Vianočný výber *14

Erik Šille, Peter Sojka, Róbert Bielik,
Mária Čorejová, Patrícia koyšová,
Kristína R. Mésároš, Veronika Šramatyová

Dear darkness

Lucia Tallová

Ležiace, spiace

Alena Adamíková

Alena Adamíková (1972) je v rámci slovenskej maľby vnímaná ako žánrovo vyhranená autorka systematicky skúmajúca oblasť maliarskeho portrétu. Téma, ktorá je s maľovaním historicky (až organicky) spätá a teda sa v rámci vývoja umenia môže zdať dávno vyčerpaná, sa pre Adamíkovú stala spočiatku hlavnou oblasťou záujmu. Osobitosť autorkinho prístupu sa skrýva najmä v typoch zobrazení portrétovaných osôb: maľuje ich vo chvíľach, keď spia, ponárajú sa pod vodnú hladinu, klopia zrak alebo od diváka celkom odvracajú tvár. Rozširuje tak tradičné funkcie portrétu, ktorými sú dokumentácia fyzickej podoby a psychologizácia zobrazeného človeka. Skúmanie vnútornej krajiny portrétovaného je hlavnou kvalitou maliarskeho portrétu už od čias renesancie. Autorka však hľadá nové možnosti, ako túto konvenciu pre seba opäť problematizovať a nanovo uchopiť. Necháva sa pritom inšpirovať literárnymi alebo historickými postavami, útržkami príbehov a udalostí zo života portétovaného, alebo novými interpretáciami známych faktov, ktoré spája vo vlastných imaginatívnych rámcoch. Vymazaním primárnych rozlišujúcich znakov autorka nastoľuje otázky, pokiaľ je tvár ultimátnym odrazom charakteru a odkedy nás odvádza od skutočnej podstaty. Môže byť človek bez tváre vnímaný ako celistvá, rozpoznateľná bytosť? Čo všetko pripisujeme poznaniu (analýze) tváre druhého človeka? A čo pre nás znamená jej absencia?

Výstava Ležiace, spiace ukazuje viacero polôh Adamíkovej tvorby, kde sa objavujú vytýčené problémy v rôznych výsledných formách. Výraznou skupinou diel sú portréty ležiacich (spiacich) žien, v ktorých autorka hľadá hranice dôvernosti autora so zobrazovaným človekom a jeho (ne)komunikáciou s neznámym elementom v jeho priestore (divákom, návšteníkom galérie). Obraz spiaceho človeka nám môže byť rovnako vzdialený, ako blízky, bez jeho pohľadu strácame návod, ako k nemu pristúpiť a analyzovať danú situáciu. Podobnou stratégiou je v autorkiných dielach aj zaviazanie očí portrétovanej osoby alebo nahrádzanie tváre inými obrazovými prvkami - najčastejšie krajinou. Krajinomaľba výrazne určuje aj ďalšie (aktuálne) autorkine smerovanie, kedy si všíma najmä vzťah medzi portrétovanou osobou a jej okolím. Vnútorný svet žien a detí sa pre autorku zdá byť vysoko aktuálnou témou, zakódovanou do väčšiny jej prác aj v tejto oblasti. Svoje ženské hrdinky umiestňuje do prírodného prostredia (najčastejšie k stromom), čo umožňuje pomerne priamočiare symbolické čítanie mnohých z týchto obrazov.

 


Fire walk with me

BORIS Sirka

 

Boris Sirka (1981) patrí v rámci slovenskej mladej maľby k najcharakterovejším autorom. Zásadný preň je najmä zvolený tematický záber, ktorého možnosti neustále nanovo objavuje a posúva do nových rovín. Opakovane spracováva temné témy inšpirované literárnymi či filmovými predlohami, alebo (urbánnymi) legendami rôznych kultúr. Sirku fascinuje horor, duchárske historky, desivé príbehy a povery a celá škála subkultúrnych motívov, ktoré podáva vo vysoko esteticky prepracovanej forme. Stiera tak rozdiel medzi pokleslými polohami tvorivosti a tzv. vysokým umením. Pracuje v ohraničených, uzatvorených cykloch, ktorých zmeny znamenajú vždy striktný prechod medzi štýlmi, náhlu zmenu výtvarného vyjadrovania alebo techniky a novú tematickú oblasť. 

Na výstave Fire walk with me sú predstavené diela vybrané z posledných dvoch autorových sérií. Experimentuje v nich najmä s priestorom a utlmením predošlej príbehovosti vyjadrovanej postavami a dejom. Pohráva sa s kvalitami “bieleho šumu” VHS pásky, ktorý spôsobuje prelínanie viacerých časopriestorových rovín záznamu, alebo s bližšie nevysvetliteľnými úkazmi na nečakaných, vyľudnených miestach. Hororová desivosť sa vytráca v prospech jemnejšej, menej ilustratívnej tajomnosti. Sirkove obrazy sa mrazivo pohrávajú sa s ľudskou predstavivosťou, ktorá je hlavným producentom neidentifikovateľného strachu z nevideného, zmyslami iba tušeného sveta.

“…té síly díl jsem já, jež, chtíc vždy páchat zlo, vždy dobro vykoná.“
/Die stets das Böse will und stets das Gute schaft.” (Johann Wolfgang Goethe: Faust, Mephistopheles, 1335–6.)/

Gotika v umení - návrat stredoveku?

Ak hovoríme o súčasnej “gotike”, nemáme na mysli romantické napodobovanie architektúry s lomenými klenbami, produkciu krucifixov ani anemických madon. Pojem “gotický” chápeme skôr ako široký prúd uvažovania vlastný veľkej časti umelcov poslednej dekády. Príklon k temným, dekadentným témam, psychoanalytické či arteterapeutické motivácie tvorby, preberanie vizuálnych znakov subkultúr a okrajových umeleckých žánrov, ale aj pop-kultúrne vplyvy v radikalizovanej podobe, sú len niektoré z mnohých charakteristík súčasnej “gotiky”. Teória umenia za veľký zlom považuje 9/11 (pád dvojičiek), ktorý v celej, v danom období pomerne pokojnej, pretechnizovanej a intelektualizovanej euroamerickej kultúre vyvolal otras. Devastačný stret s náboženským fanatizmom, pocit ohrozenia zdanlivo bezpečného sveta, nepochopiteľné narušenie sterilnej každodennosti, vyvolali vo veľkej časti spoločnosti nový strach a neistotu. Reakciou bol únik k novému romantizmu, hľadanie koreňov vlastnej identity, útek z reality k nadprirodzeným bytostiam, ale aj skúmanie a ohmatávanie vlastných frustrácií a paranojí. Nastúpila obrovská vlna návratu k fantasy žánru prinášajúca nekonečne veľa variácií vampírskej tematiky, pseudohistorických fikcií a fascináciu paranormálnymi javmi. Táto tendencia neobišla ani výtvarných umelcov. Naopak, zdá sa, že mnoho zo zásadných diel formujúcich súčasnú gotiku patrí práve do sféry vizuálneho umenia. Do tohto širokého kontextu sa dá zaradiť aj tvorba Borisa Sirku. Temnota Borisa Sirku Ako maliara Sirku charakterizujú dve dôležité vlastnosti - prvou je neustále zotrvávanie v jednej zvolenej téme (“bombardovanie toho istého políčka”) a druhou vysoká miera estetického hedonizmu (inými slovami “užívanie si” výtvarného spracovania obrazu). Prvá sa prejavuje neustálym hľadaním a testovaním, kam ho vytýčená tematická oblasť ešte môže priviesť. Už počas štúdia sa rozhodol pre námety vychádzajúce zo sveta komiksu a pornografie. Obrazy mladého výtvarníka obsahovali poriadnu dávku sexuálnej agresivity a provokatívnosti. Zdrojom výtvarného výrazu bola preňho najmä digitálna grafika, anime a manga “Ein Teil von jener Kraft, 1 Die stets das Böse will und stets das Gute schaft.” (Johann Wolfgang Goethe: Faust, Mephistopheles, 1335–6.) komiksy alebo počítačové hry. Prejavovali sa v podobe čistých, ostro vymedzených plôch a tiež vo výraznej, svietivej farebnosti akrylovej maľby. V istom momente však nastal radikálny zlom a zmena maliarskeho jazyka. A potom sa to stalo ešte niekoľkokrát. Sirka tvorí v jasne ohraničených cykloch, pri ktorých nemení iba techniku a celkový výraz svojich malieb, ale jemne sa posúva aj v témach. Stále však zotrváva v role maliara temných námetov, hororových scén, desivých postáv, duchariny a nočných môr… Pri skúmaní jeho tvorby narazíme na dva paradoxné momenty. V prvom rade sa pri správnom odstupe nedá prehliadnuť humor a nadhľad, s ktorým sa do daných tém púšťa. Istý nádych grotesknosti je vlastný celému hororovému žánru, ktorý je v skutočnosti predovšetkým súčasťou “zábavného” priemyslu (každý správny lunapark má svoj “zámok hrôzy”…a správni hororoví fajnšmekri sa pri desivých momentoch dokážu zľahka usmievať). Je výnimočné vidieť v podstate trochu pokleslý, “béčkový” žáner hororu vo vysoko kvalitnom obrazovom podaní. Elegancia umeleckého prejavu tvorí druhý osobitý moment Sirkovej tvorby. Nenájdeme v nej existenciálnu úzkosť Munchovho výkriku, ťažké svedectvá Goyových hrôz, ani divokosť povojnového expresionizmu. Ťažko by sme v jeho rukopise hľadali stopy po divokých emocionálnych poryvoch. Sirka sa so svojimi obrazmi hrá do posledného detailu, k tvorbe pristupuje ako ku krok po kroku naplánovanej práci. Nezáleží na veľkosti plochy plátna, každý jeho centimeter je dokonale premyslený a výtvarne spracovaný. Sirka teda nemaľuje pocitovo ani spontánne (aspoň nie v prvom pláne), svoje obrazy vopred starostlivo skicuje a takmer divadelne či filmovo inscenuje. Vplyv tohto prístupu by sa dal hľadať v jeho hlavnom inšpiračnom zdroji, ktorý má najviac styčných bodov s filmovým hororom či thrillerom. Jeho maľby sú budované v dvoch hlavných vrstvách. Dôležitá je tak autorova scénická obrazotvornosť, ako aj rukodielnosť a priam obsedantne precízna výtvarnícka práca. Z toho dôvodu často mení výtvarné techniky či médiá, čo má vplyv na charakter jednotlivých sérií jeho tvorby. Väčšinou však ostáva pri závesnom obraze, maľbe, grafike a kresbe. Prístup k práci pripomínajúci až meditačné techniky nie je bez vplyvu ázijskej kultúry. Sirku dlhodobo fascinuje najmä Japonsko, a to nielen sklonom k prepracovanej technickej a vizuálnej stránke obrazu, ale aj z hľadiska atmosféry a námetov. Časom utlmil aj svoju takpovediac viktoriánsky-vampírsku (a teda krvavú a erotickú) temnotu. Japonský horor je známy svojou mrazivosťou, ktorá neútočí prvoplánovo, ale rozlieva sa v človeku postupne a udiera v nečakanej chvíli. Rovnaký princíp autor uplatňuje aj vo svojich neskorších maľbách. V jednom z posledných cyklov celkom odišiel od svojej typickej fantastickej figuratívnosti. Nositeľom tajomnej, až duchárskej atmosféry sa stala drapéria voľne rozpohybovaná v priestore nešpecifikovaného interiéru. Blízkosť k filmovému médiu je u Sirku stále citeľnejšia. V nedávnom cykle “Found footage” sa zaoberal obrazovými posunmi spôsobenými nedokonalosťou dnes už zastaraného média VHS-pásky. Vizuálny šum a prelínanie vzájomne nesúvisiacich obrazov je často používaný aj ako technika na navodenie strašidelnej atmosféry (spomeňme si napríklad na horory Kruh, Blair Witch alebo Paranormálne aktivity). Narúšanie tvárí a ich prelínanie s iným obrazovým materiálom, neistá časová orientácia, ale ani funkčné a žánrové zaradenie obrazu - spôsobujú zvlášntu neistotu, očakávanie ďalšieho deja, zvedavosť. Posledná Sirkova tvorba sa opäť miernym oblúkom vracia k rozpracovávaniu krajinárskych tém, skúmaniu priestoru a jeho vplyvu na mentálne rozpoloženie vnímateľa. Do krajiny zasadzuje hlavy prerastajúce bližšie nešpecifikovateľné budovy, opustené v temnom poraste lesa. Moment “uncanny” (divnosti, odcudzenia) je rozvinutý až do mierne grotesknej polohy. Prepracovanie a typická Sirkova elegancia výrazu (v neposlednom rade až erotické vyžarovanie zobrazených žien) však zároveň umožňuje balansovanie na hrane hrôzostrašnosti a príjemného vizuálneho zážitku. Diana Majdáková kurátorka výstavy Fire walk with me

Výber 4 | Veľké veci

Dorota Sadovská, Kristína R. Mésároš, Patrícia Koyšová,
Andrea Bartošová a Adam Šakový / Boris sirka & Erik Šille,
Lucia Tallová, Kristína R. Mésáros, Andrea Bartošová

Galéria Schemnitz pre vás na prvý letný mesiac pripravila veľké veci. Výstava Výber IV. vám tentokrát nepredstaví iba najnovšie diela spolupracujúcich umelcov. Uvidíte na nej najlepšie a vo viacerých prípadoch i najväčšie veci, ktoré skrývali vo svojich ateliéroch. A garantujeme vám (minimálne) jedno mimoriadne prekvapenie.

Keďže sa výstava zameriava na monumentálnejšie polohy tvorby vybraných autorov, v galérii Schemnitz uvidíte iba časť nášho umeleckého tímu. Preto sme sa rozhodli výstavu tentokrát rozšíriť aj na územie kaviarne Art café, kde uvidíte najmä menšie formáty (grafiky, kresby, maľby). 

Na výstave Výber IV - Veľké veci v galérii Schemnitz sa objavia obrazy Doroty Sadovskej, Kristíny R. Mésároš, Patrície Koyšovej, Andrey Bartošovej a Adama Šakového. V komornejšej atmosfére Art café sa zas stretnete s dielami od dvojice Si-si (Boris Sirka a Erik Šille), Lucie Tallovej,  Kristíny R. Mésároš a Andrey Bartošovej.  

Výstavy prehľadového typu tvoria medzičlánok jednotlivých samostatných výstav umelcov galérie Schemnitz. Divákom poskytnú možnosť uvidieť vždy iný výber diel, ktoré sú aktuálne záujemcom k dispozícii aj komerčne. Galeristom zas umožnia načas prevetrať depozit a v medzičase sa pripraviť na samostatnú výstavu ďalšieho umelca/umelkyne, ktorým bude 18. júla Boris Sirka.  

Diana Majdáková

Nevinnosť v kožuchu

Róbert Bielik

Vlk a baránok v skutočnosti nemôžu byť priateľmi. Ich mierové spolužitie je predstaviteľné len v mýtoch o raji. A ešte na maľbách Roberta Bielika.

Jeden z najznámejších slovenských maliarov súčasnosti Robert Bielik (1963) si svojou tvorbou vyslúžil uznanie tak odbornej, ako aj tej najširšej verejnosti. Záujem o jeho práce majú rovnako akademici i laici. Nebolo tomu vždy tak, pretože v čase jeho štúdia a tesne po ňom bol v móde celkom iný štýl maľby, než akému sa venoval on. Bielik však bol tvrdohlavý a úspech sa napokon dostavil. Jeho maľbu charakterizuje využitie staromajstrovských techník, figuratívnosť a realizmus. Námety sú často prekvapivé; spája dokopy neobvyklé prvky, „nízke“ kombinuje s „vysokým“, čo z neho činí postmoderného autora. 

V maľbách prezentovaných na výstave v Galérii Schemnitz (väčšina z nich vznikla špeciálne pre túto príležitosť) sa Bielik venuje motívu vlkov a oviec. Obe zvieratá v našom prostredí fungujú ako všeobecne zrozumiteľné (najmä kresťanské) symboly. Bielik s týmito navrstvenými obsahmi pracuje, niekedy ich schválne narúša, aby sa dopracoval k vlastnej výpovedi. Vlky aj ovce sa na plátnach vyskytujú samostatne, živé aj mŕtve, so svätožiarami na hlavách, tiché aj revúce. Sám autor sa prostredníctvom vlastného portrétu s nimi objavuje na obrazoch v milostnom objatí. Alebo ovce s vlkmi tvoria spoločné stádo, v ktorom existujú vedľa seba v pokojnom spolužití. 

Spojenie vlka a ovce symbolizuje všeobecne spojenie protikladov v jednote – spojenie, ktoré je ťažké dosiahnuť sám v sebe, a zrejme nemožné v rámci celého sveta. Všetky náboženské mýty sú príbehmi o pôvodnej harmónii, jednote, svete, kde neexistoval hriech, zlo ani dobro. Preto má aj názov výstavy napovedať, že ovce a vlky, ktoré maľuje Bielik, ešte nie sú tými ovcami a vlkmi, s ktorými sa spájajú kvality dobra alebo zla – sú to nevinné bytosti, podobne ako malé dieťa na triptychu, ktorý je tiež súčasťou výstavy. Strata tohto raja znamená vstup do duality, v ktorej všetci žijeme. Plátna na výstave nesú jasné posolstvo o túžbe, s ktorou sa môžeme všetci stotožniť – o túžbe prekonať dualitu a zakúsiť mier.

Alexandra Tamásová | kurátorka výstavy

 

Výber 3

Na výstave Výber 3 opäť do galérie prinášame novinky, ktoré sa nám za posledné obdobie podarilo nadobudnúť. Tešíme sa, že môžeme ohlásiť novú spoluprácu, ako aj nové obrazy od našich obľúbených autorov a tiež, že sme do výberu zaradili okrem maľby i grafické listy. Tie sa nachádzajú v prvej miestnosti, kde sa vytvorili tri zaujímavé spojenia. 


SUTÚRAMA

ADAM ŠAKOVÝ

 

Adam Šakový patrí k maliarom nastupujúcej generácie, ktorí maľbu prirodzene konfrontujú s technickým obrazom a možnosťami tzv. nových médií. V prípade Šakového je “druhým” médiom fotografia, ktorá vo svojej analógovej i digitalizovanej podobe zaujíma pozíciu formálneho predobrazu maľby už od čias hyperrealizmu a fotorealizmu 20. storočia. Neistota diváka v otázke použitej techniky pri tvorbe obrazov už nie je iba doménou maľby, v dobe počítačového 3D modelovania sa čoraz viac dotýka aj média fotografie, či dokonca filmu. Šakový sa pohybuje v prostredí oboch médií (maľby i fotografie) s istotou. Neustále zdokonaľuje techniky, ktoré vedú k iluzívnym momentom pri ich prelínaní. Prekonávanie špecifických prekážok zvolených médií a technológií prenosu sa stáva jeho ústredným umeleckým problémom. V divákovi cielene vyvoláva pochybnosti, či sa pozerá na maľbu fotografie, alebo na fotografiu namaľovaného - prípadne oboje naraz.

Výstava Sutúrama v galérii Schemnitz predstavuje najnovšie obrazy, v ktorých sa Šakový pustil do novej témy spracovania osobného fotografického archívu. Zámerne narába s fotografiou, ktorá vykazuje nedokonalosti v kompozícii alebo vo svetelnej expozícii. Obrazy navyše pri maľovaní vrství cez seba, evokujúc tým techniku dvojexpozície, ktorá často vzniká náhodne. Dosahuje tak dojem dejovosti, ktorá nastáva pri rekonštruovaní okamihov zachytených na plátne. Dešifrovanie jednotlivých plánov, priestorov a postáv sa stáva momentom, ktorý diváka vťahuje do hry a vyvoláva uňho pocit priamej účasti na vytváraní obrazu. Maľby Adama Šakového sa dajú chápať ako seriózna výskumná práca intermediálneho umelca, maliarska hra s klasickým trompe l’oeil, alebo snaha o dôslednú analýzu média fotografie prostredníctvom iného výtvarného prostriedku.

Otvorená vernisáž výstavy 7.marca o 19.hod.

Výstava potrvá od 8.marca do 21.apríla 2014

 

VÝBER 2


Prierezová výstava
z depozitu galérie 

 

Sprístupnenie depozitu galérie Schemnitz nazvané VÝBER 2 umožní záujemcom spoznať nové diela spolupracujúcich umelcov a urobiť si obraz o programovom zameraní galérie. Dnes má galéria v Banskej Štiavnici vo svojom portfóliu desať umelcov - prevažne maliarov mladej a strednej generácie, ktorých samostatné výstavy sú naplánované na celý budúci rok. 

Druhá spoločná výstava je výberom z ateliérov umelcov, ktoré sme navštevovali v poslednom období. Zloženie výstavy je viac-menej náhodné, miestami spája nespojiteľné a občas ukazuje, že aj rôznymi cestami sa dá dôjsť k podobnému výsledku. Veríme, že vzájomná blízkosť rôznorodých diel vytvorí v galérii podnetnú atmosféru a priláka do galérie široké spektrum návštevníkov.  

Vystavené budú diela Aleny Adamíkovej, Andrey Bartošovej, Roberta Bielika, Evy Činčalovej, Patrície Koyšovej,  Kristíny Mésároš, Doroty Sadovskej, Borisa Sirku, Adama Šakového, Lucie Tallovej.  

Výstavy prehľadového typu budú vždy tvoriť medzičlánok jednotlivých samostatných výstav galérie Schemnitz. Divákom poskytnú možnosť uvidieť tam vždy iný výber diel, ktoré sú aktuálne záujemcom k dispozícii aj komerčne. Galeristom zas umožnia načas prevetrať depozit a v medzičase sa pripraviť na samostatnú výstavu ďalšieho umelca/umelkyne.

Vernisáž výstavy sa uskutoční 14.februára 2014 o 19.hodine.


ŤAŽKÉ ĽAHKOSTI
HEAVY LIGHTNESS

PATRÍCIA KOYŠOVÁ

 

Obrazy na výstave Ťažké ľahkosti sú ďalším rozvíjaním maľby vzduchom, ktorá autorke otvára stále nové možnosti alebo, ako sama hovorí, výzvy. V novom cykle malieb sa oblúkom vracia k dvom výtvarným témam, ktoré spracúvala už v minulosti. Prvou z nich je séria pracujúca s vizualitou krvného obrazu nadväzujúca na starší cyklus Cum grano salis. Autorka si pri práci na obrazoch nového cyklu Hľadanie dokonalého tvaru vytýčila cestu, ktorú plánuje nasledovať v nasledujúcom období a vo výsledku presiahnuť do väčších maliarskych i priestorových realizácií. Komorný formát obrazov v galérii Schemnitz (90x105cm) umožňuje takpovediac sledovať počiatočnú fázu skúmania, ktorá (nie bez nadväznosti na minulé skúsenosti) u Patrície Košovej obykle prerastie do dlhodobého výtvarného programu ústiaceho k monumentálnym výstupom. 

Druhou témou, ktorú autorka po čase znova rozvíja, je barok. Vracia sa k dojmu ľahkosti, vzdušnosti a zároveň komplikovanosti tvarov evokujúcich barokové (či rokokové) narábanie s iluzívnou ornamentálnosťou, pohyby drapérií, ostré zlomy svetla či dynamiku architektúry. Nadväzuje na princípy, ktoré si osvojila pri tvorbe najvýraznejších diel z roku 2010 (prezentovaných na samostatnej výstave Evolution of a star, SODA gallery, Bratislava). Maliarske postupy odkazujúce  k historickým koreňom vizuálnej pamäte paradoxne dosahuje používaním industriálnych nástrojov a techník. Zvláštne napätie medzi tradíciou a experimentom, prekonávaním fyzických prekážok pri tvorbe a čistým, minimalistickým (naoko “ľahkým”) vizuálnym jazykom, sa pri uvažovaní o Patríciinej maľbe javia ako jej zásadné kvality. Návraty k istýmmotívom z osobnej i všeobecnej histórie sú autorkiným estetickým hľadaním nových ciest pre podporu otvorenej imaginácie pri vnímaní (nielen) jej obrazov. 

Výstava potrvá do 10.februára 2014.