Dorota sadovská

Malé vo veľkom

Kurátor: Pavel Urban

Vernisáž: 1.7.2016 o 19:00 hod
Výstava: 01.07.2016 - 08.08.2016

  Takmer dve decéniá po vstupe na profesionálnu dráhu predstavuje branding mena Dorota Sadovská vo svojom vizuálnom jadre pevne ukotvenú vysokú umeleckú stabilitu a výpovednú hodnotu, ktorou sa pomerne ľahko identifikuje a zároveň i markantne odlišuje od ostatnej výtvarnej komunity na domácej scéne. O rôznych uhloch jej personálne angažovaného prístupu k pestrej monotematickej variabilite intermediálneho spracovania konceptu telesnosti, výhradne preferujúcej vizuálnu a senzibilnú tvárnosť ľudskej figúry, odzneli za dvadsať rokov už desiatky erudovaných názorov, respektíve sa publikovalo mnoho odborných analýz , štúdií i diváckych zážitkov. Je to nesporný dôkaz toho, že Sadovskej mnohoročná precízna práca s témou, akoby bezhraničnej metamorfózy tela a jeho dispozičných daností v maliarskom priestore - tvoriacom dominantnú prezentačnú os na jej aktuálnej výstave Malé vo veľkom v Schemnitz Gallery, sa stáva výpovedne čistou a divácky bezprostrednou, zbavená tak páčivého estetického prvoplánu, ktorým je takticky pomerne často infikované médium súčasnej slovenskej maľby.Vybraný súbor vystavených diel a spôsob ich nekonvenčnej inštalácie v jednotlivých miestnostiach predstavujú pre autorku práve ten kľúčový umelecký moment, pomocou ktorého diváka ešte intenzívnejšie asimiluje k priamej účasti na ďalšom spoluvytváraní,
resp. interpretovaní obrazu. Sadovská prostredníctvom tejto výstavy evokuje expanzívne možnosti maľby, v ktorej sa nateraz iluzívne prelínajú priestory a v nich lokalizované figurálne objekty, pričom dochádza hravému významovému vrstveniu v poli danej vizuálnej informácie.
Spôsob inštalácie obrazov poukazuje na neustále prítomnú autorskú dialektiku medzi emóciu a rozumom s tým, že emócia vedie diváka - percipienta k akejsi spolupatričnosti , resp. stotožneniu sa s výjavom a rozum naopak predstavuje určité „ biele miesto“ určené na vlastnú re/interpretáciu. Sadovskej dlhoročný program s privlastneným statusom „senzuálneho typu telesného autora “ jej umožňuje tak vytvárať čisté maľby bez zbytočných dekoratívnych aditív, pričom sú iba prirodzeným dôsledkom prostej fascinácie telom ako vstupnej brány, filtrujúcej zaužívané stereotypy konvenčného prežívania každodennosti. Sama autorka sa netají príklonom k vyjadrovaciemu minimalizmu,
v ktorom zohráva najdôleži tejšiu úlohu finálny rezultát diváka, podávajúceho referenčnú správu nie o diele, ale o ňom samotnom, čím tak potvrdzuje ďalšiu životaschopnosť diela ponechanú výsostne na interpretačné výstupy publika .

PhDr. Pavel Urban, PhD.