VÝSTAVY 2024 | EXHIBITION 2024
Dorota Sadovská
Adam a eva a potom | Adam & Eve & Then
Kurátorka: Petra HYBLEROVÁ
Vernisáž: 22.11.2024 o 19:00 hod
Výstava: 23.07.2024 - 05.01.2025
Srdečne Vás pozývame na vernisáž výstavy Adam a Eva a potom interdisciplinárnej umelkyne Doroty Sadovskej. Súčasný výstavný projekt nadväzuje a zároveň rozvíja autorkinu predošlú koncepčnú líniu výstavy Adam a Eva, prezentovanej počas festivalu Biela Noc v roku 2022 v Bratislave i Trnave.
Idea pokušenia, ktorú Dorota prostredníctvom figurálnej maľby otvára a približuje s ohľadom na jej vzájomne odlišné roviny, evokuje intímne pohnutie, precítené v súkromí a častokrát subtílne. Samotné zvádzanie sa v tomto prípade neodvíja od telesnosti. Dôraz je predovšetkým kladený na vábenie klamlivými predstavami či nepodloženými informáciami. Hoaxy, polopravdy a reklamy systematicky sprevádzajú existenciu každého jedinca spoločnosti - sú všadeprítomné.
Dokážeme sa však zamyslieť nad tým akú moc im pripisujeme? Do akej miery lákadlám tejto formy podliehame? Kedy sa pod tenziou turbulentných spoločenských situácií utiekame k pravde neúplnej a ceste kratšej, rýchlejšej?
S rovnakými otázkami nás konfrontuje Adam, ktorý sa ponúkajúc Eve jablko svojim zvedavo záhadným pohľadom pozerá na diváka, čím ho umiestňuje do pocitového dialógu s ním a súčasne aj s komunikovanou témou. Variuje tak na pomedzí pokušenia a mystickej otázky, čo za ním nasleduje.
Dorota Sadovská (1973) vo svojej tvorbe predstavuje zásadnú modifikáciu uhla pohľadu a naratív vytvorený z korelácie protipólov. Častokrát vzájomne sa vylučujúce tézy zachytáva s vtipnou a dômyselnou nadsádzkou. Pohyb na pomedzí rozličných médií - maľby, kresby, fotografie, sochy, inštalácie i performance - prispôsobuje podstate vybranej témy. Primárne však zotrváva v oblasti figuratívnej a realistickej maľby v perspektívnej skratke, čím kompletne mení a spochybňuje pôvodný spôsob vizuálneho prežívania maľby ako takej.
DOROTA SADOVSKÁ študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (1991 – 1997), s obdržaním magisterského titulu na l'École nationale des beaux-arts de Dijon (1997 – 1999). Počas vysokoškolského štúdia absolvovala početné množstvo študijných pobytov a stáží v zahraničí, ako napríklad na Staatliche akademie der Bildende Künste v Stuttgarte (1992), na Gerrit Rietveld Academie (1993), Headlands Center for the Arts, Sausalito, California (2001), Académie royale des Beaux-Arts de Bruxelles (2001) a mnohých ďalších. Za svoju tvorbu bola niekoľkonásobne ocenená na domácej i zahraničnej scéne. Jej diela sú taktiež zaradené do hodnotných verejných i súkromných umeleckých zbierok na Slovensku aj v zahraničí.
Róbert Bielik
SIMULOVANÉ KONKRÉTNO | SIMULATED CONCRETENESS
Kurátorka: Petra HYBLEROVÁ
Vernisáž: 19.7.2024 o 17:30 hod
Výstava: 20.07.2024 - 08.09.2024
Aktuálny výstavný projekt obsahujúci maľby vytvorené k prezentácii v Galérii Schemnitz, sa prostredníctvom troch tematických cyklov (Vyprahnutá túžba, Virtuálna realita, Smrť) zaoberá ireálnym nahliadaním na skutočnosť, ovplyvneným a skresleným cez pôsobnosť ega. Odpútanie sa od neho či jeho smrť Robert predkladá ako cestu k slobode pozbavenej od vyhraneného ponímania. Odkazuje na vplyv iluzívnej energie tzv. Mayi, tvoriacej dojmy odlišné od reálnej totožnosti. Podnecuje silnú túžbu po inak bezvýznamných ideáloch, čím sa poňatie konkrétna približuje virtuálnej realite. Stáva sa tak klamlivým zdaním skompletizovaným smrťou - jediným možným oslobodením sa od ireálna.
Presvedčenie, ktorým sa Robert v tvorbe dlhodobo zaoberá, tkvie v prelínajúcich sa náboženských teóriách buddhizmu a katolicizmu. Na základe svojich cestovateľských skúseností a pomerne dlhým časom stráveným v oblastiach Indie, Nepálu, Kambodže a i., sa pohybuje na nevšednom pomedzí médií maľby, fotografie a literatúry. S ohľadom na hĺbavú potrebu myšlienkovej reflexie samotnej existencie strieda literárne umenie s výtvarným, aj keď maľbe sa venuje aktívnejšie. Robove básnické či prozaické debuty pracujú s témami východných a západných myšlienkových ideológií a ich vzájomnom rozhraní, čo odzrkadľuje podobizeň jeho životnej empírie a období prežitých v buddhistických chrámoch, spojenej vo všestrannom umeleckom prejave viacerých médií.
ROBERT BIELIK (1963)
životným dielom vyniká najmä pozoruhodnou koreláciu literárneho a výtvarného prejavu. Formou esejisticko-prozaických i poetických výstupov, fotografických záznamov a maľby, ktorá je momentálne najkrejventovanejším médiom jeho výstupov, praktizuje techniku manierizmu a baroka. Ich formálne prejavy aplikuje na svoju tvorbu v podobe surovo realistických vyobrazení. Primárnou témou sa tak stáva smrť z rôznych hľadísk, vníma ju ako vyslobodenie a jej opakované zachytávanie vedie k samotnému zmiereniu sa s ňou. Rovnako sa však odvíja od filozoficko-náboženských teórií a svoje myšlienkové prúdenie, vnemy a nahliadanie na realitu prehodnocuje a modifikuje práve skrze nich, čím medzi nimi zároveň lavíruje.
Robert absolvoval štúdium maľby pod vedením prof. Rudolfa Sikoru na Vysokej škole Výtvarných umení v Bratislave. Pôsobil tiež ako pedagóg na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre, kde sa spolupodieľal na zostavení antologického diela slovenskej duchovnej poézie Stratená v ľaliách. V rámci maľby participoval na početnom množstve sólových i skupinových výstav na Slovensku aj v zahraničí.
“Najzaujímavejšie na umelcoch je to, ako žijú.” Marcel Duchamp
Pri nedávnych potulkách New Yorkom som sa zhodou šťastných okolností dostal k celkom neznámej informácii súvisiacej so životom a tvorbou jednej z najvplyvnejších osobností umenia 20. storočia - Marcelom Duchampom. V závere života sa údajne z osobných dôvodov rozhodol tajne opustiť stresujúci a preludnený New York, vracať sa mu ale nechcelo ani do Paríža, ktorý sa pre neho stal nepohodlným už pred emigráciou. Pre svoj špecifický životný štýl hľadal tiché miesto, kde by sa mohol nenápadne venovať hraniu šachu a prehodnocovaniu svojej celoživotnej tvorby. Šokujúca ale bola pre mňa informácia, že Duchampove kroky viedli do malého a tichého mestečka v Československu so slávnou banníckou históriou - Banskej Štiavnice, kde údajne aj v roku 1968 zomrel.
Pôsobenie Marcela Duchampa v Banskej Štiavnici doteraz nebolo známe a už vôbec nie spracované. Ladislav Čarný a Stano Masár, ktorý sa o údajnom Duchampovom pôsobení na Slovensku dozvedeli ako prví zrealizovali v posledných mesiacoch sústredený výskum, ktorého prvé výsledky predstavujú dnes v Galérii Schemnitz. Galéria Schemnitz mimochodom pôsobí v priestoroch, kde Duchamp podľa viacerých indícii buď krátko žil, alebo minimálne usporadúval šachové turnaje.
Ladislav Čarný na výstave nadväzuje na údajné Duchampove pochybnosti o legitimite stratégie prisvojovania fragmentov reality a ich prezentácie v galerijnom kontexte známejšími, ako tzv. ready-made. Keďže z Duchampovych prehodnocovaní nebolo zatiaľ možné dohľadať nič, rozhodol sa Ladislav Čarný tento pôvodný zámer uskutočniť v priestoroch galérie Schemnitz. Na výstave predstavuje Duchampove ready-made vrátené do života ich pôvodnej funkčnosti - sušiak na fľaše, pisoár, bicyklové koleso, vešiak, lopatu, kocky cukru.
Vo vstupe do priestorov nájdete list adresovaný Marcelovi Duchampovi jeho súrodencami, ktorí boli zároveň aj v pozícii jeho starších kolegov - umelcov. Upozorňujú ho, že by sa nemal venovať iba hraniu šachu, že sa dostatočne nevenuje rozvíjaniu svojho talentu a takto sa nikdy nestane významným umelecom. V tejto súvislosti pre divákov Ladislav Čarný na výstave ukryl aj šachový pat.
„Stále som obeťou šachu. Má všetku krásu umenia – a ešte oveľa viac. Nedá sa komercializovať. Šach je vo svojom spoločenskom postavení oveľa čistejší ako umenie.“ povedal Marcel Duchamp v rozhovore pre Time Magazine v roku 1952
Stano Masár sa rozhodol v rámci výstavy Duchapmovu lásku k šachu oživiť remakom archívnej fotografie Juliana Wassera, ktorá zobrazuje Duchampa sústrediaceho sa na šachovú partiu s výtvarníčkou - autorkou koláží a spisovateľkou Evou Babitz. Podobne aj Masár pre spoluprácu na vernisážovom
performance nehľadal modelku, ale umelkyňu. A našiel výtvarníčku zaoberajúcu sa témou telesnosti - Nikoletu Gazdovú. Návštevníci vernisáže tak dostanú jedinečnú príležitosť posadiť sa oproti nej - na Duchampovu stoličku a zahrať si šachovú partiu.
Ako poctu Marcelovi Duchampovi Stano Masár predstavuje aj výber viacerých svojich diel nadväzujúcich, interpretujúcich a pretvárajúcich predmety bežného použitia, ako aj viaceré Duchampove diela. V rámci série Just vymazal z Duchampovho pisoáru text R. Mutt 1917, z reprodukcie Da Vinciho Giocondy vymazal Duchampom dokreslené fúzy a text L.H.O.O.Q. V rámci cyklu Portrét ideí si vyžiadal z významných svetových múzeí vlastniacich diela Marcela Duchampa popisky jeho diel a v ich autentickom dizajne vytvoril minimalistické maľby.
Kamarát sa ma pár dní pred vernisážou opýtal, prečo v týchto pohnutých časoch robíme výstavu o Marcelovi Duchampovi. Odpoveďou by mohol byť známy výrok od Susan Sontag, ktorá v roku 1972 povedatala: “All art is political.”, (každé umenie je politické). Hlavným motívom ale bola predovšetkým láska autorov aj profesionálny obdiv k Marcelovi Duchampovi.
Fikcia o Duchampovej prítomnosti v Banskej Štiavnici a jeho pôsobení v Galérii Schemnitz otvára mnohé otázky súvisiace s jeho tvorbou inšpirujúcou autorov naprieč 20. aj 21. storočím.
Vitajte na výstave Duchampov byt, kde dnes nebudete vystupovať v roli diváka, ale návštevy. Radi by sme Vás privítali u Duchampa a pozvali na tiché rozjímanie. Ako povedal Duchamp:
"Neexistuje žiadne riešenie, pretože neexistuje žiadny problém.”
Juraj Čarný
ALAN HYŽA
ZEM KTORÁ ZOSTÁVA
Kurátor: Ján Viazanička
Výstava: 04.05.2024 - 18.05.2024
Finisáž: 17.05.2024 o 19:00 hod
,,Štiavnické dejiny sú rovnako horúce a tragické ako mnohé iné príbehy v Európe. Tu sa však s cudzincom o minulosti hovorí opatrne – je to rodinná záležitosť, do ktorej vám nič nie je. Dá sa to vycítiť v tmavých uliciach, kde je miestami doteraz viditeľná skaza spôsobená ľudovládou a kde stredoveké domy obývajú prisťahovalci. Je to ostražité a silné mesto, nádherné a zmarené.”
A za Štiavničanov treba dodať, že Alanovi sa toto mesto otvorilo tak, ako mnohým domácim nie.
Zaujímam sa o históriu, vďaka nej možno pochopiť výnimočnosť, umenie, kultúru. Keď začínam pracovať na príbehu, od nej sa zvyčajne odvíja môj plán. Avšak len čo sa pustím do práce, príbeh často naberie nečakaný smer. Z hlbín sa vynoria postavy a obrazy, ktoré vyžadujú pozornosť, a nové súvislosti, o ktorých som netušil. Môj plán sa zmení na matnú predstavu. Kráčam v hmle a neviem, kde nakoniec skončím. Vo fotografii však nie je dôležité, aká bola skutočnosť, ale to, čo cez obraz poviete. Je to duchovný proces ovládaný predstavivosťou.
Niektoré obrazy zostávajú v pamäti navždy. Sú to zjavenia, ktoré vidíme iba srdcom, dôležité veci očami nevidieť. Kto má vieru, vie, o čo ide. Pri cestách do Banskej Štiavnice som videl kalvárie, kostoly i hrobky, sochy, štôlne, tajchy, aj meditačné body s výhľadom na krajinu. Avšak keď si dnes spomeniem na Štiavnicu, nič z toho sa predo mnou nezjaví ako prvé. Namiesto toho sa mi v mysli vybaví magický priestor vyžarujúci svoje vlastné svetlo. Mesto ľudí, ktorí vedia, že pri snímaní z kríža sa najskôr uvoľňujú nohy, aj filozofov na barových stoličkách, ktorí nemajú sklony k prepracovanosti. Miesto so silou antických bájí a povestí, kde sa duchovia zomrelých predkov voľne potulujú pod vysokým nebom. Závan ticha a smútku, vôňa opakovanej modlitby začutej v diaľke, aj výčitiek svedomia a ľútosti s prosbou o odpustenie zašepkanou v tme. Jemný odór ľudského prachu, niečo, čo cítite prvýkrát, avšak zároveň s presvedčivým pocitom déja vu. A aj znepokojujúca pripomienka, aké ťažké je nestratiť sa na ceste k večnosti medzi ničím a ničotou, vyznať sa v záhadách, obavách a nádejach, v protikladoch života a smrti, ktoré sú trvalé a nemenné. Je to ako so snami, ktoré sa nad ránom rozplynú. Zostane len niečo zvláštne a neuchopiteľné. Závan čohosi hlbšieho, čo však nevyžaduje okamžitú odpoveď.
Alan Hyža (SK) je fotograf, ktorý pracoval pre množstvo slovenských denníkov a týždenníkov dnes pôsobí ako dokumentarista v slobodnom povolaní. Je držiteľom desiatich cien Czech Press Photo a ocenenia Fotograf roka 2009 na Slovensku a na pomoc ľuďom v núdzi založil občianske združenie Medzi nami.
Realizoval dlhodobé cykly s rôznorodým zameraním - Sovietsky zväz po páde komunizmu, krajiny východného bloku, slovenskí saleziáni vo svete, ľudia a ich svety. Svoje cykly pretavuje do oceňovaných fotografických kníh, pričom tá posledná - Zem, ktorá zostáva - je venovaná práve Banskej Štiavnici.
Corpus TX
Adam Macko
Kurátorka: Michaela ŠURANSKÁ
Vernisáž 22.03.2024 o 19:00 hod | Výstava: 23.03.2024 - 26.04.2024
Aktivity Adama Macka vo sfére vizuálneho umenia sú širokospektrálne, je umelcom, kurátorom a pedagógom. V umeleckej teórií sa venuje inštitucionálnej fragmentácií, posthumanistickým teóriám telesnosti a periférnej tvorbe umeleckých komunít.
Individuálna výstava autora v Schemnitz Gallery predstaví aktuálny projekt viažuci sa k dlhodobému autorskému programu spočívajúcemu v skúmaní hybridných procesov tela a identity, ich nových úrovní a pozícií v súčasnej technologickej, ekonomickej, politickej a biologickej realite.
Pre autora sústreďujúceho sa na matériu a inštrumenty priestorovej inštalácie je vlastné telo motívom, skúmaným objektom a umeleckým nástrojom. Práve naň v starších projektoch aplikoval experimentálne procesy a sledoval tak jeho fluiditu a modifikovateľnosť danú vonkajšími politikami.
V aktuálne prezentovanom projekte je telo, a s ním previazané skutočnosti a vzťahy, zastúpené priestorovými elementmi. V inštalácii používa materiály blízke telu a jeho povrchu na základe vizuálnych, haptických vlastností ale aj obsahových konotácii. Vytvára znepokojivú a zároveň príťažlivú simuláciu, kde je falošná realita súčasťou naratívu. Povrch je symptómom aj obsahom, uvažujeme nad jeho momentálnom podobou, nakoľko je ovplyvňovaná živočíšnymi, biologickými faktormi a nakoľko je fluidná v zmysle adaptovania sa do súčasných foriem skutočnosti. Autor v jazyku vizuálnych priestorových schém uvažuje o pohybe dát v systémoch ľudského tela, mutácii, bioetike a o pojme “sociálny organizmus”.
Adam Macko *1989
je vizuálny umelec a kurátor. V roku 2021 ukončil doktorandské štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici dizertačnou prácou na tému Hybridný potenciál maľby. Je kurátorom v nezávislej galérií EQO v Spišskom Hrhove a kurátorom súčasného umenia / kunsthistorik Krajskej galérie v Prešove. Svoju tvorbu prezentoval na viacerých samostatných - ACTS OF (BODY) ORNAMENTOLOGY (Turčianska galéria, Martin, 2022), DEGROWTH (Galéria umelcov Spiša, Spišská Nová Ves, 2021), 404 / ARTIST NOT FOUND (Tabačka Gallery, Košice, 2018) a i. - a skupinových výstavách - SUPERHRDINOVIA (Galéria umelcov Spiša, Spišská Nová Ves, 2022), TILL THE END OF THE WORLD (s Maroš Kontroš & Peter Maščák, Industra Brno, 2019, CZ), VV VUNU #2, VUNU Gallery, Košice, 2018) a mnohé iné.
Od r. 2017 tvorí kurátorské projekty v EQO (priestor interaktívnej kultúry, Spišský Hrhov). Kurátorské projekty pripravil pre viacero galérií, napr. Východoslovenská galéria (Košice, s Miroslavom Klebanom), Galéria umelcov Spiša (Spišská Nová Ves), Šopa Gallery (Košice, s Jánom Triaškom) či v Schemnitz Gallery (Banská Štiavnica). Venuje sa pedagogickej a publikačnej činnosti.
Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA
SUPPORTED USING PUBLIC FUNDING BY SLOVAK ARTS COUNCIL
Straty a nálezy
Kristína Mičová
Kurátorka: Michaela Šuranská
Vernisáž: 9.2.2024 o 19:00 hod | Výstava: 10.2.2024 - 17.3.2024
Obraz sveta, ktorý nám sprostredkúva tvorba Kristíny Mičovej, je transformáciou jej priamej skúsenosti s krajinou, situáciou, hodinou, zvukom či sekundou. Jej tvorivosť je bezprostredne totožná s percepciou zažívanej reality. Slovné spojenie "nachádzať sa" nás situuje do priestoru, do krajiny, ktorú si Kristína Mičová osvojuje cez archiváciu zážitkov v podobe kresieb, fotografií, textov, zozbieraných drobných objektov či videí.
Americký antropológ Keith Basso prišiel s označením place-world. Podľa neho človek chápe krajinu ako súbor známych miest tvoriacich uchopiteľný celok. Život je potom prehľadný a zrozumiteľný (1). Kristína vo svojich textoch píše: "Miesta sú zložené z mojich bytí v prítomnosti." Jej výstupy, ktoré väčšinou koncipuje ako tematické celky, primárne vychádzajú zo zážitku typu TU a TERAZ SOM. Pri ich čítaní a pozorovaní vzniká komplexný vnem, vizuálny, sluchový, haptický či čuchový... Subtílne objavy a súkromné príbehy odohrávajúce sa medzi autorkou a krajinou (alebo inou vnímanou skutočnosťou) majú poetický, hudobný a niekedy aj kinematografický charakter. Ako diváci máme pocit, že skrz atmosféru súkromia, intimity a pominuteľnosti sa ocitáme v neurčitých spomienkach inej osoby.
Konceptuálny charakter Kristíninej tvorby a jej následnej prezentácie je blízky umeniu dokumentácie. Hĺbavá empirická percepcia prebieha na pozadí nielen emocionálneho ale aj intelektuálneho skúmania odkazujúceho na umenie, hudbu, film či filozofiu.
Kristína Mičová *1994
Medzi jej doterajšie výstavné aktivity patria samostatné výstavy Distant Solids v Galérií MEDIUM (Bratislava, 2022), Prelomiť vlny / Breaking the Waves (Rozkvet Gallery, Banská Bystrica, 2023), Éter naplním po okraj svojou prítomnosťou (Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne, 2021) a vybrané skupinové výstavy ako Kláštor Opening "Misia: Priestor" (Štiavnické Bane, 2020), Horizonty súčasnosti (Galéria M. A. Bazovského v Trenčíne, 2019), Hala (sympózium v Trenčíne, 2015) a iné. Spolupracovala na knihe Jána Púčeka Karpaty! (2022). V roku 2019 ukončila magisterské štúdium v Ateliéri maľby III., u Rastislava Podhorského a Martina Špirca, na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Bakalársky stupeň absolvovala na Akadémií umení v Banskej Bystrici, v ateliéri Rastislava Podobu.