Alena Adamíková (1972) sa systematicky venuje vlastnej redefinícii žánru maliarskeho portrétu. Téma, ktorá bola pre maľbu istú dobu zdanlivo vyčerpaná či okrajová, sa pre maliarku stala centrálnou oblasťou záujmu. Hľadá a nachádza v nej neustále nové vrstvy, ktoré ako hĺbavý typ umelca spracováva v cykloch podrobeným sústredenej pozornosti. Súčasný charakter Adamíkovej portrétov nie je daný iba používaním nových technológií v prípravných fázach maľby, či formálnymi prvkami narúšajúcimi tradičnú funkciu portrétu ako dokumentácie podoby človeka. Význam jej portrétov sa dokonca nedá odbyť ani zjednodušeným interpretačným rámcom psychologického ponoru do vnútornej krajiny portrétovaného, ktorú nakoniec od portrétu prirodzene očakávame už od čias renesančných majstrov. Autorka hľadá nové možnosti, ako tieto dve hlavné kvality maliarskeho portrétu vyťažiť aj z minimalizovaných štylizácií - ak portrétovaný spí, ponára sa pod hladinu, klopí zrak, či je od diváka celkom odvrátený. Dômyselne balansuje na hranici, kde obraz ľudskej tváre nestráca svoje esenciálne poslanie komunikovať a "spájať vnútorný svet s vonkajším", no vďaka neustálej inovácii a nastoľovaniu umeleckých otázok, neskĺzava ani k sentimentálnym či gýčovým polohám, ku ktorým môže žáner maliarskeho portrétu ochudobnený o aktuálnu tému zvádzať. 

Diana Majdáková

Alena Adamíková (1972) is systematically focused on her own re-definition of the genre of portrait painting. Her theme, this possible impossibility, seemingly already fully exploited and marginal, has become the central point of interest for this painter. She searches for and keeps finding new layers in it, and as a deeply reflective artist, she processes them in cycles that are submitted to her intense, focused attention. The contemporary character of Adamíkova’s portraits arises not only from the use of new technologies in the preparation phases of painting, but also through the use of formal elements that disturb the traditional role of the portrait - to document the image of a person. Neither can the meaning of her portraits be glibly summarized through a simplified interpretation framework demanding psychological immersion into the inner world of the individual portrayed, the approach we have been taught to take to portraiture since the Renaissance. Adamíkova seeks new possibilities to unify, and transcend, these two main approaches to the qualities of a painted portrait by using minimized stylizations – in situations, for example, when the portrayed individual is asleep, delving beneath the surface of water, lowering their eyes, or completely turned away from the spectator. She balances precipitously on the edge where the image of a human face could lose its essential mission to communicate and “connect the inner world with the external one”. However, thanks to her unceasing innovation and passionate pursuit of artistic inquiry, this artist does not side-slip and adopt sentimental or pseudo-art positions, into which the genre of the painted portrait deprived of a rigorous, contemporary sensibility can easily be drawn.