EVOLÚCIA

MONIKA PASCOE MIKYŠKOVÁ

 

Nová séria Moniky Pascoe Mikyškovej Evolúcia vznikala od marca/apríla roku 2015. Hlavnou inšpiráciou bola návšteva lisabonskej mineralogickej zbierky a jej časti venovanej evolúcií a tému podporila krátkodobá rezidencia v Banskej Štiavnici, ktorá mineralogickým bohatstvom pochopiteľne prekypuje. Výrazným motívom aktuálneho cyklu sa stalo zobrazovanie minerálov, hornín či kameňov v ich elementárnych formách pripomínajúcich muzeálne expozície. Sú tu od nepamäti a Moniku fascinujú svojim vizuálnym aj poetickým spôsobom. Krátkosť nášho života v porovnaní s nimi je neporovnateľná, z čoho sa vynára téma existencializmu a drobnosti života jedincov. Tento (nie práve pozitívny) pocit umocňujú zostatky ženských figúr v kŕčovitých a neprirodzených pózach, ktoré ešte stále vkladá do svojich obrazov. Je ich však výrazne menej, ako tomu bolo v minulosti, avšak o strate záujmu o figúru nemožno hovoriť. Tému evolúcie podporujú výňatky z Darwinových poznámok, zobrazovanie siníc či iných biologických proto živočíchov. Z dávnej minulosti vyberá aj prvé pästné kliny, ktoré zdôrazňujú tvrdosť a stabilitu tohto materiálu. Na druhej strane ich vo svojich kresebných prácach s akvarelom a ceruzou kombinuje s čiernymi amorfnými prvkami – kúskami spálených driev. Je to zvláštny moment, keď sa živé materiály pôsobením ohňa, v priebehu krátkych chvíľ menia na krehké uhlíky. Podobne, ako jeden priemerne dlhý ľudský život v porovnaní s univerzom, uhlíky kontrastujú so silou a odolnosťou kameňov. V novej sérií takisto chýba (kedysi zásadný) motív červených ľudských ciev, ktoré odkazovali na zraniteľnosť ľudského tela. Diela sú možne menej popisné, ale práve o to účinnejšie. Kontrasty, čas, pominuteľnosť, existencia, proces či vedomie – to všetko je tu prítomné. Kolážovitým spôsobom umiestňuje a varíruje jednotlivé motívy na neutrálny papier. Naráciu autorka neurčuje, skôr necháva na každom divákovi, aby si našiel ten správny spôsob čítania. V Evolúcii zostáva verná elementárnej kombinácii čierneho tušu a drobným farebným vstupom, ktoré typickým spôsobom harmonicky komponuje na bielu plochu papiera. Monika Pascoe Mikyšková pobehuje po časovej línii – uteká do histórie, dôležitý však stále ostáva aj vývoj smerom do budúcnosti, a ako sama hovorí „múdrosť prítomnosti je v našej minulosti“. 

 

Michal Stolárik

 


Spiaca voda

ERIK ŠiLLE

 

Erik Šille je maliar, dizajnér, tvorca objektov, ilustrácií, šperkov, grafík - stručnejšie: všestranný umelec. Vo svojich tridsať plus niečo málo rokoch sa už natoľko etabloval, že jeho tvorbu vážne eviduje nielen odborná verejnosť, ale rozpoznáva aj široké laické publikum, a to nebolo potrebné, aby kvôli masám klesol na kvalite. Erik je - aj bez lichotivých prívlastkov - jedným z lídrov mladej, slovenskej umeleckej scény. Zostal však sám sebou, otvorený a dobrosrdečný, ochotný spolupracovať vždy, keď mu to čas a pracovné vypätie dovolí. 

Nepoviem nič nové, keď zaznie, že Šilleho maliarsky a najnovšie aj sochársky jazyk je svieži a na prvý pohľad vábivý. Zdá sa, že celkom zábavne a zrozumiteľne zachytáva a karikuje dobu, v ktorej aktuálne žijeme. Je originálnym svedectvom svojej generácie, hovorí jej vizuálnym jazykom, suverénne mixuje všetko a zo všetkých zdrojov. Nie je to však také jednoduché. Maliarsky a plasticky zachytená mozaika sveta je poskladaná z autorových zážitkov, záujmov, myšlienok, asociácií a inotajov. Zasvätení často rozpoznajú vo veselých obrázkoch autobiografické črty umelca, podané v mrazivo ironickej podobe. 

Erik Šille je komplexná osobnosť po umeleckej aj ľudskej stránke. Tvorba je pravdepodobne jeho bytostným denníkom, náčrtníkom vizionára, bútľavou vŕbou, možno snárom... Diela sú rovnako ako ich autor mnohovrstevné, a hoci sa to nezdá, niekedy až hermeticky uzavreté. Pre plné porozumenie a adekvátnu interpretáciu - nie len ľahké kĺzanie sa slovami po povrchu - je potrebné odkrývať a dešifrovať vrstvu po vrstve.

 

Silvia L. Čúzyová


Insider

Eva Činčalová

 

Eva Činčalová patrí k mladej maliarskej generácii, s ktorou je spätý zatiaľ posledný návrat maľby na domácu slovenskú výtvarnú scénu. Keďže sa udial pred vyše desať rokmi je to už síce historická informácia, ktorá však v autorkinom umeleckom životopise hrá stále dôležitú rolu. Už len v tom, že savtedy počas vysokoškolského štúdia pohybovala v silne iniciačnom prostredí. Táto maliarska generácia siahla po štetci nie preto, žeby chceli pietne oživovať minulosť, ale skôr naopak, uverili, že práve maľovaním najlepšie vyjadria podstatu toho, čím žijú. Typickými znakmi vtedajšej ich maľby sa stalo veľkorozmerné plátno, rýchlo schnúci akryl, fotografická a digitálna predloha a ich prefiltrovaná vizualita. Eva Činčalová ešte v závere svojho štúdia získava 2. miesto v sledovanej maliarskej súťaži Maľba 2009 Nadácie VÚB za obraz Uluwatu, ktorý stelesňoval vo svojom výraznom maliarskom geste abstraktného ťahu razantnú bodku za elévskou fázou jej umeleckej kariéry. Ale to vieme až dnes. 

Po takej výraznej maľbe sa viac menej očakávalo, že bude pokračovať v maliarskej alchýmii reálneho s abstraktným, či výrazným zjednodušovaním tvaruv mene silného a výrazného gesta. Avšak Eva zvolila skôr opačnú cestu, akoby sa podvedome a neskôr vedome plánovala vrátiť späť, k samotným počiatkom maľby.  Priam introspektívne kráča územím maľby a zastaví sa tam, kde cíti, že treba. Už len tým, že prešla k olejovým a naposledy aj akvarelovým farbám „utišuje“ nielen samotné maľovanie, ale prehlbuje citlivosť svojho vnímania a pozorovania. Jej maľby sú akoby záznamom týchto pozorovaní, ktoré ale nezachytávajú len to viditeľné, ale snažia sa dostať aj hlbšie k tomu, čo je pohľadu skryté. A právehľadanie „skrytého v obrazu“  v tom najpozitívnejšom slova zmysle v nej prebúdza univerzálnu maliarku. Takú, ktorá dokáže modelovať svoju maľbu tak, aby vo svojom obraze odhalila nám ostatným to nevidené a prehliadané. 

 

Beata Jablonská

 


ZASĽÚBENÁ ZEM

MÁRIA ČOREJOVÁ

Tvorba Márie Čorejovej patrí v rámci súčasného vizuálneho umenia k polohám uprednostňujúcim obsah pred (okázalou) formou. Využíva predovšetkým komorné médium kresby. Základom jej výtvarného prejavu je kresba tušom na papier, pričom sa však nevyhýba jej príležitostnému prenikaniu s inými umeleckými druhmi, napríklad s grafickým a produktovým dizajnom či digitálnou animáciou.

Kresba je pravdepodobne najstarší prostriedok zapisovania a zdieľania informácií. Prebieha zároveň s vznikom a usporiadavaním myšlienok. Často je záznamom samotného procesu myslenia. Nech sú obsahy akokoľvek intímne, zahmlené či subjektívne - citeľná bezprostrednosť, a čitateľná stopa tvorcu umožnuje zdieľať postup vytvárania obrazu v jeho najčistejšej podobe. 

V prípade Márie Čorejovej nemožno hovoriť o intuitívnej či spontánnej kresbe. Prednostne ťaží z inej esenciálnej kvality kresby, ktorou je komunikatívnosť. Takmer nikdy nepracuje s farbou, na vyjadrovanie jej stačí čierny tuš a biely papier. Keď bola nedávno požiadaná, aby do svojich prác pridala farbu, reagovala po svojom: použila šedý odtieň ceruzky. Tento výtvarný asketizmus má svoj dôvod - v grafikách Márie Čorejovej je prvoradý význam. Kresba je pre ňu samostatnou disciplínou, ktorá najlepšie vyhovuje jej snahe tlmočiť posolstvá prostredníctvom voľného narábania s obrazovým materiálom. Výsledný obraz je v jej podaní takmer “literárnym” útvarom. Spája a ohýba pojmy, komunikuje idey, kladie otázky, vyjadruje sa v metaforách. Pohybuje na viacerých poliach obrazotvornosti - od komplikovaných priestorových kompozícií, cez krajinárske motívy až po jednotlivú figúru. Obrazové “jednoaktovky” strieda s bohato priestorovo vybudovanými scénami

O čom najčastejšie Mária Čorejová hovorí? Napriek technickej nekomplikovanosti pôsobia jej obrazy ako námety (alebo zápletky) zložitých príbehov. Skúma otázky stretov ideológií, prítomnosť náboženských či rodových stereotypov v našich životoch, prvky absurdity zdedeného spoločenského usporiadania.Veľký priestor v autorkinej tvorbe dostáva otázka osobnej slobody a vnútorného života jednotlivca.Autorka sa v čase cyklicky vracia k istým problémom. Dlhodobo pracuje s kresťanskou symbolikou v podobe sakrálnych architektúr, priestorov, objektov a ich variácií. Dokonalým rezom rozpolené oltáre či chrámové lode prerastené lietajúcimi balónmi (napr. Okamih pravdy) nepôsobia nutne hereticky - v Máriinom úhľadnom podaní sú skôr zviditeľnenými predstavami, názormi a frustráciami “naivného” humanistu. Vyjadruje svoj pohľad na náboženské dogmy, zväzujúce pravidlá spoločnosti či cirkevné idoly (Vaše pravdy sú ako moje nálady, a.i.). Podobne sa stavia k viacerým témam západnej civilizácie a jej historickým reliktom v spoločnosti, estetike zbraní a vojny (Kráska), ale napríklad i k športu či poľovníctvu a ich spoločenským dopadom (napr. Drobné radosti z minulých dní, Lepšie miesto pre život). Neustále sa vracia k odvekému konfliktu toho, čo je pre človeka obrazom slobody (túžba lietať, slobodne sa pohybovať či myslieť) s tým, čo ho zväzuje či obmedzuje - vrátane jeho intímneho priestoru, vnútorného sveta psychiky či vlastného domova (Miesto duchov). 

Často si vyberá spôsob inštalácie, ktorý opakovanie motívov nepopiera, ale naopak zdôrazňuje. Vtedy celok obrazov vytvára príbehový celok, v ktorom je často spájacím momentom čierna voda / hmota pretekajúca priestorom. Prítomnosť dominantnej čiernej plochy nie je pre autorku iba pôsobivým výtvarným prvkom približujúcim jej kresbu k maliarskemu jazyku, ale častokrát je hlavným nositeľom ideovej náplne diela. Tvorí jeden z najzaujímavejších momentov autorkiných obrazov. Nie je totiž iba nositeľom negatívneho náboja sledovanej scény, naopak, kladie otázku, nakoľko je naše vnímanie ovplyvnené predsudkami a duálnym delením sveta na “dole a hore”, “čierne a biele”, “dobro a zlo”.  Akoby skúšala, kam sa dostaneme ich zamenením, prevrátením či úplným popretím opodstatnenosti týchto hodnotiacich kategórií. 

V súbore prác predstavenom na výstave Zasľúbená zem je autorkina pozornosť viac ako kedykoľvek predtým zameraná na aktuálne spoločenské témy. Všíma si najmä religiozitu, iracionalitu a jej rituálne odovzdávanie z generácie na generáciu. Tentoraz otvorene kritizuje.  Vytvára až mierne desivý kontrapunkt voči typickej nevinnej oslavnosti, ktorú náboženským rituálom bežne pripisujeme. Krst, svadba či sväté prijímanie sa odohrávajú za prítomnosti figúry zahalenej v pohlcujúcom čiernomrúchu. Akoby sme s týmito ochrannými úkonmi nevedomky prijímali tradíciu strachu, nedôvery v človeka, nevedomie a tmárstvo. Druhou polohou je popraskaná, ľudoprázdna krajina, ktorou preteká čierna rieka. Tá asinajviac referuje k stavu, ktorý nasleduje po vložení veľkých nádejí do veľkých slov. Či už sme na jednej, druhej alebo celkom inej strane pomyselnej ideologickej barikády. 

Mária Čorejová (1975) je vizuálna umelkyňa,j grafická dizajnérka a kultúrna manažérka. Okrem kresby sa vo voľnej tvorbe venuje aj maľbe, videu, objektu a inštalácii. Stojí za viacerými projektami podporujúcimi tvorbu a prezentáciu súčasného umenia a kultúry (Buryzone, Burundi, 13m3). 

 

Diana Majdáková

Jarný výber

Róbert Bielik, Eva činčalová, Patrícia koyšová, Kristína M. mesaros, Dorota sadovská, Adam šakový

 


Lucero del alba

David Baffi

Výstava: 17. 1. - 2. 3. 2015, kurátorka: Diana Majdáková

Vernisáž: 16. 1. 2015 (piatok) o 19.00

Galéria Schemnitz, Andreja Sládkoviča 2, Banská Štiavnica

Dávid Baffi (1980) patrí v rámci aktuálnej generácie mladých maliarov k ojedinelým tvorcom. Cieľavedome a individualisticky skúma oblasť nezobrazujúcej maľby, v ktorej neustále nachádza prieniky s vizuálnym jazykom súčasnosti. Baffi je jedným z najvýraznejších autorov neformálnej, dnes už legendárnej skupiny maliarov zoskupených okolo IV. ateliéru Ivana Csudaia na bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení.

Východiskovým bodom Baffiho obrazov sú vždy konkrétne obrazy a vizuálne zážitky. Zaujímajú ho najmä premenlivé štruktúry hmoty, priestorovo aktívne vlastnosti farieb a modelovacie schopnosti svetla používané v médiu maľby. Každý krok jeho tvorivého procesu je výsledkom racionálnej analýzy vykonávanej (aj) s podporou digitálnych médií. I keď sa výsledkami približuje abstraktne expresionistickému prejavu, ako ho poznáme z histórie umenia 20. storočia, jeho stratégia je opakom spontánnosti či gestickej maľby. Konštruovanie svojich obrazov stavia na dôkladne premyslenom budovaní vzťahov medzi jeho jednotlivými vrstvami. Vyhľadáva momenty napätia vo vzájomnom pôsobení, deformáciách, rozklade a prestupovaní tvarov. Každý z Baffiho obrazov má svoj pôvod v konkrétnom výseku reality, ktorý je niekoľkonásobne upravený - spravidla najprv digitálne a následne maliarskymi vstupmi autora pri jeho prenose na plátno.

Výstava Lucero del Alba v galérii Schemnitz je exkluzívnou prehliadkou Baffiho najnovšej tvorby. Prehlbuje svoj záujem o svetelné pôsobenie, ktoré dostáva na pozíciu hlavného obrazotvorného prvku. Pohráva sa s ním v zmysle barokovej iluzívnosti. Jeho kompozície tušených objektov sa dynamicky premiestňujú po plátne a dosahujú pôsobivé efekty. V nových obrazoch Baffi ešte viac zdramatizoval rytmus svojich obrazových “choreografií”, ku ktorým nepriamo nabáda i divákov. Oproti tomu však naopak umiernil svoj predošlý sklon k farebnej výbušnosti. Aktuálne obrazy sa často dostávajú až do jednofarebných polôh, temnejú a zjemňujú svoj výraz až k polohám lyrickej abstrakcie. Je nemožné vnímať Baffiho maľby bez senzuálneho zážitku, ktorý striedavo elektrizuje alebo hladí zmysly. Pôsobivosť jeho diel nie je podmienená komplikovanými obsahovými interpretáciami. Ako totiž sám autor hovorí, obraz musí fungovať aj bez “A4-ky” textu...