Rastislav Podoba dlhodobo rozvíja svoj autorský program skúmajúci rozhranie abstrakcie a realizmu. Rozostrenú hranicu, na ktorej si zobrazenie krajiny (vonkajšieho sveta) a pretváranie maliarskej hmoty navzájom berú slovo a nechávajú oko na pochybách. V tom pochybovaní spočíva podmanivá príťažlivosť a súčasne jedinečné poznanie, ktoré nám Podobove obrazy prinášajú. V aktuálnom cykle maliar interpretuje dostupné digitálne snímky vybraných krajinných celkov. Technický obraz krajiny, ako východisko maľovania, ponúka uhol pohľadu bežne nedostupný nášmu oku. Maľby reagujúce na zmenu morfológie horskej krajiny prinášajú pohľad podobný anonymnej plastickej mape územia, kde konkrétne lokality síce nie sú presne definované, sú však čiastočne rozpoznateľné vďaka tektonike a charakterom pohorí, ktoré obrazy zachytávajú. Miestami pripomínajú meteorologickú správu zaznamenávajúcu pohyb nad krajinou a miestami záznam o topografických zmenách; podľa toho, ktorá úroveň sa odhaľuje. 

Farebnosť obrazov je redukovaná už vo východiskovom technickom obraze a v maľbe je ďalej posúvaná. Striedanie sa foriem farebne diferencovaných škvŕn prináša kontrast susedstva lesov, rúbanísk, pasienkov, osídlení, riek. Saturácia a kontrast farieb nadnesene narába s charakterom termického snímania krajiny, so zaznamenaním a ohraničením chladu - tepla, vlhkosti - sucha, čím v pozadí pripomína skutočnosť environmentálnych rizík. Kontrast komplementárnych zelených a červených tónov vo svojej dynamike zneisťuje oko a myseľ v tom, čo vidia.

Technika maľby charakteristicky vstupuje do spracovania námetu a je neoddeliteľnou súčasťou významu Podobových obrazov. Pohybujúca sa stopa náčinia nie je len indexom maľovania, ale aj znakom upriamujúcim pozornosť na postupy mechanizácie a industrializácie, ktoré si podmaňujú a transformujú organické prostredie. Je znakom, ktorý poukazuje na pracovnú plochu krajiny ako na formát projekcie ilúzie, zámerov a riešení. Upozornením na industriálne pretváranie krajiny, ktorého miera a dosah neustále rastú. 

Obrazy Rastislava Podobu nám ponúkajú pohľad z neobvyklej perspektívy a súčasne sa stávajú úvahou nad paralelou medzi maľovaním a ľudským pretváraním krajinných celkov. Pracovná plocha krajiny a farebná hmota v hrubo nanášaných kontrastných plochách sledujú tektoniku krajiny. Okrem znepokojujúceho zážitku z pozorovania nastoľujú obrazy otázky: Čo vedie náš pohľad? Podobnosť? Stopy zásahov? Symbolické významy kontrastných farieb? A tiež otázku, do akej miery je náš pohľad – naše hľadisko – vo vzťahu k námetu nevinné. Čo náš pohľad bude znamenať, keď ho znovu upriamime na skutočnú krajinu?                                                                                                                                                     Michal Šedík

Rastislav Podoba’s artistic vision and approach have evolved over time as he has explored the interface of abstraction and realism, that blurred borderline where the portrayal of landscape (external world) and the transformation of the paint itself catch each other’s breath and leave the human eye doubting. In that doubting lies the captivating attraction and, at the same time, the unique knowledge Podoba’s paintings offer us. In his current cycle, the painter interprets digital images of selected landscape units. The technical image of the landscape, as a starting point of painting, offers a viewing angle not commonly available to the eye. 

Podoba’s painting technique is integral to the way the theme of a picture is processed, an inseparable part of the meaning conveyed by his artworks. The trace of the tool is not only an index of painting, but also a sign focusing our attention on the processes of mechanisation and industrialisation, which are subduing and transforming the organic environment. A sign that points to the work area of a landscape as a format for projecting illusions, plans, and solutions, notifying us of the industrial transformation of landscape, the size and impact of which keeps growing. 

Rastislav Podoba’s paintings offer not just this view from an unusual perspective. His works are also transforming into reflections on the parallel between painting and the human transformation of landscape.

The work space of the landscape and the paint, applied in thick layers, follow the landscape’s tectonic structure. Besides the disquieting experience of observation, the paintings pose questions such as: What guides our view? Similarities? Traces of interference? Symbolic meanings of contrasting colours? And, also, the question as to what extent is our view, viewpoint, in relation to the topic, innocent. This all shall leave us wondering what the consequences of our own vision, now informed by Podoba’s, will be when we turn from the paintings to a real landscape. 

Michal Šedík