Výstavy 2022 | Exhibition 2022
IN SITU
IN SITU ART GROUP: ARADSKÝ Richard, CSANDA Máté, FERDICS Béla, FUNCZIK Norbert, GYENES Gábor, KUBICSEK Mónika, PÁLMAI László, PÉZMAN Andrea,
SZŐKE Erika, TÖRÖK Bianka, VÁCLAV Kinga,
EGERVÁRI Júlia
kurátor_Gyenes_Gábor
Vernisáž: 4.11.2022 o 19:00 hod | Výstava: 5.11.2022 - 5.12.2022
Obec Vojka nad Dunajom sa nachádza na umelo vytvorenom ostrove (Malý žitný ostrov) medzi pôvodným korytom Dunaja a novým tokom vodného diela Gabčíkovo. Stret dunajských luhov a monumentálnych technologických stavieb, izolácia (obec spája so žitným ostrovom kompa), dynamickým tempom prebiehajúce zmeny obyvateľstva (ubúdajúci sa miestny dedinčania, pribúdajúce sa urbánne obyvateľstvo) núkajú témy pre spracovanie v médiu vizuálneho umenia.
O to sa snaží skupina IN SITU, ktorú tvoria vizuálny umelci a architekti v intenciách nature artu a site specific artu.
The village of Vajka, on the Malý žitný ostrov region, is situated on an artificially created Danube island, between the old Danube riverbed and the water intake canal of the Gabčíkovo hydroelectric power station. The clash of floodplain nature and technology, isolation (the island‘s inhabitants are linked to the Žitný ostrov by a ferry) and dynamic population change (the decline of indigenous villagers and the rapid influx of urban population from Bratislava) all provide themes for artistic expression. This is what IN SITU, a group of artists and architects, is attempting to do in the language of nature art and site-specific art.
VÝSTAVU Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL
FOND NA PODPORU KULTÚRY NÁRODNOSTNÝCH MENŠÍN
Názov výstavy Martina Kochana je inšpirovaný kritickou teóriou významného nemeckého sociológa Ulricha Becka o rizikovej spoločnosti (kniha: Riziková spoločnosť, 1986). Beck opísal nový vývojový stupeň modernej spoločnosti a charakterizoval ho rizikom. Riziko je podľa neho následkom víťazstva technológii a spôsobu života, ktorý dnes vedieme na účet budúcnosti. Riziko znamená, že budúcnosť je neistá a jedným z jej možných scenárov je predpoveď katastrofy.
Kochan riziko opisuje na úrovni tela a jeho pádu. Beck riziko charakterizoval ambivalenciou, alebo tiež iróniou, pretože anticipuje katastrofu, no zároveň tiež môže otvárať nové pozitívne možnosti. Kochan túto dvojznačnosť prenáša na úroveň tela, ktoré naraz povstáva a upadá, ožíva aj umiera. Ambivalentnú telesnú poetiku, kedy jeden obraz v sebe spája pozitívny aj negatívny pól, môžeme nazvať grotesknou.
Groteskné obrazy sú dvoj-telesné, pretože vždy sa nachádzajú v procese premeny - „stávania sa“ niečím iným. V tomto zmysle groteskné telo nie je nikdy dokončené. Kochanove telesné obrazy sú performatívne, telo je prerastené s neživými predmetmi, alebo prírodou, s ktorými vytvára spojenie (kostra ruky prerastá v hrable, telo z ktorého vyrastá strom, figúra ktorá je ťažidlom a pod.). Telo pre Kochana nie je cieľom, ale nástrojom, pre formulovanie širších súvislosti a obsahov zakorenených v sociálno-spoločenskej, historickej alebo kultúrnej problematike. Groteskné obrazy predmetom len prepožičiavajú telesný charakter. Takouto dualitou groteskné telo opísal aj literárny vedec Michail Bachtin, ktorý práve v priesečníkoch reťazenia tela s inými článkami identifikoval výraz grotesknosti.
Diela, ktoré sú na výstave prezentované nadväzujú na autorove skoršie práce, v ktorých sa zaoberal otázkami vizuálneho stvárnenia telesnosti a možnosťami umenia po moderne. Martin Kochan je intermediálny umelec, sebavedome pracuje a experimentuje s rôznymi médiami. Na výstave sú zastúpené objektové formy, koláž, video aj fotografické práce zaznamenávajúce jeho intervencie vo verejnom priestore.
Medzi najnovšie diela, ktoré sú na výstave prvýkrát prezentované, patria objekty a video. V prvom prípade ide o mužský akt v telesnom kŕči. Socha bola modelovaná v digitálnom priestore a výsledná prezentácia je sekundárnym prepisom virtuálneho obrazu do 3-dimenzionálneho priestoru. Druhým prípadom sú dve abstraktné geometrické konštrukcie, ktoré usporiadaním foriem vychádzajú z ľudského tela. Konštrukcie odkazujú na ľudské telo, ktoré sa nachádza v zvláštnej polohe fatálneho pádu a zároveň, pôsobia ako ochranné schránky pre toto telo. Novo vytvoreným dielom je aj poetické video, zachytávajúce telo uložené v zemi, z ktorého vyrastá strom. Kochan pracuje s archaickou symbolikou a rituálom stvorenia. Telo síce umiera, no zároveň sa stáva potravou pre nový život. To sugeruje nádej, teda, že koniec (ešte) nenastal.
VÝSTAVA VEDĽAJŠIE ÚČINKY JE VÝPOVEĎOU O ŤAŽIVOM POCITE ČLOVEKA ZO SÚČASNOSTI. JE O ČLOVEKU, KTORÝ SA NACHÁDZA NA POKRAJI SÍL, JEHO TELO UŽ NEVLÁDZE, DREVNATIE, AŽ SA STÁVA NIEČÍM INÝM, AVŠAK STÁLE POUŽITEĽNÝM.
Martin Kochan je absolvent Pedagogickej fakulty Trnavskej univerzity v Trnave (2002-2007) a Ateliéru figuratívneho sochárstva na Fakulte výtvarných umení Vysokého učení technického v Brne (2008-2010).
V roku 2014 bol finalistom Ceny Oskara Čepana.
Od roku 2010 spolupracuje s výtvarníkom Cyrilom Blažom. Zúčastňuje sa výstav doma aj v zahraničí, žije a tvorí v Trnave.
VÝSTAVA VZNIKLA V SPOLUPRÁCI S GALÉRIOU JÁNA KONIARKA V TRNAVE.
PROJEKT Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA.
“Postmoderná mentalita vytvára zázemie pre mýty, pre rozprávanie príbehov, v ktorých sa ocitáme v akomsi medzipriestore, kdesi medzi „pravdou a nepravdou, poznaním a fantáziou, medzi tradíciou a extrémnou súčasnosťou, medzi vedou a poéziou“, medzi hrdinstvom a banalitou. Protikladnosť týchto pozícií nie je čisto náhodná, práve naopak, v mnohom predstavuje svet, v ktorom žijeme. To, akým spôsobom ho spracúvame, ako k nemu pristupujeme nám pomáha prežiť život v relatívnom ráde a poriadku. Hoci to tak na prvý pohľad nevyzerá.”
„Ako dlho je navždy?“ pýta sa Alica.
„Niekedy iba sekunda,“ odpovedá Biely králik.
V našom subjektívnom vnímaní je čas pružný. Hodina niekedy preletí ako milisekunda a minúty sa občas vlečú nekonečne pomaly, akoby trvali celé stáročia.Naše poznatky o čase sú veľmi skromné. Nevieme jednoznačne zodpovedať na otázku, čo je čas. Vieme ho merať a predovšetkým citlivo vnímať.Neexistuje jeden čas. Je ich nesmierne veľa a každá udalosť, ktorá sa deje, má svoj vlastný čas a rytmus. Opisujeme veci a udalosti, ako sa odohrávajú v ich vlastných časoch. Náš svet tvorí sieť udalostí, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú.
Spomaliť čas
Chvíľami máme nutkanie spomaliť či zastaviť čas.
Kiežby táto chvíľa trvala večne.
Procesy spomalenia alebo časovej kompresie spúšťame vtedy, keď sa cítime príjemne a zažívame príjemné pocity. Druhým aspektom je subjektívne vnímanie rôznych nepríjemných situácií a s tým spojené pocity strachu či neistoty. Vtedy máme vnútorné nutkanie vlastnou vôľou čas urýchliť.
Nech už je to rýchlo za mnou!
Rýchlosť spomaľuje čas
Stále sa pokúšame dobehnúť stratený čas a oneskorene reagujeme na rýchlosť a dynamiku súčasného života. Pocity spomalenia a existencia v neustálom móde meškania sú dôsledkom rapídne zrýchlenej technologickej mašinérie.
Nič nestíham, nemám čas.
Paul Virilio vysvetľuje tento jav, ktorý vychádza z usporiadania technologickej spoločnosti. V absolútnom obklopení technológiou existuje časové oneskorenie, ktoré s ťažkosťami vstrebávame pri vnímaní rýchlo sa meniacich okolitých vnemov. Nielenže sa naše vnímanie skutočnosti zrýchľuje, ale paradoxne nás aj znehybňuje. Dochádza k určitej anestézii a stávame sa nepohyblivými.
„how long is forever?“ Alice is asking.
„Sometimes only a second, “answers White Rabbit.
Time is flexible in our subjective understanding. An hour flies by as a millisecond and a minute takes forever, as slow as entire centuries. Our knowledge about time is pretty limited. We do not know an exact answer to the question: What is time? We can measure it and most of all sensibly feel it. There is not one time. There are plenty of them and each occasion has its own time and rhythm. We describe things and events as they happen in their own timeframes. Our world is made of a network of events that are interlinked and influenced by each other.
slowing down the time
Sometimes we have a tendency to slow down or stop the time.
I wish this moment lasts forever.
Slowing down processes or time compressions happen when we feel good and comfortable. Another aspect is subjective understanding and feeling during not so nice circumstances when we are overwhelmed by fear and uncertainty. That is when we have an inner attempt to fast forward time with the help of our own will.
Let´s get it over with fast!
the speed slows down the time
We attempt to catch up lost time and react way too late to the speed and dynamics of our present moment in life. The feelings of slowing down and the existence in always being late mode are an aftermath of rapidly developing technological machinery.
I cannot catch up, I do not have time.
Paul Virilio explains this phenomenon deriving from the establishment of technological society. In an absolute surrounding by technology there is a time lapse that can be understood only with a difficulty while considering everchanging/always changing surrounding environment. Not that our perception of reality is faster, moreover and quite paradoxically our perception is held captive. We are in a stage of anesthesia and we become still.
Výstava Forever Young! rozpráva o rôznych podobách vnímania a prežívania času a našej existencie na pomyselnej časovej priamke. Eden Mitsenmacher a Paulína Halasová sa pohrávajú so subjektívnymi pocitmi v rôznych radostných či bizarno-komických situáciách, alebo vtedy, keď sa chvíle čakania stávajú nepohodlnými, ba chvíľami až trpkými. Obidve autorky reflektujú vnímanie času iným spôsobom, na základe vlastných prežitých skúseností.
Dôležitým momentom, ktorý zachytáva Eden Mitsenmacher, je frustrácia z čakania. Do stavu rezignácie môže človeka priviesť banálna situácia pri čakaní na telefonické spojenie s operátorom a nekonečná otravná nahrávka (All tied up, 2022).
Ten pocit presne poznám.
Nervózne blikajúca žiarovka a rozpadajúce sa číslice na hodinách v čakárni akoby oznamovali koniec plynutia času (How long has it been, 2022). Archetypálne vizuálne prvky, ktoré Eden Mitsenmacher systematicky používa, pôsobia na mnohých z nás familiárne.
Ako symbol nádeje, keď sa nekonečné pokusy možno raz zmenia na radostné očakávanie, môžeme vnímať natešené kvety bujne vyrastajúce z gynekologického kresla (They are easy to grow, 2022).
Autorka používa vo svojich videoanimáciách charakteristickú škálu pastelových farieb od melancholickej fialovej po sentimentálnu ružovú. Tieto odtiene farebného spektra spolu s detskou interpretáciou známych popových skladieb vdychujú jej dielam punc nevinnosti a zámernej naivity.
Prečo plače morská hviezdica? (I am all out of tears, 2022)
Eden Mitsenmacher sa vo svojej tvorbe systematicky venuje rôznym formám audiovizuálneho stvárnenia emocionálnych prejavov. Inštaláciu videoanimácií preto akcentuje sériou subtílnych objektov, ktoré predstavujú ich fyzickú extenziu. Všíma si fyzické prejavy, ktoré nevedomky vykonávame v stave vnútorného zmätku či pochybností. Škrípanie zubov, spotené dlane a hryzenie nechtov stvárňuje do podoby fyzických artefaktov využitím rôznych materiálov: mydlo odliate do formy ľudského chrupu, plexisklo vyrezané do tvaru ľudskej dlane či umelé nechty.
Zatiaľ čo sa Eden Mitsenmacher svojimi dielami a úvahami uberá na časovej priamke smerom doprava, Paulína Halasová sa v prevažnej miere obzerá, prehodnocuje a spätne komentuje minulé životné situácie. Neraz s jemnou iróniou verbalizuje povestný vnútorný hlas, s ktorým vedieme nemý dialóg.
Čo som mohla povedať inak?
Minimalistickými ilustráciami zachytáva bleskurýchle impulzy, ktoré sa náhle objavia a ihneď zmiznú (Wait. Please, 2022). Aj napriek tomu, že Paulína Halasová je predovšetkým figuratívna maliarka, výber diel na výstave Forever Young! tvoria zväčša ilustrácie, do ktorých vstupuje textovou formou. Keďže ide o digitálne diela, autorka využíva širokú škálu materiálov, ktoré použije vo výslednej fyzickej podobe. Okrem tradičného plátna svoje námety aplikuje aj na veľkoformátovú transparentnú fóliu (Walking through that door made me sick, 2022), sklené nádoby (When I get it that it´s happening, 2022) alebo na samolepku, ktorú divák objaví vo výstave takmer náhodne. Na malej ploche zobrazí situácie, ktoré nás niekedy privádzajú do nepríčetnosti (Realizing you are standing in a wrong queue, 2022).
Jedinou figurálnou maľbou na výstave je staršie dielo zo série Absence of reality (2015), ktoré narúša schému Halasovej inštalácie. Popkultúrnou manga estetikou zachytáva emočne vypäté gesto ako dôsledok nekonečnej zničujúcej túžby o vydobytie si vysnívaného statusu.
Kurátorský výber Martiny Ivičič predstavuje medzinárodnú spoluprácu dvoch autoriek, ktoré spájajú viaceré atribúty. Obidve autorky využívajú sociálnu a osobnú kritiku, každá však svojským komentárom. Ich ilustrátorský prístup vychádza z diametrálne odlišnej vizuality. Výstava s mierne ironickým titulom Forever Young! prezentuje tvorivú fúziu podobných prístupov s odlišnou estetikou a autorským rukopisom. Obidve autorky sa vnímajú ako pozorovateľky sveta navôkol a inšpiráciu čerpajú vo svojich každodenných životoch. Vystavené diela sú vytvorené prevažne priamo pre výstavu Forever Young! v Galérii Schemnitz. Úvodný text bol voľne inšpirovaný knihou talianskeho fyzika Carla Rovelliho O čase.
Na čo ešte čakáte?
Eden Mitsenmacher (*1987, St. Louis, Missouri, USA) získala titul Master Fine Art na Dutch Art Institute, Arnhem, Netherlands a Bachelors Fine Art na Goldsmiths College University of London. Vystavovala na Bienále v Instanbule a Liverpoole, Van Abbe Museum (NL) a Holon Design Museum (IL). Striedavo žije a pracuje v Rotterdame, Londýne a Tel Avive. V súčasnosti je hosťujúcou lektorkou na Willem de Kooning Academy v Rotterdame.
Vizualita popkultúry a gýču sa stáva styčným bodom pre kontinuálnu reflexiu kultúrnych stereotypov v online priestore i mimo neho. V dielach skúma sociálne interakcie a konštrukty, ktoré najmä vplyvom online prostredia vedú k emočným zmenám jednotlivca. Kombinuje performance, video, inštaláciu a animáciu s odkazmi na postinternetovú estetiku.
https://www.edenmitsenmacher.net/
Paulína Halasová (1992, Martin) absolvovala v roku 2017 Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, odbor maliarstvo. Venuje sa najmä figurálnej maľbe, kresbe, grafickým návrhom a scénografii. Počas štúdia (2015 – 2016) absolvovala ročnú stáž na Akadémii výtvarných umení v Prahe. Od roku 2013 až do roku 2015 navštevovala Vysokú školu múzických umení v Bratislave, odbor scénografia.
Svoju tvorbu predstavila napríklad v Galérii M. A. Bazovského v Trenčíne (Absence of reality, 2018), v Galérii umelcov Spiša v Spišskej Novej Vsi (You deserve art!, 2019), ale aj v bratislavskej Flatgallery (Deluxe Edition, 2021). Žije a tvorí v Spišskej Novej Vsi. V roku 2019 a 2020 sa stala finalistkou súťaže VÚB maľba roka.
Ilustráciu používa ako vizuálny jazyk, ktorým komentuje rôzne fenomény v súčasnej spoločnosti poznačenej masovým zdieľaním zážitkov a túžbou po uznaní a obdive.
The exhibition Forever Young! deals with various forms of perception and understanding of time, it talks about our existence of an imaginary time line. Eden Mitsenmacher and Paulína Halasová play with their subjective feelings in various happy or bizarre, comic situations, or when the moments of waiting become uncomfortable or sometimes unbearable. Both authors reflect on the time perception in various ways, based on their own personal experiences.
An important moment that is described by Eden Mitsenmacher, is a feeling of irritation while waiting for something. A frustrated state of being can be developed by experiencing a banal situation such as waiting – to be put on hold by a phone operator or listening to a never-ending obnoxious music while waiting to be connected (All tied up, 2022).
I am familiar with the feeling very well.
Nervous blinking bulb and partially falling apart numbers on the wall clock in a waiting room seem to announce the end of times (How long has it been, 2022). Archetypal visual effects that were used systematically by Eden Mitsenmacher seem to be familiar to most of us.
We can see the blooming flowers from a gynecological chair as a symbol of hope when endless tryouts change into happy expectations (They are easy to grow, 2022).
The author uses in her video animations a characteristic scale of pastel colors starting from melancholic purple all the way till sentimental pink. These shades of color spectrum, together with childish interpretation of popular pop songs, evoke a sense of innocence and intended naivety.
Why is the starfish crying? (I am all out of tears, 2022)
Eden Mitsenmacher systematically addresses in her artwork various forms of audio-visual emotional expressions. Her video-animated installations are represented by subtle objects that could mean their physical extension. She observes physical manifestations that we do in a state of internal chaos or doubts. Grinding of teeth, sweaty palms and biting fingernails are represented into physical artefacts while using various materials: a soap formed into human denture, plexiglass inserted into human palm or nail extensions.
While Eden Mitsenmacher moves towards right on the time line with her artworks and hypotheses, Paulína Halasová is more less looking back, analyzing and commenting on her past life experiences. Many times, with the use of slight irony she verbalizes her inner voice with which we all have a silent dialogue.
What could I say differently?
She catches fast impulses that come up and immediately disappear with her minimalistic illustrations. (Wait. Please, 2022). In spite of the fact that Paulína Halasová is mostly a figurative painter, the selection for the exhibition Forever Young! is represented by paintings that are introduced by text form. It is because the art is in digital form, the author is free to choose from a large scale of materials, that will be used in final tangible form.
Besides using traditional canvas, she applies her ideas on a large-scale transparent foil (Walking through that door made me sick, 2022), glass containers (When I get it that it´s happening, 2022), or stickers, which can be discovered during the exhibit almost by a coincidence. She uses small scale formats for interpreting situations that drive us crazy (Realizing you are standing in a wrong queue, 2022).
The one and only figurative painting present at this exhibition is an older piece of art from a series: Absence of reality (2015), that distracts the scheme of Halas installation. Pop cultural manga esthetics embraces emotionally strong gesture as a consequence of never-ending urge to reach dreamed of status.
The selection of the curator Martina Ivičič represents an international cooperation of two authors that are interlinked by various aspects. They both use social and personal critique, however with their own respective commentary. Their artistic approach comes from entirely diverse vision. The exhibition with a slightly ironic title Forever Young! presents a creative fusion of similar approaches with diverse esthetics and authors signature. Both authors identify themselves as observers of life surrounding them and gather inspiration in their daily lives. The exhibited art was mainly created for the purpose of the exhibition Forever Young! in Gallery Schemnitz. The introductory text was loosely inspired by book of an Italian physicist Carlo Rovelli: About time.
What else are you waiting for?
Eden Mitsenmacher (*1987, St. Louis, Missouri, USA) has Master of Fine Art at Dutch Art Institute, Arnhem, Netherlands and is Bachelor of Fine Art at Goldsmiths College University of London. Exhibited at Biennale in Istanbul and Liverpool, Van Abbe Museum (NL) and Holon Design Museum (IL). Partially lives and works in Rotterdam, London and Tel Aviv. Presently she is Theory and Practice Tutor at Willem de Kooning Academy in Rotterdam.
Visualization of pop culture and kitsch lays common ground for continual reflection of cultural stereotypes in an online world as well as out of that area. In her artwork she researches social interaction and constructs influenced mainly by the online world. She states that it is responsible for an emotional change of an individual. She combines performance, video, installations and animations with reference to post-internet esthetics.
https://www.edenmitsenmacher.net/
Paulína Halasová (1992, Martin) graduated in 2017 at Academy of fine arts in Bratislava, major in painting. She is focusing mainly on figurative painting, drawing, graphic design and scenography. During her studies (2015-2016) she took part for a year at The Academy of Fine Arts in Prague. From 2013 till 2015 studied at The Academy of Performing Arts in Bratislava, department of scenography.
She introduced her art in Gallery of M.A. Bazovského in Trenčín (Absence of reality, 2018), in Gallery of Artists of Spiš in Spišská Nova Ves (You deserve art!, 2019) as well as in Bratislava Flatgallery (Deluxe Edition, 2021). She lives and works in Spišská Nova Ves. In 2019 and 2020 she became a finalist of the year in the VÚB Bank competition.
She uses illustration as a visual language with the help of which she comments on various phenomenon of current society that has been influenced by mass sharing of events, experiences and longing for recognition and admiration.
INTERPRETAČNÉ VLÁKNA
FOREVER YOUNG!
„AKO DLHO JE NAVŽDY?“ PÝTA SA ALICA.
„NIEKEDY IBA SEKUNDA,“ ODPOVEDÁ BIELY KRÁLIK.
Sobota, 20.8.2022 o 19:00 v Galérii Schemnitz
Neexistuje jeden čas. Je ich nesmierne veľa a každá udalosť, ktorá sa deje, má svoj vlastný čas a rytmus. Prečo teda čas označujeme priamkou? Ako súvisí nadmorská výška s plynutím času?
Umelkyne Eden Mitsenmacher a Paulína Halasová priblížia svoju tvorbu na aktuálnej výstave Forever Young!
Spoločne s divákmi sa pokúsime rôznymi spôsobmi aktívne vnímať a prežívať plynutie času.
„Ak je niečo nudné dve minúty, skúste vydržať štyri. Ak to neprejde, vydržte osem, potom šestnásť, potom tridsaťdva. Nakoniec zistíte, že v tom nie je ani kúsok nudy.“ J.Cage
Interpretačným workshopom nás prevedú kurátorky
Martina Ivičič a Marianna Brinzová
Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA
SUPPORTED USING PUBLIC FUNDING BY SLOVAK ARTS COUNCIL.
TIL THE END OF THE WORLD PART II
MAROŠ KONTROŠ & PETER MAŠČÁK
10. Jún 2022- 10. Júl 2022
Výstavný koncept obnovuje nekonfrontačný dialóg tematicky blízkych vizuálnych umelcov, ktorý nadviazali na spoločnej prezentácií v galérií Industra Brno /CZ v roku 2019. Autori v aktuálnej tvorbe prehlbujú dlhodobo skúmané témy identity a s ňou spojených negatívnych diagnóz. Neurózy, vyhorenie, osamotenie v dynamizovanom svete, všetko násobené akútnosťou klimatických či pandemických stavov, ktoré štandardizovali diskurz permanentného ohrozenia v našich životoch. Mark Fisher hovorí o priamej korelácií „kapitalistického realizmu“ a temného dystopického imaginárna okupujúceho náš potenciál vízie pre ľudstvo. Túto tézu senzitívne reflektujú aj Kontroš s Maščákom. V širokom diapazóne diel na plátne, papieri, apropriovanom materiáli v rámcoch závesného obrazu, expandovaného poľa maľby, objektu nachádzame individualizovaný statement o stave súčasnosti, ktorý je napriek úzkosti hravým pokusom o hľadaní balansu transcendencie a nemožnosti úniku. Voľba syntetických farieb, sprejov, priemyselných či nestabilných materiálov je stratégiou výtvarníkov, ktorí zavrhli formu, nechce sa páčiť, nechcú byť zhodnocovaní, predaní, sú vyrušujúci, disturbing. Vyrušením ako súčasťou emocionálneho obratu v umení obracajú pozornosť na dlhodobo zanedbávané duševné aspekty tvorby / tvorcov. Prezentované diela sa usilujú o nový prah ponorenia do umelo vytvorených svetov, súvislostí, intertextuality. Prezentujú fragmentované humanoidné záznamy, neoexpresívne figuratívne kompozície, pop-kultúrne referencie. Anarchia bad painting-u, hľadá sa autenticita. Neopokalypsa, veď tá biblická sa snáď už aj stala, len sme si ju nevšimli. Veto kráse.
Žiť si svoju katastrofu... till the end of the world.
Maroš Kontroš (*1988, Poprad)
Tvorí programovo v médiu maľby na klasickom závesnom obraze. Výrazným metodickým prvkom jeho tvorby je vrstvenie plánov a premaľby. Opakovane prekrýva sémantické významy a témy (autor má čiastkové štúdium reštaurovania na VŠVU Bratislava – odtiaľ jeho záujem o kvality vrstvenia povrchu). Tematicky sa profiluje na prácu s figuratívnymi námetmi, osciluje medzi psychologickými portrétmi a dekonštrukčnými typológiami ľudského tela, ktoré sa pohybujú medzi abstrahovanými a predmetnými (mimetickým) tvarmi. Tieto námety sú familiárne, akési časozberné matrice archívnych spomienok a vlastných príbehov a fikcií. Je to polemika s vlastnou identitou, jej ničenie, redukovanie či popieranie skrze vizuálny obraz je nadradené pokusom o politický či aktivistický naratív – jeho zámer je psychologické zrkadlenie identity nás divákov, vyrušenie zo zabehnutých predstáv o sebe a svete. Upozorňuje na dehumanizáciu vo vzťahu k prírode, technológiám, racionalizmu v zmysle snahy uchopiť svet čisto vedecky. To je aj novým prvkom v jeho aktuálnej tvorbe – tematické predobrazy zvierat ako nositeľov prírodnej neskorumpovanosti. Naivistické zobrazenie je kamuflážou akútnych procesov pod povrchom.
Kontroš tvorí predovšetkým veľkoformátové diela, používa veľkorysé maliarske gestá, syntetické farby ako protest proti zhodnocovaniu trhom (sám priznáva zámer lacných farieb, ktoré nevie ako budú pôsobiť na plátno časom). Dielo je statement tu a teraz, nechce riešiť otázku trvácnosti v stave ekologického ohrozenia našej existencie.
Peter Maščák (*1984, Michalovce)
Autor je mediálne širokospektrálny, klasické médium maľby variuje apropriovaným objektom, intertextuálnymi vstupmi – používa rôzne typy podkladov (plátno, plachta, sololit, drevo, papier atď.) Nadväzuje na mystifikačné stratégie postmodernizmu – prepája popkultúrnu symboliku animovaných odkazov s vyslovene temnými lovecraftovskými fantáziami (séria malieb Motel), eklektické privlastnené látky a materiály dáva do komunikácie s existenciálnymi figuratívnymi zobrazeniami portrétu a tela. Žánrovo a tematicky je náročné ho ukotviť, sám priznáva zámernú neprítomnosť stabilného rukopisu ako svoju autorskú ochranu pred komodifikáciou trhom (ako autor sa dlho prezentoval pod akronymom Lavra, ktorý bol prevzatou identitou blízkej osoby a zároveň idealizovaným metanaratívom seba ako tvorcu). Napriek tomu možno vystopovať niekoľko vracajúcich sa motívov – naivné abstrahované portrétne zobrazenia vychádzajúce zo spomienok na svoje dospievanie a silný osobný prežitok minulého vzťahu. Jeho tvorba je tak dekonštrukciou individuality tak osobnej ako univerzálnej, pátranie po motívoch pamäte, identity, tematizovanie existencie a jej potenciálnej dehumanizácie.
Maščák tvorí výrazne spontánne, realizácia jeho diel je predmetom naakumulovaného materiálu a potenciálu osobného prežitku. Jeho proces je často šamanistický, výrazne rituálny, transformujúci tak maľbu ako aj objekt procesuálne ujasňujúc si zámer a východisko počas realizácie. Tým je zároveň výrazne autentický, prenáša do výsledného diela analytický proces bez toho, aby zanedbal expresívne vyznenie. Napriek postkonceptuálnym stratégiám a vplyvom vo svojej tvorbe akcentuje maliarske kvality – farbu, gesto, plochu, líniu.
Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA
SUPPORTED USING PUBLIC FUNDING BY SLOVAK ARTS COUNCIL.
BEAUTYFIXION
MARTINA CHUDÁ
5. Marca 2022 - 15. Apríla 2022
Výstava Beautyfixion vizuálnej umelkyne Martiny Chudej (*1990) bola do výstavného plánu Galérie Schemnitz na rok 2022 zaradená na základe výsledkov otvorenej výzvy, ktorú v kategórii autorský projekt vyhrala. Martina Chudá sa prostredníctvom výstavy zaoberá otázkami mýtu/ideálu krásy, tela a sebaprezentácie, ktoré podrobuje kritike, princípom feminizmu a (vlastného) prežívania intimity. Spomenuté princípy tvoria už dlhšie obdobie nosné prvky jej tvorby, ku ktorým sa cyklicky vracia. Výstava s názvom Beautyfixion prezentovaná v Galérii Schemnitz nie je výnimkou, tematicky nadväzuje na staršie dielo s názvom URGENCY (2018, video-performance ocenené niekoľkými cenami), ktoré sa stáva aj súčasťou intervencie v Štiavnici. Novovzniknuté diela (tvorené počas pandemického obdobia, 2020 – 2022) podporujú a prehlbujú ideu stanovenej témy a preväzujú sa s dátovo starším dielom do jedného celku. Konečný multimediálny výstup pozostáva z objektov, intermediálnych objektov, videí a video-performance. Ďalší rozmer intervencie znásobuje aj presah do online priestoru, keďže fyzické diela sú doplnené o rozhranie v podobe „instagramového“ filtru, ktorý si diváci pri návšteve výstavy môžu pomocou QR kódu načítať a vyskúšať na vlastnej (virtuálnej) koži.
Mnohovrstevnatosť významov, metaforickosť, práca s materiálom a jeho kontrastami, intermediálnosť, kritika, hyperbola, konceptuálny prístup sprevádzaný/podporený matériou, komunikácia s divákom, vnímanie umenia ako nástroja zvyšovania ľudskej citlivosti, potreba cez rovinu osobnú skúmať rovinu univerzálnu, to sú všetko charakteristiky, ktoré tvorbu Martiny Chudej vystihujú. V ideovej rovine autorka vychádza najmä z feministických teórií a ich kritiky mierenej voči tradičným genderovým rolám a rodovým stereotypom. Jej reflexie majú globálny, no zároveň i lokálny charakter, keďže ich často podrobuje aj kritike vlastnej kultúrnej identity. Prostredníctvom intervencie v Galérii Schemnitz sa v tomto prípade konkrétnejšie zaoberá fixáciou na vonkajšok/zovňajšok, spĺňanie určitých noriem nielen vizuálnych, ale aj rodových – stereotypných rolí, tým, čo je/nie je ženské alebo naopak mužské, a všetkým, čo sa vychyľuje z bežného priemeru – normám a tomu, čo je menej akceptovateľné alebo až neakceptovateľné. Do koncepcie jej diel aj samotnej výstavy sa teda premieta viacero konkrétnych symbolík a atribútov, ako telo a telesnosť, pokožka, kríž, mleté mäso, presýpacie hodiny, pohyb prstu pri „scrollovaní“ a pod. Jednotlivé objekty znázorňujú neforemné organizmy krížené s časťami ľudských tiel, ktoré akoby pozerajú cez betónové tvárnice, cez typ stavebného materiálu, ktorý autorka ručne vytvára, nepoužíva prefabrikát/ready-made. Diela vizuálne pripomínajú akéhosi hybridného, znepokojivého červa. Objavujú sa tu aj reprezentácie konkrétne spojené s vnímaním ženskej krásy – ženské prsia násilne vtlačené alebo, naopak, vyrastajúce z betónového objektu tvárnice. Objekt evokujúci tvar kríža zase v metaforickej i materiálnej rovine prepája organické, prírodné a prirodzené s umelým/anorganickým a normatívnym. Súčasťou inštalácie sú aj videá prezentované samostatne alebo ako súčasť objektov.
V rámci Beautyfixion teda vzniká rozsiahla intermediálna inštalácia reflektujúca fenomén vnímania fyzickej krásy (aj keď nielen tej, keďže autorka vždy obsahy/významy vrství) súvisiaci s pochybnou snahou o dosahovanie takzvanej dokonalosti – ideálu krásy. Martina Chudá usudzuje, že čo už vo svojej dobe kritizovala autorka Naomi Wolf vo svojej publikácii Mýtus krásy (The Beauty Myth, 1991), sa v súčasnosti aj vplyvom nových technológií, médií a najmä sociálnych sietí rozvinulo do hybridných, znepokojivých a niekedy až obludných rozmerov. Mýtus nadobúda svoju reálnu a zhmotnenú (i keď v skutočnosti nerealistickú) podobu, pričom nám skresľuje vnímanie skutočnosti a sveta okolo nás. Je ilúziou, ktorá sa zo sveta online preliala aj do offline priestoru a zase naopak. Táto ilúzia sa stala nesmierne toxickou, ovplyvňujúcou naše fyzické i mentálne zdravie a pohodu. Posadnutosť výzorom má za následok niekedy až deštruktívne zásahy do integrity tela i psychiky človeka, ktoré je jedinec (už dávno to neplatí len pre ženy) pre akýsi bájny ideál krásy alebo dokonalosti ochotný podstupovať. Stáva sa tak povrchným konzumentom – „surferom“ hltajúcim fiktívne falošné obrazy, ktoré naňho útočia cez rôzne retušovacie nástroje pc programov, filtre, upravované fotografie, „fake“ videá a podobne, bez hlbšieho kritického uvažovania o realite a potrebnosti.
Samotný názov výstavy Beautyfixion je slovnou hračkou – prešmyčkou, kde časť názvu „beauty“ odkazuje na krásu/ideál, zatiaľ čo „fixion“ evokuje slovo ukrižovania (z ang. crucifixion) ako metaforu obetovania sa pre dosiahnutie vyššieho cieľa, čo má súvis s kritickým odkazom na patriarchálne tendencie kresťanstva a cirkvi, ktoré sú v našej spoločnosti po stáročia hlboko ukotvované. Vo fonetickom význame sa v názve výstavy nachádza aj slovo „fiction“ (fikcia) ako narážka na to, že aj keď sa predstava o ideále snaží pôsobiť akokoľvek objektívne, je ilúziou. Autorka uvažuje nad tým, že sa táto predstava paradoxne dá do istej miery „zhmotniť“ prostredníctvom plastickej chirurgie a jej zásahov, čo sa tiež stáva podnetom pre jej hlbšie kritické uvažovanie. Na výstave túto úvahu v matériovej rovine predstavuje surovina mletého mäsa ako odkaz na drastické zásahy operácií. V prípade prúdu mletého mäsa vytekajúceho z očí namiesto sĺz poukazuje aj na psychický rozmer tohto problému, ku ktorému sa viažu napríklad rôzne poruchy príjmu potravy a depresie. Presýpacie hodiny ako symbol plynúceho času referujú k stigmatizácii prirodzeného procesu starnutia a snahu o dosiahnutie tzv. večnej mladosti a nesmrteľnosti. Vo videách sa taktiež objavuje metaforicky prenesená silueta hodín evokujúca čas a jeho nezadržateľný pohyb. Pohyb prsta pripomínajúci naše dennodenné „scrollorovanie“ sieťami sa zase dostáva do kontrastu s časom, ktorý beží raz dopredu a raz dozadu spolu s vyabstrahovanou „mriežkou“ z „instagramového feedu“, kde fotografie nahrádza textúra kože ako konkrétny obraz redukovaný na niečo neosobné a šablónovité. Vo video-performance URGENCY autorka opäť vymeriava vlastnú hmotnosť, ktorú následne vyvažuje objektmi, ktoré strojovo vyrába z mäsa, polotovaru. Berie na seba bezpohlavnú formu, čím odkazuje na akúsi redukciu individuality a rozmanitosti (nielen) telesných znakov a charakteristík celého spektra.
Konceptuálna forma diel prezentovaných na výstave v podobe multimediálneho celku je v rámci realizácie prevedenia obohatená najmä po remeselnej/technologickej stránke, prácou s tradičnejšími sochárskymi technikami (modelovanie, formovanie a odlievanie z finálneho materiálu), čím autorka zámerne využíva tiež symbolickú hodnotu materiálov a ich kontrasty. Pre dosiahnutie hyperrealistického efektu pracuje so silikónom, ktorý priamo odkazuje na telesnosť a pôsobí organickým, skoro až živým dojmom. Silikónové časti spája s betónom, konkrétne betónovými tvárnicami, ktoré už názvom ironicky asociujú tvárnosť, no v skutočnosti sú len anorganickým konštrukčným prvkom, ktorý je formou a akousi ďalšou stanovenou „normou“ zároveň. Zámerom výstavy Beautyfixion sa cez ideové i materiálové východiská stalo poukázanie na aktuálnu problematiku, aktivizovanie kritického myslenia diváka a rozšírenie jeho vnímania v oblasti tejto témy, čo sa Martine Chudej napokon vo viacerých rovinách i podarilo. Výstava reflektuje konzumnú kultúru, až príliš fetišizujúcu telo a zovňajšok, ale tiež smeruje našu pozornosť na aktuálnosť plnú falošných obrazov a ideálov, ktoré často korenia oveľa hlbšie, a to v problematike moci, usmerňovania, dozerania a trestania...
Martina Chudá (*1990, Trnava) je absolventkou Animácie výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte Trnavskej univerzity (2012) a Učiteľstva výtvarného umenia na Pedagogickej fakulte UK v Bratislave (2014). Okrem voľnej tvorby sa podieľa na vedení alternatívnej galérie Výklad v Trnave, pedagogicky pôsobí na ZUŠ a je členkou Slovenskej výtvarnej únie v rámci združenia TXT. Vystavovala na sólo i skupinových výstavách na Slovensku aj v zahraničí (napr. sólo výstava KAMUFLÁŽ, Galéria VÝKLAD, Trnava, 2016; skupinová výstava Podoby Slobody, Nitrianska galéria a festival Divadelná Nitra, Nitra, 2019 atď.). V roku 2018 získala ocenenie TEXTILE ART OF TODAY – Ocenenie Danubiany (za dielo Urgency, 2018), na ktoré v roku 2021 nadviazala ďalším ocenením – cenou VIII. BIENÁLE VOĽNÉHO VÝTVARNÉHO UMENIA – GRAND PRIX (za dielo Pochodeň slobody, 2021 a Urgency, 2018). Vo voľnej tvorbe sa autorka venuje tvorbe objektov, fotografií, inštalácií, videu a performance, ktoré často prepája do multimediálnych výstupov. Zaoberá sa kultúrno-sociálno-politickými témami cez prizmu súčasného feminizmu a jeho princípov. Komentuje spoločenské dianie, ako i verejný priestor. Žije a tvorí v Trnave.
Prezentované diela autorky Martiny Chudej z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
---
Surové mäso použité pri vzniku diel/natáčaní videí bolo po ich vytvorení darované psiemu útulku v Trnave alebo autorkiným známym, ktorí kŕmia svojich psov BARF stravou.
Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA
SUPPORTED USING PUBLIC FUNDING BY SLOVAK ARTS COUNCIL.
Pri pohľade na výber z najnovších textilných prác Emöke Vargovej nás môže prekvapiť, ako vie odev symbolicky alternovať fyzické i existenciálne významy ľudského tela. Rozmanité metamorfózy, ktorým tentoraz podrobila pánske saká zakúpené v second hande opäť dokladajú zmysel pre humor a iróniu ako jednu z hlavných konštánt jej tvorivosti.
V prvej sérii (Prime Line, 2018) sú jednotlivé exempláre tohto v zásade uniformného kusu odevu – vo výrazovej škále
od elegancie až po nevkus a gýč – vnímané ako symbol snobskej snahy reprezentovať sa, zapadnúť do „hoch“ prostredia. Upravené saká namiesto plátna autorka napína na rámy, aby na ich ploche oživila svoje spomienky a dojmy z atmosféry letovísk. Z výtvarného hľadiska je pre ňu dôležitý hlavne druh a strih saka, jeho farba, vzorka, štruktúra, švy, rôzne druhy podšívky, zašité i von vyvrátené vrecká, gombíky, dierky, ozdobné prvky, firemné logá a informácie o značke, kvalite a údržbe. To všetko jej slúži ako repertoár vizuálnych znakov a metafor, ktoré dopĺňa maliarskymi zásahmi, šitou kresbou i textovými citáciami reklamných sloganov často akcentujúcich pointu konkrétneho príbehu.
Z analýzy pôvodnej integrity pánskeho saka sa rodia aj Vargovej objekty a obrazy z cyklu Chýbajúci riadok (2020),
ale tentoraz nejde o maliarske či kresbové zásahy do povrchu, ale o dialóg s jeho materiálmi, formami, objemom jednotlivých hmotných elementov, o sofistikovane rozvinutú hru s pojmami „rub a líc“ i s tým, čo je to vlastne obraz a čo je to objekt. Autorka nahliada do vnútra „organizmu“ odevu páraním, rozoberaním a odhaľovaním jeho inak neviditeľných útrob, takže k slovu sa dostáva estetický potenciál a sémantické hodnoty hravej deštrukcie jeho pôvodnej funkcie. Výsledným produktom sú inak skombinované či zošité časti, prípadne ich fragmentárna prezentácia, vyvrátené rukávy i voľne visiace kusy podšívky, skrátka nový dizajn. V takomto procese recyklovania pôvodného odevu sa symbolicky vynára aj jej osobné terapeutické zjemňovanie prežitých tráum tým, že skryté sa dostáva na povrch, pôvodné vzťahy sa nahradia novými kvalitami a veci i spomienky na to, „čo bolo“, sa sčasti odplavujú a sčasti dostavajú iný význam.