Boris Sirka (1981) patrí v rámci slovenskej mladej maľby k najcharakterovejším autorom. Zásadný preň je najmä zvolený tematický záber, ktorého možnosti neustále nanovo objavuje a posúva do nových rovín. Opakovane spracováva temné témy inšpirované literárnymi či filmovými predlohami, alebo (urbánnymi) legendami rôznych kultúr. Sirku fascinuje horor, duchárske historky, desivé príbehy a povery a celá škála subkultúrnych motívov, ktoré podáva vo vysoko esteticky prepracovanej forme. Stiera tak rozdiel medzi pokleslými polohami tvorivosti a tzv. vysokým umením. Pracuje v ohraničených, uzatvorených cykloch, ktorých zmeny znamenajú vždy striktný prechod medzi štýlmi, náhlu zmenu výtvarného vyjadrovania alebo techniky a novú tematickú oblasť.
Na výstave Fire walk with me sú predstavené diela vybrané z posledných dvoch autorových sérií. Experimentuje v nich najmä s priestorom a utlmením predošlej príbehovosti vyjadrovanej postavami a dejom. Pohráva sa s kvalitami “bieleho šumu” VHS pásky, ktorý spôsobuje prelínanie viacerých časopriestorových rovín záznamu, alebo s bližšie nevysvetliteľnými úkazmi na nečakaných, vyľudnených miestach. Hororová desivosť sa vytráca v prospech jemnejšej, menej ilustratívnej tajomnosti. Sirkove obrazy sa mrazivo pohrávajú sa s ľudskou predstavivosťou, ktorá je hlavným producentom neidentifikovateľného strachu z nevideného, zmyslami iba tušeného sveta.
“…té síly díl jsem já, jež, chtíc vždy páchat zlo, vždy dobro vykoná.“
/Die stets das Böse will und stets das Gute schaft.” (Johann Wolfgang Goethe: Faust, Mephistopheles, 1335–6.)/
Gotika v umení - návrat stredoveku?
Ak hovoríme o súčasnej “gotike”, nemáme na mysli romantické napodobovanie architektúry s lomenými klenbami, produkciu krucifixov ani anemických madon. Pojem “gotický” chápeme skôr ako široký prúd uvažovania vlastný veľkej časti umelcov poslednej dekády. Príklon k temným, dekadentným témam, psychoanalytické či arteterapeutické motivácie tvorby, preberanie vizuálnych znakov subkultúr a okrajových umeleckých žánrov, ale aj pop-kultúrne vplyvy v radikalizovanej podobe, sú len niektoré z mnohých charakteristík súčasnej “gotiky”. Teória umenia za veľký zlom považuje 9/11 (pád dvojičiek), ktorý v celej, v danom období pomerne pokojnej, pretechnizovanej a intelektualizovanej euroamerickej kultúre vyvolal otras. Devastačný stret s náboženským fanatizmom, pocit ohrozenia zdanlivo bezpečného sveta, nepochopiteľné narušenie sterilnej každodennosti, vyvolali vo veľkej časti spoločnosti nový strach a neistotu. Reakciou bol únik k novému romantizmu, hľadanie koreňov vlastnej identity, útek z reality k nadprirodzeným bytostiam, ale aj skúmanie a ohmatávanie vlastných frustrácií a paranojí. Nastúpila obrovská vlna návratu k fantasy žánru prinášajúca nekonečne veľa variácií vampírskej tematiky, pseudohistorických fikcií a fascináciu paranormálnymi javmi. Táto tendencia neobišla ani výtvarných umelcov. Naopak, zdá sa, že mnoho zo zásadných diel formujúcich súčasnú gotiku patrí práve do sféry vizuálneho umenia. Do tohto širokého kontextu sa dá zaradiť aj tvorba Borisa Sirku. Temnota Borisa Sirku Ako maliara Sirku charakterizujú dve dôležité vlastnosti - prvou je neustále zotrvávanie v jednej zvolenej téme (“bombardovanie toho istého políčka”) a druhou vysoká miera estetického hedonizmu (inými slovami “užívanie si” výtvarného spracovania obrazu). Prvá sa prejavuje neustálym hľadaním a testovaním, kam ho vytýčená tematická oblasť ešte môže priviesť. Už počas štúdia sa rozhodol pre námety vychádzajúce zo sveta komiksu a pornografie. Obrazy mladého výtvarníka obsahovali poriadnu dávku sexuálnej agresivity a provokatívnosti. Zdrojom výtvarného výrazu bola preňho najmä digitálna grafika, anime a manga “Ein Teil von jener Kraft, 1 Die stets das Böse will und stets das Gute schaft.” (Johann Wolfgang Goethe: Faust, Mephistopheles, 1335–6.) komiksy alebo počítačové hry. Prejavovali sa v podobe čistých, ostro vymedzených plôch a tiež vo výraznej, svietivej farebnosti akrylovej maľby. V istom momente však nastal radikálny zlom a zmena maliarskeho jazyka. A potom sa to stalo ešte niekoľkokrát. Sirka tvorí v jasne ohraničených cykloch, pri ktorých nemení iba techniku a celkový výraz svojich malieb, ale jemne sa posúva aj v témach. Stále však zotrváva v role maliara temných námetov, hororových scén, desivých postáv, duchariny a nočných môr… Pri skúmaní jeho tvorby narazíme na dva paradoxné momenty. V prvom rade sa pri správnom odstupe nedá prehliadnuť humor a nadhľad, s ktorým sa do daných tém púšťa. Istý nádych grotesknosti je vlastný celému hororovému žánru, ktorý je v skutočnosti predovšetkým súčasťou “zábavného” priemyslu (každý správny lunapark má svoj “zámok hrôzy”…a správni hororoví fajnšmekri sa pri desivých momentoch dokážu zľahka usmievať). Je výnimočné vidieť v podstate trochu pokleslý, “béčkový” žáner hororu vo vysoko kvalitnom obrazovom podaní. Elegancia umeleckého prejavu tvorí druhý osobitý moment Sirkovej tvorby. Nenájdeme v nej existenciálnu úzkosť Munchovho výkriku, ťažké svedectvá Goyových hrôz, ani divokosť povojnového expresionizmu. Ťažko by sme v jeho rukopise hľadali stopy po divokých emocionálnych poryvoch. Sirka sa so svojimi obrazmi hrá do posledného detailu, k tvorbe pristupuje ako ku krok po kroku naplánovanej práci. Nezáleží na veľkosti plochy plátna, každý jeho centimeter je dokonale premyslený a výtvarne spracovaný. Sirka teda nemaľuje pocitovo ani spontánne (aspoň nie v prvom pláne), svoje obrazy vopred starostlivo skicuje a takmer divadelne či filmovo inscenuje. Vplyv tohto prístupu by sa dal hľadať v jeho hlavnom inšpiračnom zdroji, ktorý má najviac styčných bodov s filmovým hororom či thrillerom. Jeho maľby sú budované v dvoch hlavných vrstvách. Dôležitá je tak autorova scénická obrazotvornosť, ako aj rukodielnosť a priam obsedantne precízna výtvarnícka práca. Z toho dôvodu často mení výtvarné techniky či médiá, čo má vplyv na charakter jednotlivých sérií jeho tvorby. Väčšinou však ostáva pri závesnom obraze, maľbe, grafike a kresbe. Prístup k práci pripomínajúci až meditačné techniky nie je bez vplyvu ázijskej kultúry. Sirku dlhodobo fascinuje najmä Japonsko, a to nielen sklonom k prepracovanej technickej a vizuálnej stránke obrazu, ale aj z hľadiska atmosféry a námetov. Časom utlmil aj svoju takpovediac viktoriánsky-vampírsku (a teda krvavú a erotickú) temnotu. Japonský horor je známy svojou mrazivosťou, ktorá neútočí prvoplánovo, ale rozlieva sa v človeku postupne a udiera v nečakanej chvíli. Rovnaký princíp autor uplatňuje aj vo svojich neskorších maľbách. V jednom z posledných cyklov celkom odišiel od svojej typickej fantastickej figuratívnosti. Nositeľom tajomnej, až duchárskej atmosféry sa stala drapéria voľne rozpohybovaná v priestore nešpecifikovaného interiéru. Blízkosť k filmovému médiu je u Sirku stále citeľnejšia. V nedávnom cykle “Found footage” sa zaoberal obrazovými posunmi spôsobenými nedokonalosťou dnes už zastaraného média VHS-pásky. Vizuálny šum a prelínanie vzájomne nesúvisiacich obrazov je často používaný aj ako technika na navodenie strašidelnej atmosféry (spomeňme si napríklad na horory Kruh, Blair Witch alebo Paranormálne aktivity). Narúšanie tvárí a ich prelínanie s iným obrazovým materiálom, neistá časová orientácia, ale ani funkčné a žánrové zaradenie obrazu - spôsobujú zvlášntu neistotu, očakávanie ďalšieho deja, zvedavosť. Posledná Sirkova tvorba sa opäť miernym oblúkom vracia k rozpracovávaniu krajinárskych tém, skúmaniu priestoru a jeho vplyvu na mentálne rozpoloženie vnímateľa. Do krajiny zasadzuje hlavy prerastajúce bližšie nešpecifikovateľné budovy, opustené v temnom poraste lesa. Moment “uncanny” (divnosti, odcudzenia) je rozvinutý až do mierne grotesknej polohy. Prepracovanie a typická Sirkova elegancia výrazu (v neposlednom rade až erotické vyžarovanie zobrazených žien) však zároveň umožňuje balansovanie na hrane hrôzostrašnosti a príjemného vizuálneho zážitku. Diana Majdáková kurátorka výstavy Fire walk with me