori sa intenzívne zaujímajú o slovenské reálie z minulosti, ktoré vystavujú kriticko ironickému diskurzu.
Napriek obsahovej plnosti a naratívnej viacvrstevnatosti nepôsobia ich diela nezrozumiteľne či odstrašujúco. Naopak, každá z vrstiev je schopná fungovať autonómne a v kombinácii s „ľúbivým“ vizuálom obrazu rezonuje aj bez úplného kontextového poznania. Je práve možné sa domnievať, že vzhľadom na námetovú rozpoznateľnosť, vizuálnu príťažlivosť ich diel a „populárnosť“ použitej techniky, svojou tvorbou autori prekonávajú aktuálnu tendenciu v prístupe „neumeleckej“ verejnosti s ich apriori vyhraneným odmietavým postojom a označením, že súčasné umenie je „elitárske“( resp., že mu nerozumejú). Pri pohľade na ich pyrografie totiž vzniká intenzívny dojem „poznaného“, akoby sme si listovali v albume starých fotografií či prezerali pohľadnicové pozdravy z niekdajších slovenských rekreačných bášt.
Na výstave Zlatý zub prezentujú okrem ich najnovších kolorovaných pyrografií, aj keramické sochy a objekty vytvorené v priestoroch fabriky na žiaruvzdorné materiály v Kalinove pri Lučenci v lete minulého roka. Na úpravu povrchu šamotovej hliny použili glazovanie na studeno, polychrómiu akrylom, ako referenciu k ľudovým plastikám či amatérskemu reštaurovaniu sôch svätcov za dedinou. Tematicky ostávajú v intenciách folklóru, ale aj religionistiky, mystiky a vôbec vizuálnej kultúry 19. a 20.storočia. Jarmila a Dávid v nich (nepriamo) nadväzujú na slovenskú tradíciu figurálnej modelovanej plastiky z Modry a na tvorbu hlavných predstaviteľov tohto štýlu Ignáca Bizmayera, Imricha Kóňu a ďalších.
Jarmila Mitríková (1986) začala štúdium na VŠVU v ateliéri keramiky doc. Ivice Vidrovej a pokračovala v ateliéri maľby u Prof. Ivana Csudaia, kde ho v roku 2011 aj úspešne ukončila (absolvovala tiež študijnú stáž v Helsinkáchna Academy of Fine Arts and Design – 2008). Dávid Demjanovič (1985) je absolventom ateliéru intermédií u Prof. Antona Čierneho na VŠVU, kde aktuálne dokončuje doktorandské štúdium (zúčastnil sa študijnej stáži na Akadémii výtvarných umení v Záhrebe - 2006 a na Newcastle University v Anglicku - 2008). Už ako autorská dvojica sa zúčastnili aj niekoľkých zahraničných rezidencií v Holandsku, Švajčiarsku či Českej republike).
Marek Kuchár