Vlk a baránok v skutočnosti nemôžu byť priateľmi. Ich mierové spolužitie je predstaviteľné len v mýtoch o raji. A ešte na maľbách Roberta Bielika.

Jeden z najznámejších slovenských maliarov súčasnosti Robert Bielik (1963) si svojou tvorbou vyslúžil uznanie tak odbornej, ako aj tej najširšej verejnosti. Záujem o jeho práce majú rovnako akademici i laici. Nebolo tomu vždy tak, pretože v čase jeho štúdia a tesne po ňom bol v móde celkom iný štýl maľby, než akému sa venoval on. Bielik však bol tvrdohlavý a úspech sa napokon dostavil. Jeho maľbu charakterizuje využitie staromajstrovských techník, figuratívnosť a realizmus. Námety sú často prekvapivé; spája dokopy neobvyklé prvky, „nízke“ kombinuje s „vysokým“, čo z neho činí postmoderného autora. 

V maľbách prezentovaných na výstave v Galérii Schemnitz (väčšina z nich vznikla špeciálne pre túto príležitosť) sa Bielik venuje motívu vlkov a oviec. Obe zvieratá v našom prostredí fungujú ako všeobecne zrozumiteľné (najmä kresťanské) symboly. Bielik s týmito navrstvenými obsahmi pracuje, niekedy ich schválne narúša, aby sa dopracoval k vlastnej výpovedi. Vlky aj ovce sa na plátnach vyskytujú samostatne, živé aj mŕtve, so svätožiarami na hlavách, tiché aj revúce. Sám autor sa prostredníctvom vlastného portrétu s nimi objavuje na obrazoch v milostnom objatí. Alebo ovce s vlkmi tvoria spoločné stádo, v ktorom existujú vedľa seba v pokojnom spolužití. 

Spojenie vlka a ovce symbolizuje všeobecne spojenie protikladov v jednote – spojenie, ktoré je ťažké dosiahnuť sám v sebe, a zrejme nemožné v rámci celého sveta. Všetky náboženské mýty sú príbehmi o pôvodnej harmónii, jednote, svete, kde neexistoval hriech, zlo ani dobro. Preto má aj názov výstavy napovedať, že ovce a vlky, ktoré maľuje Bielik, ešte nie sú tými ovcami a vlkmi, s ktorými sa spájajú kvality dobra alebo zla – sú to nevinné bytosti, podobne ako malé dieťa na triptychu, ktorý je tiež súčasťou výstavy. Strata tohto raja znamená vstup do duality, v ktorej všetci žijeme. Plátna na výstave nesú jasné posolstvo o túžbe, s ktorou sa môžeme všetci stotožniť – o túžbe prekonať dualitu a zakúsiť mier.

Alexandra Tamásová | kurátorka výstavy

The wolf and the lamb cannot actually be friends. Their peaceful coexistence is imaginable only in myths about paradise. And also in the paintings of Róbert Bielik.

One of the most famous contemporary Slovak painters, Róbert Bielik (1963), has earned recognition for his work from both experts and the general public. There is interest in his work from both academics and laymen. This was not always the case, because at the time of his studies and immediately after, a completely different style of painting was in vogue than the one he pursued. However, Bielik was stubborn and success eventually came. His painting is characterized by the use of old master techniques, figuralism and realism. The themes are often surprising; he combines unusual elements, combining "low" with "high", which makes him a postmodern author.

In the paintings presented at the exhibition in the Schemnitz Gallery (most of which were created specifically for this occasion), Bielik focuses on the motif of wolves and sheep. Both animals in our environment function as universally understood (especially Christian) symbols. Bielik works with these layered contents, sometimes deliberately disrupting them to arrive at his own statement. Wolves and sheep appear on the canvases separately, alive and dead, with halos on their heads, silent and roaring. The author himself appears with them in the paintings through his own portrait in a loving embrace. Or the sheep and wolves form a common herd, in which they exist side by side in peaceful coexistence.

The connection of wolf and sheep generally symbolizes the connection of opposites in unity - a connection that is difficult to achieve in oneself, and probably impossible within the whole world. All religious myths are stories about original harmony, unity, a world where there was no sin, evil or good. Therefore, the title of the exhibition is also meant to suggest that the sheep and wolves that Bielik paints are not yet the sheep and wolves with which the qualities of good or evil are associated - they are innocent beings, like the small child in the triptych, which is also part of the exhibition. The loss of this paradise means entering the duality in which we all live. The canvases in the exhibition carry a clear message about a desire with which we can all identify - the desire to overcome duality and experience peace.

Alexandra Tamásová | curator of the exhibition

ROBERT BIELIK, TICHÝ A SMUTNÝ

ALEXANDRA TAMÁSOVÁ

Sledovať umelecký vývoj kvalitných autorov je je jedna z najzaujímavejších vecí, aké práca kunsthistorika prináša. Sú medzi nimi neposední, až nutkavo tvoriví ľudia, ktorí skáču z média na médium; raz sú sochármi, o pár rokov sa zaoberajú maľbou, potom realizujú akčné umenie. Rozmanitosť výrazových prostriedkov je v súčasnom umení akceptovaná, až preferovaná, pretože pri hodnotení diel sa dôraz dávno preniesol z technickej úrovne na ideu, koncept, ktorý je „za“ dielom. Hoci Robert Bielik sa venuje v rámci vizuálneho umenia výlučne maľbe, a jeho štýl je pomerne stabilný a ľahko rozpoznateľný, patrí tiež k vyššie spomenutým autorom, u ktorých už dlhšie sledujem tvorivé posuny. V jeho prípade sa tento pohyb nedá pozorovať na celej tvorbe, teda na všetkom, čo namaľuje. V rámci celku jeho diela sa miestami vynárajú línie, cez ktorého môžeme čítať útržky z príbehu Bielikovej umeleckej cesty.

Najcharakteristickejšie Bielikove obrazy sa vyznačujú technickým majstrovstvom a ľúbivosťou na hranici gýča, ktorý je narušený „nepatričnými“, prekvapivými námetmi (resp. kombináciou figúr – napr. ľudské lebky a batman, vlky vyjúce pred nákupným strediskom, králiky chrúmajúce marihuanu či malý Ježiško vo Vysokých Tatrách). Kombinovanie „vysokých“ a „nízkych“ námetov, resp. akademického štýlu maľovania a civilistických, až pop-artových motívov umožňuje zaradiť Bielika medzi postmoderných umelcov. Pre túto líniu jeho tvorby je tiež typický hladký, takmer neviditeľný rukopis, ktorý evokuje obdobie manierizmu.

MEMENTO MORI

Výrazný zlom u Bielika nastal v roku 2006, keď namaľoval prvý zo série „posmrtných autoportrétov“. Táto maľba je jasnou parafrázou slávneho diela zaalpskej renesenacie – Krista v hrobe od Hansa Holbeina ml. (1521-1522). Neskôr pribudli ďalšie maľby mŕtvol, ktoré postupne naberali na civilnosti (telo ležiace napr. na koženej pohovke), ale aj na brutalite. Tvár portrétovaného javí známky pokročilého rozkladu, dokonca aj s lezúcimi muchami. Sám autor vysvetľuje tieto maľby ako formu terapie – prinášajú mu upokojenie a sú symbolom dočasnosti a malichernosti ľudských vášní.

Hoci metafory pominuteľnosti sa u tohto maliara sporadicky objavovali už predtým (napr. v podobe malieb s ľudskými lebkami – zátišia typu memento mori), až v posmrtných autoportrétoch získalo autorove posolstvo na jednoznačnosti, sile a expresii. Môže za to jednoduchosť a čistota spracovania, dané zrejme Bielikovým vedomím, že ich netvorí ani tak pre

 trh s umením, ako skôr sám pre seba. S podobnou intenciou (teda ako súkromný, až intímny záznam) vznikala aj séria Duška (2004 – 2011). Ide o portréty umelcovej starej mamy, ktoré dokumentujú jej zhoršujúci sa zdravotný stav v dôsledku Alzheimerovej choroby. Portréty, vytvorené na základe fotografií, ukazujú v detaile tvár starej ženy, ktorá postupne „odchádza“. Tvár, ktorá je vo vizuálnej kultúre najviac stotožňovaná s človekom ako takým – zastupuje celú osobnosť – je tu paradoxne miestom, kde sa manifestuje jeho postupné miznutie, až absencia. Ľudia v pokročilom štádiu tejto choroby sa začínajú na seba podobať, pretože sa stráca ich individuálny výraz. Láska k starej mame je vyjadrená mrazivo úprimným jazykom, ktorý nechce nič zakrývať okoliu, ani sebe samému. Zvláštnosťou týchto malieb je aj to, že - čo u Bielika nebolo zvykom - sú na nich použité výrazné ťahy štetca, rukopis je pastózny, miestami sú na plátnach ponechané zámerne nedokončené plochy. Akoby hlavným zmyslom tejto série bol skôr proces než výsledok; činnosť, pri ktorej si maliar zapísal podobu blízkej osoby nielen do vizuálnej pamäte, ale aj do pamäte svojho tela, resp. rúk.

TÚŽBA PO VÝŠINÁCH

Znalosť spomínaných malieb mení optiku nazerania aj na iné, staršie Bielikove diela. Napríklad si všimnime, s akou obľubou minimálne od polovice 90. rokov autor maľuje postavy anjelov, resp. ľudí stojacich, sediacich či ležiacich na oblakoch. Tieto ľudské figúry, často doplnené zvieratami, sa zvyčajne dívajú na okololetiace lietadlo. Sú pokojné, povznesené, možno uprostred modlitby alebo meditácie. Snové, nereálne prostredie pôsobí dojmom, že by mohlo ísť o duše zosnulých, odpútaných od pozemských starostí aj radostí. Môžeme sa domnievať, že je tu vyjadrená maliarova túžba zbaviť sa utrpenia a zmätku bežného života, oslobodiť sa, možno dokonca zomrieť.

Časté cesty do Ázie, ako aj záujem o východné náboženstvá a filozofiu inšpirovali aj mnohé z Bielikových malieb. Horské scenérie z Himalájí, preľudnené indické pútnické mestá, more a morské pobrežie patria medzi najčastejšie námety. Aj v týchto prostrediach sa často vyskytuje nereálne umiestnená postava, resp. viacero postáv a zvieratá. Oblačné krajiny majú svoj pôvod vo fotografiách vyhotovených počas ciest lietadlom. Všetky maľby z tejto (nie jedinej) línie Bielikovej tvorby sú tiež charakteristické spomenutou túžbou prekonať všednosť, nízkosť, chaos bežnej rutiny priemerného Európana, a zamerať sa na majestátne, duchovné sféry života.

Jedným z posledných prejavov témy odpútania sa, možno umierania, je séria malieb z roku 2013, spodobujúcich významného uhorského maliara - modernistu Ladislava Medňanského (1852 - 1919). Medňanský, ktorý veľkú časť života prežil v Strážkach, je znázornený v prostredí Vysokých Tatier; tieto však nepredstavujú reálnu krajinu. Sú skôr metaforou ideálneho priestoru, nepoškvrneného ľudskou aktivitou, v ktorom Medňanský maľuje v nerušenom sústredení, alebo sa skláňa pred ich vznešenosťou. Na dvoch obrazoch z tejto série je Medňanský namaľovaný ako mŕtvy, ale aj tam, kde je ešte znázornený živý, ho môžeme pokladať za mŕtveho. Z denníkových záznamov vieme, že Medňanský bol osamelý človek, ktorý nenašiel rovnocenného partnera v súkromnom živote, ani v umení, pretože svojich vrstovníkov prevyšoval talentom aj intelektom. Hmlisté hornaté prostredie, v ktorom akoby sa na Bielikových maľbách vznášal, je akýmsi posmrtným rajom, vytvoreným z úcty špeciálne pre tohto umelca, ktorému sa tu hádam konečne podarí namaľovať vysnívané dokonalé dielo.

V kontexte opísaných diel tak popri pestrofarebnom, ľúbivom, anti-intelektuálnom Bielikovi spoznávame aj Bielika často mysliaceho na smrť, tichého a smutného.

NEVINNOSŤ V KOŽUCHU

Na aktuálnej výstave v galérii Schemnitz sa Bielik vracia k téme vlkov a oviec, ktorej sa venoval už v skoršej fáze tvorby. Z roku 2002 je jednoduchý obraz Cena ovečky, kde vidíme ležiacu ovcu na neurčitom pozadí, s absolútnym nezáujmom hľadiacu na kôpku mincí a bankoviek v slovenskej mene. Zviera symbolizuje hodnoty ako dobrotu, nevinnosť, či priamo Krista, ktoré sa nedajú kúpiť za peniaze. Z novších diel s touto tematikou môžeme spomenúť sériu Opustených knižníc (2011 - 2012), kde sa v spustnutých interiéroch kedysi honosných knižníc spoločne preháňajú, či posedávajú ovce s vlkmi. Spolužitie týchto zvierat, ktoré naša kultúra chápe ako protiklady, tu symbolizuje nastolenie univerzálnej jednoty, ľahostajnej k najvzácnejším ľudským hodnotám.

V kolekcii vystavených prác nájdeme aj príklady „ľahšieho“ Bielikovho maľovania, zastúpeného kúpajúcimi sa krásnymi ženami v spoločnosti oviec na pozadí hviezdnatej oblohy – tieto plátna sú realizované spomínaným hladkým rukopisom a sú jednoducho pekné, až gýčové. Môžeme ich chápať ako protipól nervy drásajúcich obrazov smrti – ako vyjadrenie mužskej fantázie o dokonalej idyle.

Opäť sa stretávame aj s maliarovými autoportrétmi na maľbách, kde je vyobrazený muž (Bielik) s ovcou, a tiež s vlkom. Maľba s vlkom je mierne kontroverzná, pretože ľudská postava je so zvieraťom v takmer milostnom objatí. Možno ide o metaforu akceptácie svojich „zlých“ vlastností, alebo negatívnych stránok života ako takého.

Osobitou časťou výstavy sú portréty vlkov a oviec na drobných formátoch. Zvieratá sú tu stvárnené ako individuality, osobnosti, rovnocenné s akýmkoľvek ľudským portrétom. Mnohé z nich majú svätožiaru ; niektoré pokojne hľadia na diváka, iné výhražne revú. Zaujímavosťou je tu opäť technická stránka maľby; plátna sú akoby nedokončené, „rozmachlené“, s množstvom stekajúcich prúžkov farby. „Stekance“ sú výrazným prvkom aj na spomínaných autoportrétoch, kde vytvárajú čudný kontrast s inak minuciózne prepracovanými ornamentmi perzského koberca, na ktorom sú figúry umiestnené. Na týchto väčších plátnach to pôsobí ako manieristický prvok bez zjavnej súvislosti s obsahom. Drobné formáty zvieracích portrétov so surovým štýlom ladia lepšie, podporuje to ich emocionálny účinok a tiež dojem, že ide o narýchlo nahodené skice.

Emblematickým dielom výstavy je veľké plátno Ovce a vlci (2013), kde ovce a vlky spoločne putujú surovou, pustou krajinou. Ako už bolo povedané, tieto zvieratá v európskej (najmä kresťanskej) tradícii symbolizujú protikladné hodnoty – dobro a zlo, nevinnosť a zlobu, obeť a predátora. To, že na Bielkových maľbách sú znázornené v mierovom spolužití, je znakom zrušenia protikladov, resp. zrušenia celého princípu duality. Aj krajina pôsobí ako z čias, keď ešte proces stvorenia sveta nebol ukončený – zem bez rastlín takmer splýva s nízkou oblohou. Náboženské mýty sú príbehmi o pôvodnej harmónii, jednote, kde neexistoval hriech, zlo ani dobro. Preto má aj názov výstavy napovedať, že ovce a vlky, ktoré maľuje Bielik, ešte nie sú tými ovcami a vlkmi, s ktorými sa spájajú kvality dobra alebo zla – sú to nevinné bytosti, podobne ako malé dieťa na triptychu (Ondrej I., Ondrej II., Ondrej II.I, 2006), ktorý je tiež súčasťou výstavy. Strata tohto raja znamená vstup do duality, v ktorej všetci žijeme. To je vyjadrené dojímavými maľbami s mŕtvym (resp. násilne zabitým) vlkom a ovečkou, ktorým dohasína nad hlavami svätožiara. Výstava nesie jasné posolstvo o túžbe, s ktorou sa môžeme všetci stotožniť – o túžbe prekonať dualitu a zakúsiť mier.

ROBERT BIELIK, QUIET AND SAD

ALEXANDRA TAMÁSOVÁ

Observing the artistic development of high-quality authors is one of the most interesting things that the work of an art historian brings. Among them are restless, even compulsively creative people who jump from medium to medium; once they are sculptors, a few years later they are engaged in painting, then they realize action art. The diversity of means of expression is accepted, even preferred in contemporary art, because when evaluating works, the emphasis has long been shifted from the technical level to the idea, the concept that is "behind" the work. Although Robert Bielik is exclusively engaged in painting within the visual arts, and his style is relatively stable and easily recognizable, he also belongs to the aforementioned authors, with whom I have been observing creative shifts for a long time. In his case, this movement cannot be observed in the entire work, that is, in everything he paints. Within the whole of his work, lines sometimes emerge, through which we can read fragments from the story of Bielik's artistic journey.

Bielik's most characteristic paintings are characterized by technical mastery and loveliness on the border of kitsch, which is disturbed by "inappropriate", surprising themes (or combination of figures - e.g. human skulls and Batman, wolves howling in front of a shopping center, rabbits munching marijuana or little Jesus in the High Tatras). Combining "high" and "low" themes, or the academic style of painting and civilian, even pop-art motifs, allows Bielik to be classified among postmodern artists. This line of his work is also characterized by a smooth, almost invisible handwriting, which evokes the period of Mannerism.

MEMENTO MORI

A significant break in Bielik's work occurred in 2006, when he painted the first of a series of "posthumous self-portraits". This painting is a clear paraphrase of the famous work of the Transalpine Renaissance - Christ in the Tomb by Hans Holbein the Younger (1521-1522). Later, other paintings of corpses were added, which gradually became more civilian (a body lying, for example, on a leather sofa), but also more brutal. The face of the portrayed shows signs of advanced decomposition, even with crawling flies. The author himself explains these paintings as a form of therapy - they bring him peace and are a symbol of the transience and pettiness of human passions.

Although metaphors of transience sporadically appeared in this painter's work before (e.g. in the form of paintings with human skulls - still lifes of the memento mori type), it was only in the posthumous self-portraits that the author's message gained unambiguity, strength and expression. This is due to the simplicity and purity of the processing, probably given by Bielik's awareness that he does not create them so much for the art market as for himself. The series of Duška (2004 - 2011) was also created with a similar intention (i.e. as a private, even intimate record). These are portraits of the artist's grandmother, which document her deteriorating health due to Alzheimer's disease. The portraits, created on the basis of photographs, show in detail the face of an old woman who is gradually "leaving". The face, which in visual culture is most identified with a person as such - represents the whole personality - is paradoxically a place where his gradual disappearance, even absence, is manifested. People in the advanced stage of this disease begin to resemble each other, because their individual expression is lost. Love for the grandmother is expressed in a chillingly honest language that does not want to hide anything from the surroundings, or from itself. The peculiarity of these paintings is also that - which was not usual for Bielik - expressive brush strokes are used on them, the handwriting is pasty, and deliberately unfinished areas are left on the canvases in places. As if the main meaning of this series was more the process than the result; an activity in which the painter recorded the image of a close person not only in visual memory, but also in the memory of his body, or hands.

DESIRE FOR HEIGHTS

Knowledge of the mentioned paintings changes the optics of looking at other, older Bielik's works. For example, let's notice how fond the author has been of painting figures of angels, or people standing, sitting or lying on clouds, at least since the mid-1990s. These human figures, often supplemented by animals, usually look at a passing plane. They are calm, elevated, perhaps in the middle of prayer or meditation. The dreamlike, unreal environment gives the impression that these could be souls of the deceased, detached from earthly worries and joys. We can assume that the painter's desire to get rid of the suffering and confusion of everyday life, to be liberated, perhaps even to die, is expressed here.

Frequent trips to Asia, as well as interest in Eastern religions and philosophy, also inspired many of Bielik's paintings. Mountain scenery from the Himalayas, overcrowded Indian pilgrimage towns, the sea and the seashore are among the most frequent themes. Even in these environments, an unrealistically placed figure, or several figures and animals, often appear. The cloud landscapes originate from photographs taken during plane journeys. All the paintings from this (not the only) line of Bielik's work are also characterized by the aforementioned desire to overcome the ordinariness, lowness, chaos of the everyday routine of an average European, and to focus on the majestic, spiritual spheres of life.

One of the last manifestations of the theme of detachment, perhaps dying, is a series of paintings from 2013, depicting the important Hungarian painter-modernist Ladislav Medňanský (1852 - 1919). Medňanský, who spent a large part of his life in Strážky, is depicted in the environment of the High Tatras; however, these do not represent a real landscape. They are rather a metaphor for an ideal space, unblemished by human activity, in which Medňanský paints in undisturbed concentration, or bows before their grandeur. In two paintings from this series, Medňanský is painted as dead, but even where he is still depicted alive, we can consider him dead. From diary entries we know that Medňanský was a lonely man who did not find an equal partner in his private life, nor in art, because he surpassed his peers in talent and intellect. The misty mountainous environment, in which he seems to float in Bielik's paintings, is a kind of posthumous paradise, created out of respect especially for this artist, who perhaps will finally manage to paint his dreamed-of perfect work here.

In the context of the described works, alongside the colorful, lovely, anti-intellectual Bielik, we also get to know a Bielik who often thinks about death, quiet and sad.

INNOCENCE IN A FUR COAT

In the current exhibition at the Schemnitz Gallery, Bielik returns to the theme of wolves and sheep, which he already dealt with in an earlier phase of his work. From 2002 comes the simple painting The Price of a Sheep, where we see a lying sheep on an indefinite background, with absolute disinterest looking at a pile of coins and banknotes in Slovak currency. The animal symbolizes values such as goodness, innocence, or directly Christ, which cannot be bought for money. From the newer works with this theme, we can mention the series of Abandoned Libraries (2011 - 2012), where sheep and wolves roam or sit together in the dilapidated interiors of once sumptuous libraries. The coexistence of these animals, which our culture understands as opposites, here symbolizes the establishment of a universal unity, indifferent to the most precious human values.

In the collection of exhibited works, we also find examples of Bielik's "lighter" painting, represented by beautiful women bathing in the company of sheep against the background of a starry sky - these canvases are realized with the aforementioned smooth handwriting and are simply beautiful, even kitschy. We can understand them as a counterpoint to the nerve-wracking images of death - as an expression of male fantasy about a perfect idyll.

We also meet again with the painter's self-portraits in paintings where a man (Bielik) is depicted with a sheep, and also with a wolf. The painting with the wolf is slightly controversial, because the human figure is in an almost amorous embrace with the animal. Perhaps this is a metaphor for accepting one's "bad" qualities, or the negative aspects of life as such.

A special part of the exhibition are portraits of wolves and sheep in small formats. The animals are depicted here as individuals, personalities, equal to any human portrait. Many of them have a halo; some look calmly at the viewer, others roar menacingly. The interesting thing here is again the technical side of the painting; the canvases are as if unfinished, "smeared", with a lot of dripping streaks of paint. "Drips" are a prominent element also in the aforementioned self-portraits, where they create a strange contrast with the otherwise meticulously elaborated ornaments of the Persian carpet on which the figures are placed. On these larger canvases, it acts as a Mannerist element without any obvious connection to the content. The small formats of animal portraits with a raw style fit better, it supports their emotional effect and also the impression that these are quickly sketched sketches.

The emblematic work of the exhibition is the large canvas Sheep and Wolves (2013), where sheep and wolves travel together through a raw, desolate landscape. As already mentioned, these animals.