Tvorba popredného slovenského umelca Adama Szentpéteryho (nar. 1956) predstavuje maliarsku dráhu vo vizuálnom jazyku geometrie. Línia, farba a plocha sú základnými stavebnými kameňmi jeho obrazového systému. V priebehu štyroch desaťročí Szentpétery vybudoval v oblasti geometrickej abstrakcie monolitný maliarsky program, ktorý je esenciou mentálnej skratky, racionálnych postupov a protestantskej ekonómie formy. Od prvých štylizovaných industriálnych krajín a zátiší autor stavia príbehy malých „geometrizmov“, rozptýlených štruktúr imaginárnych prvkov a tvarov (Levitujúce formy, 1989 – 1896; Hravé formy, 2015), alebo smeruje k vytvoreniu obrazových štruktúr – mnohovrstevného tkaniva, kde sa rytmicky opakuje algoritmus ťahov v troch základných smeroch (Štruktúry, od 1988; Štrukturálna deformácia, 2013).
Práve táto obrazová skladba pretínajúcich sa horizontál, vertikál a diagonál vytvára základnú platformu jeho prísneho geometrického systému, či rastra. K tomu sa pridáva vrstvenie jednotlivých farebných vrstiev, ktoré sa navršujú a prekrývajú navzájom. Táto pravidelná obrazová „mriežka“ generuje u Szentpéteryho charakteristické vizuálne napätie a frekvencie, vytvára často „superstruny“ na obrazovej ploche (Posuny; Monotónne prúdenia, od 2002).

Nosnú rolu v najnovšej sérii Szentéteryho malieb s názvom Deformácie (od roku 2007) predstavujú monumentálne kruhy – rondá so zmenou formátovania obrazového priestoru. Ide o „zakrivenie“ priestoru na ploche, o ilúziu 3D efektu, čo odkazuje na vstup nových technológií dneška (fotografická optika rybieho oka, počítačové modelovanie, digitálne manipulácie a pod.). Najnovšie maľby tak prezentujú vlastný vnútorný model sveta – vizuálny mediálny a „dátový glóbus“, ktorý odkazuje na prebúranie sa do iného neeuklidovského priestoru. Adam Szentpétery tak vytvára vlastnú „intelektuálnu esenciu“ maľby, osobitú polohu geometrickej abstrakcie a jej prenikavého kódovania v obrazovom poli. To ho radí k výrazným maliarskym zjavom aj v širšom stredoeurópskom kultúrnom kontexte.

Adam Szentpétery je solitér, výnimočný aj tým, že sa po štúdiách v Bratislave vrátil do Rožňavy, ktorá bola bez rozvinutého výtvarného zázemia. Je spoluzakladateľom Katedry výtvarných umení a intermédií na Fakulte umení TU Košice. Od jej založenia viedol Ateliér súčasného obrazu a v priebehu dvoch desaťročí vychoval celý rad úspešných absolventov, ktorí spoluvytvárajú súčasnú výtvarnú scénu (Denisa Dovaľová, Lucia Dovičáková, Slavomír Durkaj, Maroš Kontroš, Martin Kudla, Martin Lukáč, Simona Štulerová, Ján Vasilko atď.). Žije a tvorí v Rožňave a v Košiciach .

Doc. Adam Szentpétery, akad. mal., narodený roku 1956 v Rožňave. Štúdiá: 1976 – 1982 Vysoká škola výtvarných umení Bratislava (odbor monumentálne maliarstvo); 1971 – 1975 Stredná škola umelecko-priemyselná Košice (odbor grafika). Od roku 1999 – od založenia Katedry výtvarných umení viedol Ateliér súčasného obrazu na novozaloženej Fakulte umení TU v Košiciach; 2004 – habilitovaný na docenta; 2007 – laureát štátnej ceny „Munkácsy Mihály díj“ Budapešť. Žije a tvorí v Rožňave a v Košiciach.
Samostatné výstavy (od roku 2013): 2017 – Geometrické kódy, Tatranská galéria Poprad; 2016 – Kódy geometrie, Galerie Caesar, Olomouc; 2015 – Geo kód III. (s Jánom Vasilkom), Galéria SI, Budapešť; Štruktúry a kompozície, Magna Gallery, Piešťany; 2014 – Geometrický kód II. (s Jánom Vasilkom), Galéria Medium, Bratislava; 2013 – Geometrické polia (s Milanom Houserom), Galéria Alfa, Kulturpark, Košice. Zúčastnil sa na kolektívnych výstavách v mnohých zahraničných mestách napr.: Berlín, Wuppertal, Praha, Brno, Plzeň, Viedeň, Budapešť, Miškovec, Oradea atď., ako aj na slovenskej scéne (Bratislava, Trnava, Žilina, Nové Zámky, Košice, či Rožňava).

Jan Prošek (*1977, Lovosice, Československo)

Štúdium: 2000-2007 Fakulta výtvarných umení VUT v Brne (ateliér Tomáša Rullera), 2008-2017 Fakulta umení a dizajnu Univerzity Jana Evangelistu Purkyně v Ústí nad Labem, doktorandské štúdium, študijný program Výtvarné umenie, odbor Vizuálna komunikácia

Jan Prošek žije a pracuje v Sloupu v Čechách a v Ústí nad Labem.

Jan Prošek je český vizuálny umelec, ktorý kombinuje postkonceptuálne prístupy a súčasné umelecké tendencie zamerané na otázky udržateľnosti a environmentálnej krízy. Vo svojej tvorbe využíva rôzne prístupy vrátane kresby, sochárskych site-specific stratégií, performance, videopráce, zvukových inštalácií atď. Tematicky jeho tvorba vyrastá z procesuálnej reflexie špecifík miesta, prírodného prostredia a prírodných prvkov, situácií spojených s telesnou interakciou a ritualizovanou skúsenosťou.

Viac na: http://janprosek.cz/

Jan Krtička (*1979, Olomouc)

Štúdium: 2000-2006 Fakulta výtvarných umení VUT v Brne (ateliér Jana Ambrůza), 2008-2014 Fakulta umení a dizajnu Univerzity Jana Evangelistu Purkyně v Ústí nad Labem, doktorandské štúdium, Vizuálna komunikácia

Jan Krtička žije a pracuje v Liberci a Ústí nad Labem.

Jan Krtička je český vizuálny umelec, ktorého tvorba vyrastá z tradície minimalistického sochárskeho myslenia ďalej rozvíjaného s dôrazom na problematiku priestorových vzťahov absorbujúcich aspekty pohybu, akcie, tela, obrazu a zvuku charakterizujúcich konkrétne miesto alebo situáciu. Najnovší umelecký vývoj tohto umelca smeruje predovšetkým k tvorbe komplexných, technologicky náročných, často viackanálových zvukových realizácií, ktoré nielenže reprezentujú jedinečnosť prostredia, z ktorého vyrastajú, ale majú aj potenciál odhaľovať širšie vzťahové polia ukotvené v holistickom chápaní sveta ohrozeného environmentálnou krízou.

Viac informácií nájdete na: http://www.jankrticka.com/

Jan Prošek a Jan Krtička sú umelci strednej generácie, ktorí aktívne formujú tie polohy súčasného českého umenia, ktoré nadväzujú na jeho bohatú postkonceptuálnu tradíciu a zároveň ho posúvajú smerom k akcentovaniu celkom aktuálnych tém súvisiacich so širšími environmentálnymi problémami. Obaja umelci absolvovali vysokoškolské štúdium na Fakulte výtvarných umení VUT v Brne, kde ich ovplyvnili výrazné osobnosti inklinujúce k minimalistickým, performatívnym či procesuálnym spôsobom tvorby, medzi nimi Jan Ambrůz, Tomáš Ruller a Marián Palla. V súčasnosti títo umelci vyučujú na Fakulte umení a designu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem a špecifická postindustriálna, surová, no v mnohom poetická atmosféra tohto regiónu sa stáva dôležitou súčasťou ich umeleckého myslenia.

Jan Prošek a Jan Krtička sa vo svojej tvorbe dlhodobo zameriavajú na využívanie interdisciplinárnych postupov a intermediálnych výrazových prostriedkov, pričom dôležitým aspektom ich práce je bezprostredný vzťah k miestu či situácii, ktoré vnímajú ako iniciačný bod pre uvažovanie o téme konkrétneho diela a ako základný zdroj podnetov, vnemov, prvkov či materiálov, ktoré ho spoluvytvárajú. Na zaznamenanie, interpretáciu, kontextualizáciu a symbolizáciu takéhoto miesta alebo situácie umelci používajú tradičné umelecké metódy - napríklad kresbu alebo modelovanie -, ako aj vysoko interaktívne nástroje, ktorými môže byť performatívny pohyb a jeho vizuálny alebo zvukový záznam.

Na výstave pripravenej pre Schemnitz Gallery predstavujú Ján Prošek a Ján Krtička súbor diel zameraných na site-specific reflexiu zážitkov spojených s prírodným prostredím Banskej Štiavnice. Celodenná cesta, počas ktorej Jan Prošek navštívil osem vrcholov rámcujúcich romantickú panorámu mesta, sa stala bohatým zdrojom rôznorodých podnetov aktivizujúcich vznik konkrétnych diel a ďalšiu spoluprácu oboch umelcov. Výsledkom tejto cesty boli nielen kresby, ktoré Jan Prošek vytvoril pomocou tušu, kameňov nájdených na mieste a krátkych performatívnych etúd, ale aj spoločné inštalácie vytvorené na diaľku priamo v prostredí galérie s využitím materiálu nájdeného počas cesty (kamene z navštívených vrcholov, zvuky zaznamenané počas ich zberu). Novopripravené projekty priamo vyrastajúce z podmanivej atmosféry prírodného prostredia Banskej Štiavnice sú v galerijnom prostredí doplnené niekoľkými realizáciami reprezentujúcimi dlhodobú spoluprácu oboch autorov v podobe dvoch videoperformancií.

Výstava ZVUKY DOTYKOV v Galérii Schemnitz tak predstavuje symbolickú matricu vyrastajúcu z charakteru prírodnej scenérie, ktorá zásadne formuje atmosféru tohto miesta, ktorá v ideovo prepracovanej a zároveň divácky atraktívnej a k interakcii vyzývajúcej podobe prerastá do podoby autorského odtlačku s potenciálom otvárať nové perspektívy vnímania jej špecifík a aspektov spájajúcich ju so širšou reflexiou stavu dnešného sveta a našej schopnosti prispieť k jeho udržateľnej existencii.

Michal Koleček

Monika Kubinská (1966)

Vizuálna umelkyňa strednej generácie, aktívne pôsobiaca na slovenskej a medzinárodnej výtvarnej scéne od začiatku deväťdesiatych rokov. Už od ranej tvorby pracuje spoločne s manželom Bohušom Kubinským na veľkorysých site-specific inštaláciách s významným zastúpením neklasických médií a multimédií.

Monumentálnymi projektmi, ako napríklad Story, Synagóga, Trnava, SK (1997), Hall, At Home Gallery, Šamorín, SK (1999), První linie, DOX, Praha, CZ (2014), Level, Východoslovenská galéria, Košice, SK (2016), Cache, Nástupište 1-12, Topoľčany, SK (2017), To Cache: At Home Gallery, Šamorín, SK (2018) Kunstverein, Passau, DE (2019), Uměleckoprůmyslové muzeum, Praha, CZ (2019) alebo Pohyb pamäti, Nová synagóga, Žilina, SK (2019 – 2020), spracúvajú svoje osobné komentáre k odosobneným, všeobecne platným etickým rámcom, pričom pre ich sprostredkovanie využívajú sugestivitu a emotívne precítenie diela. Často reagujú na kontext priestoru, do ktorého svojimi dielami vstupujú, a zvýrazňujú jeho autentickú poetiku. Popri spoločnej tvorivej línii sa výtvarníci už od študentských čias súbežne venujú aj rozvoju individuálnych autorských programov. 

V roku 1997 získali štipendium Jackson Pollock Foundation v New Yorku.

Maliarkine práce z posledného obdobia charakterizuje expanzia mimo redukovanej plochy obrazu. Jej maliarske kompozície sú doslova „budované“ na architektonickom pôdoryse či sochársky modelované tak, že v reliéfoch alebo prekladaných asamblážach popierajú dvojrozmernosť. Iným spôsobom rozkladu maliarskej plochy je komponovanie monumentálnych oltárnych skladieb – ako súčasných variácií tradičného oltárneho obrazu so sklápacími krídlami. Výstava Radosť – pokrvnosť, Galéria MEDIUM, Bratislava, SK (2017).

Jej nateraz posledným projektom bola výstava – monumentálna inštalácia Nájdené v zápisníku, ktorú navrhla špeciálne pre priestory Synagógy – Centra súčasného umenia, Trnava, SK (2021).

V roku 2018 vzniká pod jej autorským vedením projekt One Table, v ktorom sa zamýšľa nad spolupatričnosťou, dôležitosťou komunikácie, ľudskej interakcie a spoločného prežívania prítomného okamihu. V nezvyčajnom formáte pozýva k spoločnému stolu ďalšie umelkyne a jedno prázdne miesto necháva rezervované pre diváka. Hraničný formát na pomedzí kolaboratívnej site-specific inštalácie, happeningu, rezidencie a otvorenej výzvy na spôsob „carte blanche“ oslovuje výtvarníčky, ktoré v daných priestoroch už vystavovali a istým spôsobom reagovali na genius loci miesta. Zatiaľ zrealizovala šesť edícií tohto projektu: 

At Home Gallery, Šamorín, SK (2018), Kunstverein, Anna-Kapelle, Passau, DE (2019), Nová synagóga, Žilina, SK (2020), Nástupište 1-12, Topoľčany, SK (2020), Synagóga – Centrum súčasného umenia, Trnava, SK (2021) a Korzo, Zálesie, SK (2022).

V roku 2021 bola zaradená do Secondary Archive – platformy pre umelkyne zo strednej a východnej Európy. 

www.studiokubinsky.sk

www.secondaryarchive.org

Bohuš Kubinský (1966)

Predstaviteľ strednej generácie slovenských výtvarníkov, ktorý́ sa venuje sochárskej tvorbe vo veľkorysejšej i v komornejšej mierke, menej klasickým žánrom – objektom či site-specific inštaláciám, ale aj pedagogickej tvorbe. 

Jeho autorský program sleduje viacero paralelných línií. Ako sochár starej školy siaha po archaickej sochárskej matérii – kameni (predovšetkým po carrarskom mramore, travertíne a zriedkavejšie granite), pričom rovnako využíva tradičné postupy, ale aj aktualizačné momenty vytvárania sôch pomocou najnovších dostupných technológií (ELESKO, Fajdal-Modra, 2006 – 2009; Pulzujúce srdce univerzity, Žilinská Univerzita v Žiline, 2019 – 2020). 

Popri kameňosochárstve často siaha aj po menej zvyčajných materiáloch alebo vyslovene nesochárskych hmotách. S tvorivou ľahkosťou prekračuje mediálne limity, aby vo svojich asamblážach, plastikách, objektoch alebo väčších celkoch vypovedal umelecké posolstvo, a zároveň overil možnosti extrémnych materiálov – jeho diela majú často multimediálny charakter. 

Okrem samostatnej tvorby sa spoločne s manželkou maliarkou Monikou Kubinskou venuje vytváraniu väčších, logisticky náročnejších projektov – site-specific inštalácií či performancií. Aj pri nich sa najčastejšie ocitá v polohe multimédií, zároveň však nezaprie svoj priamočiary sochársky prístup, ktorý vplyvom manželkinej výtvarnej perspektívy obohacuje a dôsledne exponuje. K spoločným projektom manželia Kubinskí pristupujú ako k súdržnejším celkom, ktoré majú podobu cyklov. 

V roku 2012 vyhrali medzinárodnú súťaž na otvorené átrium sídla Slovenskej sporiteľne v Bratislave a vytvorili monumentálny svetelný objekt SKY.

Docent Bohuš Kubinský pôsobí od roku 2000 aj ako pedagóg na Fakulte architektúry a dizajnu Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. V rámci tejto pozície skúma vzťah výtvarného diela a architektúry, venuje sa vzdelávaniu študentov v oblasti umenia a pracuje na analýze vizuálneho umenia v kontexte súčasného budovaného prostredia. Súčasťou pedagogickej činnosti na Ústave výtvarnej tvorby a multimédií FAD STU je viacero projektov realizovaných študentmi pod jeho vedením, ktoré sledujú rozhranie medzi architektonickou a umeleckou tvorbou, integrujú tvorivé stratégie súčasného vizuálneho umenia do autorských perspektív budúcich architektov. 

Zúčastnil sa viacerých medzinárodných sochárskych sympózií (Taliansko, Nemecko, Slovensko, Nový Zéland).

Je nositeľom ceny Jackson Pollock Foundation New York (1997 – 1998) a viacnásobným finalistom Ceny Oskára Čepana (Mladý slovenský výtvarník roka, 1996; Cena mladého výtvarníka roka Tonal, 2000).

Jeho diela sú zastúpené v slovenských a zahraničných zbierkach moderného umenia. 

V roku 2022 sa zúčastnil na významnej medzinárodnej výstave Bolest těch druhých v Centre súčasného umenia DOX v Prahe v Českej republike, ktorá výrazne reflektuje ruskú inváziu na Ukrajinu.

www studiokubinsky.sk

Z verejných zdrojov podporil
Fond na podporu umenia

Psychogeografia je pojem, ktorý prvýkrát použil francúzsky filozof Guy Debord v roku 1955 na označenie umeleckej metódy skúmajúcej vplyv mestského prostredia na správanie človeka a upriamujúcej jeho pozornosť na špecifiká konkrétnej lokality prepojením mysle, emócií a pohybu. Je to jeden z princípov, ktorý si manželia Kubinskí zvolili ako stratégiu pri tvorbe ich najnovšej spoločnej výstavy v banskoštiavnickej Galérii Schemnitz.

K tejto metóde však pristupujú svojsky, pretože nás divákov nenechávajú vnímať prostredie mesta, ale, naopak, jeho históriu a súčasnosť spolu s príbehmi jeho obyvateľov prenášajú do prostredia galérie.

Monika a Bohuš Kubinskí spolupracujú od 90. rokov 20. storočia na monumentálnych site-specific inštaláciách, pre ktoré sú charakteristické experimenty s nevýtvarnými materiálmi, prepájanie rôznych umeleckých médií s nájdenými predmetmi, využívanie súčasných technológií a interakcia s divákmi. Spájaním osobnej a kolektívnej histórie, angažovaným postojom, kritickým uvažovaním a emotívnym prežívaním priestoru, v ktorom vystavujú, vytvárajú diela reagujúce na rôzne spoločenské, politické a etické témy minulosti a súčasnosti.

Popri spoločných projektoch pracujú aj individuálne – Monika sa venuje prevažne maľbe s poetickými a autobiografickými prvkami, Bohuš pracuje so sochou v tradičných materiáloch (prevažne kameň – mramor), ktoré posúva do netradičných súvislostí.

Pre Galériu Schemnitz vytvorili výstavu ovplyvnenú ich pohľadom na Banskú Štiavnicu, skúmaním a prežívaním jej minulosti a súčasnosti. Nie je to „klasická“ výstava, na ktorej by ukázali výber z ich aktuálnej tvorby – je to skôr priama reakcia na miesto/mesto. Je to jeden celok skladajúci sa rôznych častí, ktorý vznikol na základe komunikácie a spolupráce dvoch umelcov – manželov.

Každý z nich pracuje samostatne, no zároveň v spoločnom dialógu. V snahe o vytvorenie rovnováhy (v zmysle jin a jang) sa tu miešajú dva princípy, dva protipóly – poetika a krása so sarkazmom a surovosťou.

Názov výstavy Stopy pôvodu – Rozkvitanie je spojený z dvoch častí, čím odkazuje na spomínanú bipolaritu. Bohuš Kubinský pracuje s vecami, príbehmi a ich stopami, ktoré zanechávajú v priestore a v ľuďoch. Našiel ich nielen v Banskej Štiavnici, ale aj na mieste, kde spolu s Monikou žijú – v Maslovciach, malej dedinke na juhozápade Slovenska. Dlhodobo si vytvára akúsi materiálovú knižnicu zo starých nepotrebných vecí, ktoré recykluje a dáva im nové významy, nový život. V najväčšej miestnosti galérie môžeme vidieť objekty, z ktorých všetky s výnimkou jedného vytvoril špeciálne pre túto výstavu. Dielo Teplá voda vzniklo pre výstavu Pohyb pamäti, ktorá sa konala na prelome rokov 2019 a 2020 v Novej synagóge v Žiline. V starej pozinkovanej vani je voda neustále zohrievaná na teplotu ľudského tela. Ak má voda pamäť, vie si zapamätať aj telo človeka, ktorý (v nej) už nie je? „Inštalácia, ktorá by mohla pripomínať blahodarné účinky kúpeľového rituálu, sa mení na spoločensko-kritickú výstrahu neblahých dôsledkov odplavenia spomienok. “ (Michal Lalinský)

Závesný objekt Dejiny ľudstva pozostáva z dosiek zo starej latríny, ktorá sa nachádza na záhrade umelcov. Ich zarámovaním sa tieto utilitárne „dosky, na ktoré si sadá svet“ menia na niečo vzácne, hodné pozdvihnutia z ich večne nevďačnej horizontálnej polohy do podoby evokujúcej takmer „svätý obrázok“. Je to priznane prvoplánový, sarkastický komentár minulosti, súčasnosti a možnej blízkej povolebnej budúcnosti nášho národa a zo širšieho pohľadu aj celého ľudstva. Doslovné nastavenie zrkadla tým z nás, ktorí sa odvážime nadvihnúť poklop.

Ďalším Bohušovým komentárom k súčasnej politickej situácii je objekt Portrét neznámej, v ktorom stará tabuľka z prasačinca nájdená v holubníku naberá nečakane aktuálne významy.

V sobotu 18. marca zachvátil historické centrum Banskej Štiavnice požiar, ktorý poškodil sedem budov. Na túto udalosť reaguje dielo Tabula rasa – školská tabuľa z 19. storočia doplnená o faksimile dokumentov zo Slovenského banského archívu, ktorého budova bola tiež zasiahnutá požiarom, no zhodou šťastných náhod vzácny archív nezhorel, čo by bola tragédia nielen lokálneho, ale aj medzinárodného významu. Bohušom Kubinským oslovený riaditeľ archívu Peter Konečný našiel dokumenty z 18. a 19. storočia, ktoré obsahujú rôzne – dnešnou terminológiou povedané – „protipožiarne opatrenia“. Pri tohtoročnom požiari sa, žiaľ, ukázalo, že niektoré aktuálne opatrenia a postupy neboli dostatočne vypracované, resp. dodržiavané. Niekedy by azda stačilo nadviazať na minulosť a poučiť sa z toho, čo už vytvorili iní pred nami…

Dve miestnosti, v ktorých svoje diela prezentuje Monika Kubinská, sú kontrapunktom k Bohušovým objektom. Inštalácia s názvom Rozkvitanie je prezentáciou autorkinej aktuálnej maliarskej tvorby. Obrazy s ľahkosťou levitujú v priestore a pripomínajú lúku, ktorá môže rozkvitnúť na mieste spálenom vojnou, suchom alebo ľudskou ľahostajnosťou. Monika sa tu snaží vyjadriť nádej, že ešte nemusí byť všetko stratené. V nových obrazoch, podobne ako v staršej tvorbe, pracuje s prírodnými materiálmi, na plátna aplikuje lupene kvetov a iné časti rastlín, ako farby používa aj naturálne pigmenty či víno. Obrazy tematizujú vzťahy – medzi ľudmi a medzi človekom a prírodou. Sme súčasťou jedného celku, no naša spoločná existencia na tejto planéte nie je harmonická, a špeciálne naša ľudská prítomnosť je veľmi krátka, vratká a pominuteľná. Je však len na nás, či nájdeme dostatok síl a odvahy vniesť do týchto vzťahov potrebnú stabilitu, rovnováhu.

Finále výstavy tvorí miestnosť s názvom Pocta Alžbete Gwerkovej-Göllnerovej. Monika Kubinská sa inšpirovala knihou Tichý pobyt na ulici Gwerkovej-Göllnerovej (Literárna bašta, 2022) od režisérky Anny Gruskovej, ktorá formou umeleckej reportáže vytvorila živý portrét tejto literárnej vedkyne, hungaristky, historičky, modernej prvorepublikovej ženy, priekopníčky demokracie na Slovensku a manželky maliara Edmunda Gwerka, s ktorým od roku 1937 žila v Banskej Štiavnici až do svojej smrti v roku 1944, keď ju ako účastníčku SNP zajali a v Kremničke pri Banskej Bystrici popravili nacisti. Dodnes presne nevieme, kto ju udal, no v tom čase prekvapivo často udávali ženy vdovy, a preto jedným z odkazov Moniky Kubinskej je, aby ženy držali viac spolu.

Monika našla v živote Dr. Alžbety Gwerkovej-Göllnerovej (1905 – 1944) niekoľko paralel so svojou vlastnou rodinnou históriou. V diele Spomienka pre budúcnosť použila svoju svadobnú nočnú košeľu, ktorú jej ušila babka (tá podobne ako Gwerková-Göllnerová študovala na Sorbonne) ako stopu, odtlačok minulosti a ženského tela a prepojila ju so sopečnou horninou vizuálne pripomínajúcou nariasené šaty. Tekutosť žeravého času tu akoby skamenela v státisícročnej nemennosti…

Inštaláciu diel v poslednej miestnosti dopĺňa originálne vydanie vyše šesťstostranového zborníka Žena novej doby (Tatran, 1938), v ktorom Gwerková-Göllnerová spolu s Jarmilou Zikmundovou uverejnili rôzne životné a výchovné rady a tipy pre modernú demokratickú ženu. Po vzniku nedemokratického Slovenského štátu v roku 1939 bola kniha zakázaná.

Výstava Stopy pôvodu – Rozkvitanie je spojením osobnej a kolektívnej pamäti, lokálnej a globálnej histórie, hľadaním stôp vecí, ľudí a príbehov v nánosoch času, recykláciou materiálov, foriem, obsahov, príbehov a osudov, snahou o nachádzanie pevných bodov v tekutej dobe, trpezlivosťou, ktorá kvety prináša, prinášaním nových súvislostí do zabudnutých kútov, prelínaním drsného humoru a nežnej poetiky a vyjadrením názoru, že pôvod všetkých vecí je v jednote, ktorej manifestáciou je komunikácia medzi bytosťami, umením a svetom.

V úvode tohto textu spomínaná psychogeografia môže byť nástrojom, ako túto výstavu čítať v súvislosti s Banskou Štiavnicou, ale aj so širším okolím – nielen Slovenska. Tvorivý rozhovor dvoch umelcov – muža a ženy – sa prenáša do priestoru galérie, reaguje naň a snaží sa nadviazať dialóg s nami, divákmi. Pristúpime naň?

Omar Mirza, júl 2023

ŠEĎ PANELÁKOV, ŠPINAVÝ SNEH A RUŽOVÉ NEBO. JE ZIMA A SÍDLISKO UŽ KOLO ŠTVRTEJ PADÁ DO ŠERA. OZÝVA SA ŠTEKOT PSOV, KOSTOLNÉ ZVONY A KRIK MATIEK Z OKIEN PANELÁKOV, VOLAJÚCICH DETI DOMOV. SOM DIEŤAŤOM 90. ROKOV Z MALÉHO KYSUCKÉHO MESTA, KTORÉ FORMOVAL MIX ZÁPADNEJ A VÝCHODNEJ ESTETIKY. CHLAPEC KTORÝ SLEDOVAL MATELKA ZÁROVEŇ SO SPIDERMANOM A LEPIL SI SAMOLEPKY TERMINATORA NA ČESKOSLOVENSKÚ CHLADNIČKU, POROVNÁVAL DINOSAURY BURIANA A ZEMANA S TÝMI ZO SAMOLEPIEK ZO ZÁPADU.

Ján Bátorek je umelec žijúci a pôsobiaci v Prahe. Študoval na AU v Banskej Bystrici. V tvorbe je značne ovplyvnený detstvom plným protikladov, keď sa v 90-tych rokoch striedala kultúra západu a východu. V jeho dielach sa spája pop-kultúra s temnými post-apokalyptickými výjavmi. Jeho dielo je znázorneným post-apokalyptického sveta, kde zmutované postavy hľadajú svoje miesto na prežitie. Vidieť tu aj odkaz na autorove detstvo, kde podobizeň jednej postavy pripomína postavičku z detskej rozprávky – Ferda Mravca.

Začal som vnímať socialistické sídliská postriekané graffitmi, a neskôr aj subkultúry, ktoré ma formovali. Metal, punk a k nim drogy a alkohol – to všetko v konzervatívnom prostredí Kysúc, kde bolo veľa vecí spoločenským tabu.

Moje dielo je o mojich spomienkach na domov, na kysucké malomestské sídliská prerastené lesmi, fascinácii hmyzom, ľudským telom, postmodernou a všetkým divným. Je ale aj o mojich démonoch, strachu a šialenstve, ktoré vo mne pulzujú.

Moja prvá stretávka s niečím vizuálnym, nakresleným, ktorú si pamätám bola Sekorova knižka o Ferdovi mravcovi....A tak ho aj vnímam, ako prvý záchytný bod. Ferdo, čo vo mne a so mnou rástol. Ferdo ako ho vidím a zachytávam dnes, je obrazom mňa a chladnej reality a skúseností ktoré Ferda vymetamorfovali do podôb, ktoré teraz podávam vo svojich dielach. Či už v knižkách od Sekory, alebo v západných animákoch- skoro všade som sa ako dieťa stretával s mutantmi, poloľudmi alebo so živočíchmi, čo mali ľudské vlastnosti a to na mojej tvorbe taktiež zanechalo stopu.

Človek rastie a mení sa, objavuje nové krásy. Dnes už nie je také ťažké prebojovať sa ku krásam ktoré nás napĺňajú. Tým pádom strácajú svoju lukratívnosť. Dokonca nás krása prestáva baviť a začína nás lákať ten neestetický opak. A to je to čo ma zaujíma. Skutočná krása-nekrása.

PODUJATIE Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL
FOND NA PODPORU UMENIA

“Juraj Toman vo svojej tvorbe kontinuálne rozvíja tému mestského priestoru. Maliarske motívy čerpá z konkrétnych, osobných psychofyzických skúseností a pozorovaní v uliciach malého slovenského mesta, kde žije a tvorí. Figúra flanéra, slobodne a nerušene blúdiaceho mestom, nie je v jeho prípade vykalkulovanou a znovuobjavenou módnou autorskou štylizáciou, ale bytostnou praxou, fascináciou, ktorú zažíva prirodzene a nepretržite. Pri svojich tuláckych prechádzkach uprednostňuje a vyhľadáva okrajové časti mesta, situované mimo historického centra. Práve námety z nočných mestských periférií sú zdrojom jeho umeleckej inšpirácie. Pozorne ich skúma a prostredníctvom maliarskej tvorby približuje, sprostredkúva a pomyselne ponúka zažiť divákom,“ uvádza Zuzana Majlingová, kurátorka výstavy.

Pre maľbu Juraja Tomana je charakteristické viacúrovňové chápanie priestoru. Priestor je v jeho dielach rozvrstvený podobne, ako ho rozvrstvujú ľudské zmysly a vnímanie. Toman pracuje vždy s viac ako s jedným časopriestorom, čo sa v dielach prejavuje ako maľovanie dvoch rovín zobrazovanej krajiny zároveň na jednom plátne. 
Jeho obrazy vyžarujú istú nostalgiu. Tá vzniká premiešavaním toho, čo bolo, čo bude a čo by mohlo byť a vytvára tak obraz niečoho neúplného. Akoby vo svete, ktorý je tu a teraz, niečo chýbalo. 
Zdrojom umeleckej inšpirácie Juraja Tomana sú námety z nočných mestských periférií, či okrajových častí mesta situovaných mimo historického centra, ktoré objavuje počas tuláckych prechádzok. Opustené miesta, továrne, kotolne či hospodárske dvory, to všetko môžete objaviť v jeho tvorbe. Autor miesta dôkladne skúma a prostredníctvom svojej maliarskej tvorby ich približuje divákom. 
Diela často vznikajú priamo na mieste a neskôr sa s nimi autor presúva do ateliéru, kde ich ďalej dotvára do finálnej podoby. Postava človeka bezcieľne a slobodne sa pohybujúceho mestom je v prípade Juraja Tomana bytostnou praxou a fascináciou, ktorá mu je prirodzená a blízka. 

Juraj Toman sa narodil v roku 1985 v Trenčíne. Je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave (ateliér Klaudie Kosziby) a Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde v roku 2014 získal titul ArtD (doktor umení). 

Nevenuje sa iba vlastnej tvorbe, ale svoje skúsenosti odovzdáva aj študentom kresby a maľby na Katedre výtvarnej tvorby a výchovy na UKF v Nitre.