Jana Farmanová

Rieka vlasov | Autorská výstava

Vernisáž: 4.9.2026 o 19:00 hod
Výstava: 5.9.2026 - 5.10.2026

KURÁTOR: JURAJ ČARNÝ

“Môj spôsob maľby je procesom sebaspoznávania.” JF

Keď som sa v roku 1996 počas štúdia v Kodani prvýkrát stretol s tvorbou Pipilotti Rist bola to láska na prvý pohľad. Video “Sip My Ocean” (1996) ma mimoriadne zaujalo, zasiahlo, pozrel  som ho niekoľkokrát za sebou a na výstavu sa ešte dvakrát vrátil. Z Louisiana Museum som odchádzal s rozhodnutím svoje pocity verbalizovať a svoje očarenie zdôvodniť. Môj zámer ale nedopadol celkom úspešne. 

S dielami Jany Farmanovej to mám podobne. Zaujali ma na prvý pohľad, ale neviem celkom presne vysvetliť prečo. Teda dnes už vlastne trochu viem, alebo sa o to aspoň pokúšam. Problémom môže byť, že sa celý život prioritne zameriavam na spoluprácu s konceptuálnymi, neokonceptuálnymi a postkonceptuálnymi autorkami a autormi. Tam sa s pojmami, zámermi a koncepciami pracuje programovo a systematicky a tak je aj moja teoretická reflexia ich tvorby o čosi uchopiteľnejšia. 

“Maľba nie je vec projektová. Maľba je územie, ktoré vás v procese niekam zavedie a vy celkom neviete kam.” povedala Jana Farmanová v podcaste Nitra 2026 pred piatimi rokmi. Na rozdiel od Pipilotti Rist nie je multimediálna umelkyňa. Venuje sa prioritne figurálnej maľbe a kresbe. Nad koncept povýšila proces. A osobné príbehy. Aktívne pracuje s intuíciou, maľbou sa necháva viesť. Dalo by sa povedať, že je maliarkou vzťahov, tematizuje a poodhaľuje témy súvisiace s vlastným vnútorným svetom ľudskej bytosti - ženy. Rodina, výchova, vzťah matky a dcéry, ženské telo pravidelne presahujú v jej tvorbe k témam histórie aj prírody. 

Výstava v Galérii Schemnitz vychádza z doktorandského výskumu Jany Farmanovej na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici, kde pedagogicky pôsobí od roku 2016 a predstavuje jej najnovšie maľby, kresby a jeden paraván. 

Názov výstavy - Rieka vlasov prezrádza dve kľúčové témy, s ktorými sa divák bude môcť na výstave stretnúť - rieku a vlasy, teda presnejšie - vrkoče a prírodu, alebo ženský a prírodný svet. Aj keď by sa mohlo zdať, že témy spolu nesúvisia, v podaní Jany Farmanovej sú úzko prepojené, až prepletené. Prirodzene sa vynárajú spod hladiny a vedú diváka do sveta spomienok, v ktorom je dôležité dôverovať svojim citom, emóciám a intuícii.

Jana Farmanová vyzdvihuje intuitívny prístup v umení, aj dôležitosť zmyslového vnímania ako súčasti komplexného poznania života. Vychádzala z tradície európskej maľby 19. storočia - najmä francúzskej, s dôrazom na jej japonské predobrazy, pompejskú maľbu a antické umenie. Inšpiroval ju nemecký romantizmus 18. storočia a filozofia J. S. Milla a J. J. Rousseaua. Svojou tvorbou upozorňuje na šintoistický a zenový filozofický kód a myslenie východných kultúr. 

V rokoch 1989 - 1996 študovala na VŠVU v Bratislave, u prof. Jána Bergera. Vystavovala vo väčšine významných galérii na Slovensku (Stanici Žilina - Zárečie, v Galérii mesta Bratislavy, Mestskej galérii v Rimavskej Sobote, Nitrianskej galérii, Oravskej galérii, Východoslovenskej galérii v Košiciach, Stredoslovenskej galérii v Banskej Bystici, Galéria Jána Koniarka v Trnave, v Galérii Nedbalka v Bratislave, Danubiana - Meulensteen Art Museum, At Home Gallery v Šamoríne). 

Jej tvorba bola prezentovaná na skupinových výstavách v Čechách, Španielsku (Museo Würth La Rioja), Poľsku (Galeria Miejska Wroclaw), Francúzsku (Musée L'Atelier Gaston de Luppé, Arles), Rakúsku (Kro Art Contemporary), Nórsku (City Hall Gallery, Oslo), Belgicku (Cobalt International Gallery, Brusel) a inde. Je zastúpená vo viacerých súkromných, aj verejných zbierkach.

Žije a tvorí v Nitre, pedagogicky pôsobí na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Juraj Čarný, Galéria Schemnitz, Banská Štiavnica, 4. 9. 2026

Nič ľudské mi nie je cudzie

David Javorský
Martin Kačmarek
Dominika Kováčiková
Ľubomíra Chylová Sekerášová
Nikola Šušovicová

Vernisáž: 10.7.2026 o 19:00 hod
Výstava: 11.7.2026 - 2.9.2026

KURÁTORKA: MARIANNA BRINZOVÁ

Nič ľudské mi nie je cudzie je kolektívna výstava prezentujúca Davida Javorského (1992), Martina Kačmareka (1996), Dominiku Kováčikovú (1996), Ľubomíru Chylovú Sekerášovú (1994) a Nikolu Šušovicovú (1994). Vystavujúcich autorov a autorky spája generačná príbuznosť, dlhodobá orientácia na maliarske médium a hľadanie jeho aktuálnych foriem a naratívov v rámci figurálnych polôh. Od formálne prevažne realistickej maľby cez maľbu na hranici reality a imaginácie až po portréty vnútorného sveta a hľadania existenčného zmyslu. 

Aká by mala byť úloha súčasnej maľby? Média, ktoré malo byť možno už dávno „mŕtve“ nielen vplyvom technologického progresu a využívania digitálnych technológií a AI? Čo všetko jej nie je cudzie? Alebo by nemalo byť? 

David Javorský, Martin Kačmarek, Dominika Kováčiková, Ľubomíra Chylová Sekerášová a Nikola Šušovicová sa zaoberajú pohľadom na človeka a jeho prežívanie, otázkami identity, hľadaním miesta vo svete a autenticitou. Ich diela spodobujú rôzne sociálne situácie a vzťahy prostredníctvom archetypov. Spoločným menovateľom je dominantná figurálna kompozícia, výrazné farebné alebo monochromatické spektrum, expresivita, priestorová a tvarová redukcia, zachytávanie mentálnych stavov, ale aj istý pokoj a kontemplácia. Autori a autorky pracujú s obrazmi archetypov kolektívneho vedomia i nevedomia, ale i individuálnych stavov, osobných tráum a vyrovnávaním sa s nimi. Pozorujú správanie ľudí vo svojom okolí, analyzujú spoločenské vzorce a vizualizujú ich. Lebo keď odoberieme všetky nánosy a sociálne konštrukty, ostane len podstata – naša ľudskosť, ktorá však nie vždy musí byť „ľudská“.

Michal Huba

Tektonické zrkadlo | autorská výstava

Vernisáž: 5.6.2026 o 18:00 hod
Výstava: 6.6.2026 - 30.6.2026

KURÁTOR: NORBERT LACKO

Výstava s názvom Tektonické zrkadlo, pozostáva jednak z diel z najnovšieho rovnomenného projektu a tiež z prác z autorovho staršieho cyklu s názvom Chronotop (2019-24). Zatiaľ čo projekt Chronotop vychádza z principiálne kontaktného štúdia krajiny na pomedzí Malých Karpát a Borskej nížiny, dejúceho sa rovnako krokom ako pohľadom, zrakom upretým pod nohy, ale aj ohmatávaním krajinných fragmentov, sedimentov prírodnej a kultúrnej histórie a chápaním procesov a udalostí artikulujúcich krajinu prostredníctvom erudície geologicko-geograficko-archeologicko-historickej lektúry, prevrstvovanej náhlymi transgresiami zmyslovej (estetickej) skúsenosti, v najnovších prácach sa Hubovo hľadisko presúva inam. Ide opäť o krajinu, no v cykle Tektonické zrkadlo nie je impulzom konkrétne územie, ale rámcom obrazového premýšľania sa autorovi stáva nález výliatku neandertálskej mozgovne z Gánoviec. Nejde tu (iba) o artefakt v jeho fyzickej podobe, ale práve o konkrétnu udalosť ako impulz k bádaniu na rozhraní medzi geologickou pamäťou krajiny na jednej strane a na strane druhej pamäťou v antropologickom zmysle, respektíve s na ňu viazanými otázkami videnia, vnímania a prežívania. Na úrovni výrazových prostriedkov zas spája tieto dve vzájomne sa zrkadliace roviny laborovanie s možnosťami fotografického média v jeho bazálnych, technologicky najrudimentárnejších, priam anachronických polohách (v zmysle rezignácie na využívanie digitálnych postupov vo všetkých fázach procesu). Týmito polohami sú najmä práca s materialitou fotografickej emulzie, tejto najesenciálnejšej foto-chemickej substancie a experimentovanie s obrazom vznikajúcim bez použitia fotoaparátu, iba na princípe priemetu, odrazu, priesvitu a podobne. Vznikajúce obrazy-artefakty sú vytvárané rozličnými formami kumulovania a prevrstvovania „obrazonosných” vrstiev emulzie, či naopak zachytávania momentov jej degradácie a erózie v situáciách nezriedka analogických voči procesom geologickej morfogenézy.

Michal Huba (1990) vyštudoval fotografiu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Aktuálne tam pôsobí na Katedre fotografie a nových médií, ako odborný asistent v Ateliéri fotografia, realita, konštrukcia. Na VŠVU je taktiež pedagogicky činný na poli teórie a dejín umenia, zameriavajúc sa najmä na dejiny a teóriu technických obrazov. V tvorbe, prezentovanej na domácej pôde i v zahraničí, sa v posledných rokoch pokúša preverovať možnosti i hranice fotografického stvárnenia krajiny, experimentujúc pritom s analógovými technikami spracovania obrazu.

Výstava je realizovaná v rámci projektu Paradajs photo fest

Maya Kubinová

Ticho v priestore | Autorská výstava

Vernisáž: 5.6.2026 o 18:00 hod
Výstava: 6.6.2026 - 30.6.2026

KURÁTORKA: ZUZANA ŠESTÁKOVÁ

Podľa slovníku Merriam-Webster sa 'ticho' môže vzťahovať na absenciu zvuku alebo reči. Môže znamenať stav temnoty alebo zabudnutia, keď je niečo prevažne alebo úplne neznáme.

Po tom, čo som sa viac-menej náhodou dostala do Fínska, som mala možnosť cestovať na ďaleký sever tejto krajiny, do Laponska. Cez webkameru pripojenú k bio-výskumnej stanici v Kilpisjärvi som dostala prvý, temný dojem rozmazanej krajiny. Vtedy som si neuvedomila, že počas prvých mesiacov roka žije Kilpisjärvi v úplnej tme. Nehybná hora a veľmi pohyblivé oblaky. To bolo všetko. Nie oveľa viac.

K tomuto vnemu sa pripojilo ticho krajiny, keď som sa v nej ocitla. Môžeme byť premožení hlukom. Ale tu som si uvedomila, že nás môže premôcť aj ticho. Izoluje nás od sveta a necháva nás samých so sebou. (Opustených, alebo sprostených povinnosti komunikácie, interpretácia je na nás.) Laponsko napriek nekonečnej ničote nie je miestom osamelosti. Je tam druh prázdnoty, ktorá sa samo-napĺňa.

Existuje ticho krajiny a ticho, ktoré vládne v medziľudských vzťahoch. To druhé je menej príjemné a vzbudzuje pocit, že sme spáchali niečo, prečo sa s nami niekto nechce rozprávať. Fínske slovo hiljaisuus znamená tichý, pokojný a zároveň aj kultúrne podmienený pocit úľavy počas prestávky v konverzácii, ktorá však pre nás môže trvať až pridlho. Kontakt sa stratí, a my ostávame opäť len sami so sebou.

Maya Kubinová (1972) je experimentátorka, cestovateľka, dobrodružka, fotografka a zvedvec. Jej tvorivé obdobia sú ovplyvnené jej cestami a pobytmi. Študovala a žila na Slovensku (štúdium prekladateľstva na UK v Bratislave), v Holandsku (bakalársky titul na umeleckej akadémii Gerrit Rietveld v Amsterdame), v Čechách (MgA., odbor fotografie na FAMU v Prahe). V súčasnosti žije v Helsinkách, Fínsko, kde veľa rokov pôsobila ako pedagóg, okrem iného aj ako galerista a kurátor.

Vo fotografickej tvorbe reaguje na podnety z prírodného či industriálneho prostredia, v ktorom si ľudská postava hľadá svoj príbeh v podobe gesta, pohybu, postoja, v reakcii na okolie. Nahota ľudského tela tu nemá nijaký erotický zmysel, skôr vyjadruje číre bytie, fyzický materiál, vnútornú manifestáciu, škálu možností. Príbeh, ktorý fotografie komunikujú závisia od toho, čo divák vníma. Zmysel (aj nezmysel) sa vytvára v medzipriestore medzi slovom a obrazom. Práce sú formou vizuálneho haiku. Zúčastnila sa rôznych výstavných projektov.

Výstava je realizovaná v rámci projektu Paradajs photo fest

Archív realizovaných prezentácií

Rastislav Podoba

TRACE | autorská výstava

Tomáš Rafa

bez opony | without a curtain

27.12.2025 o 17:00 hod

Kurátorka: Diana Klepoch Majdáková

Vzdelávací projekt bez opony | without a curtain predstavuje cyklus moderovaných prezentácií tvorby stredoeurópskych umelcov a umelkýň v Galérii Schemnitz v Banskej Štiavnici. Ich mená a tvorbu poznajú mnohí/é. No ich osobnosť, príbehy, skúsenosti a postoje málokto. Zvyčajne sú ukryté za “oponou“. Aby sme vedeli správne rozumieť dielam a pochopiť pohnútky autorov a autoriek, moderátormi sú odborníci/čky z oblasti kurátorstva, teórie a kritiky vizuálneho umenia, ktorí/é sa nám ich pomôžu poodhaliť.

Tomáš Rafa (1979, Žilina) je absolventom Akadémie výtvarných umení v Banskej Bystrici a Akadémie výtvarných umení vo Varšave. Vo svojej audiovizuálnej tvorbe skúma citlivé sociálne témy a hraničné situácie definované nacionalizmom, rasizmom a xenofóbiou vo východnej Európe. Jeho časozberný audiovizuálny archív Nový nacionalizmus v srdci Európy bol vystavený v galériách doma i v zahraničí (SNG, Bratislava, 2012, Berlínske bienále, 2012, Moderna Museet, Štokholm 2016, MoMA PS1, New York 2017, MOCAK, Krakov, 2022, Yokohama triennale, 2024). V roku 2011 získal Cenu Oskára Čepana.

Tešíme sa na Vašu návštevu.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

Tomáš Póczoš

Convertible Soul

KURÁTORKA: Michaela ŠURANSKÁ

Vernisáž: 12.12.2025 o 19:00 hod
Výstava: 13.12. 2025 – 19.1. 2026

Samostatná výstava Tomáša Póczoša v Schemnitz Gallery v decembri 2025 predstavuje autorov projekt Convertible Soul. Čo si môžeme predstaviť pod touto dušou / soul? Ak si predstavíme tú doslovnú, najdušovitejšiu a najväčšiu dušu, je to namieste. Convertible Soul je nielen objekt, socha, inštalácia či prostredie. Autor si ju vizionársky vysníval ako rozľahlú entitu, veľkého tvora, ktorý sa načas prišiel zabývať do galerijných priestorov, a teraz v nich odpočíva, dýcha a vystavuje na obdiv svoje spletité telo. Pod jeho syntetickou pokožkou sa nenachádzajú tuk, svaly, kosti či orgány. Vypĺňa ho ten najľahší a zároveň najťažší materiál – vzduch. Alebo duša? To už je na individuálnej interpretácii. Rovnako ako duša z pneumatiky, ani práca s druhotným materiálom, sa v tvorbe sochára a intermediálneho autora, Tomáša Póczoša, neobjavuje s dielom Convertible Soul po prvýkrát. Autor často hravo-ironickým spôsobom reflektuje pozíciu človeka v aktuálnych domácich či globálnych krízach, spoločenských, politických a iných. S problematikami sa vyrovnáva svojskou trefnou formou, ktorá akoby popiera a rozbíja zaužívané formy alebo ich vtipne komentuje. Vytvára anti-hoaxové čiapky z alobalu a zvonov na čistenie wc (Anti Hoax Cap, 2021), dáždnik, ktorý zachytáva vodu do vlastnej rímsy a vylieva ju rovno do lona svojho majiteľa (Vegan parasol, 2021) či TV satelity s ľudským mozgom (Manipulovaný ready made, 2022).

Podobne je to v prípade Convertible Soul, duše z pneumatiky, či kolesa v dejinách symbolizujúceho pokrok civilizácie, motorizmus a modernitu. Avšak modernistický archetyp rýchlosti a pohybu vpred na podlahe galérie neuvidíme. Nachádza sa tu jeho vyvrhnuté vnútro, dokonca mnohé “vnútra” spojené do veľkej skupinovej duše. Nafúknutý objekt pomaly vypúšťa vzduch, vydychuje. Odpočíva, možno rezignuje na všetko okolo nás, čo sa snaží hýbať lineárne a nekompromisne. Sám autor objekt prirovnáva k spletitej ceste ľudskej duše. Dielo je vytvorené z približne sedemdesiatych dielov, jednotlivých duší pneumatík. “Každý jeden napojený segment pritom vnímam ako zásadné etapy v živote, ktoré formujú osobnosť, postoj a konanie (radosti , bolesti , udalosti....),” píše autor. Na vyjadrenie duchovného princípu paradoxne používa čierny gumený komponent odlišný od historických religióznych vyobrazení, ale aj od súčasných digitálnych a virtuálnych princípov. Tomáš Póczoš, využitím nájdeného objektu a princípov ready made, popiera logiku vecí. V dielach, a tiež pri obľúbených krčmových debatách, tak diskutuje zraniteľnosť sveta a absurdnosť zaužívaných pojmových parátov. Možno nepotrebujeme byť rýchli*e, presní*e a výkonní*é, možno potrebujeme vydýchnuť a dýchať spolu s ďalšími. Zastaviť a, napríklad v galérii, kde sa od nás nevyžaduje rýchle jednanie a okamžitý výsledok, ale naopak, spomalenie a kontemplácia.

Tomáš Póczoš *1994

je absolventom Akadémie umení v B. Bystrici, kde študoval na Katedre sochárstva v ateliéri Socha a aplikované médiá (pedagogické vedenie doc. Juraj Sapara, akad. soch.) Žije a tvorí v Banskej Bystrici. Svoju tvorbu predstavil na individuálnej výstave Defekty (Laboratórium Výrobné družstvo, Banská Bystrica, 2025) a na skupinových výstavách TROLIA FARMA (space contemporary art gallery, Bratislava, 2025), Workshop vysokých teplôt (Galéria FX, Banská Bystrica, 2022), Cooltajner, festival súčasného umenia (MgArt Gallery, Považská Bystrica, 2024). Participoval na viacerých výstavách, sochárskych salónoch v Laboratórium Výrobné družstvo v Banskej Bystrici.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

Šimon Chyla

Polčas zániku

KURÁTORKA: Simona PALLESICHOVÁ

Vernisáž: 12.12.2025 o 19:00 hod
Výstava: 13.12. 2025 – 19.1. 2026

Výstava Polčas zániku venuje pozornosť postupnému miznutiu predmetov, ktoré ešte donedávna tvorili bežnú súčasť našich domovov, no dnes miznú pod tlakom modernizácie a technologických trendov. Chyla túto stratu reflektuje na základe osobnej skúsenosti. Vychádza zo spomienok na rekonštrukciu vlastného príbytku, kedy sa do jeho záujmu dostal na prvý dojem všedný predmet – radiátor. Kľúčovým momentom sa stáva náhla absencia tohto objektu, ktorý dovtedy dotváral identitu daného priestoru. Autor nevytvára presnú kópiu radiátora, ide mu skôr o zaznamenanie jeho prítomnosti tesne pred tým, než sa z priestoru vytratí. Drevený radiátor akoby sa nám pomaly strácal pred očami, v prospech podlahového vykurovania, ktoré ho nenápadne nahrádza. Použitie dreva ako materiálu je v Chylovom prípade zásadné. Materiál, s ktorým autor dôsledne pracuje kedysi slúžil ako hlavný zdroj tepla – dnes ho využíva skôr na to, aby ukázal jeho postupný zánik. Autor vo svojej práci zdôrazňuje, že predmety, ktoré nás obklopujú každodenne, nie sú len technickými riešeniami, ale zároveň formujú charakter priestoru a zanechávajú stopu aj v našej pamäti. V diele je silne prítomná nostalgia, z ktorej autor čerpá a prostredníctvom, ktorej vstupuje do nepriameho dialógu s modernizáciou. Teoretička vizuálnej kultúry, Svetlana Boym v kontexte nostalgie vysvetľuje, že nostalgia vzniká najintenzívnejšie v období, keď spoločnosť prechádza rýchlymi technologickými a materiálnymi zmenami, podobne ako keď zmiznú staré predmety domova (napríklad radiátory) a nahradia ich minimalistické, priam neviditeľné technológie. „Nostalgia nie je únik, ale spôsob, ako sa vyrovnať s tým, čo mizne ešte skôr, než si stihneme uvedomiť, že nám to chýba.“, píše Boym.
Diela prezentované v Schemnitz Gallery sú plynulým pokračovaním cyklu, ktorý umelec začal spracovávať už v roku 2022. Návštevník má možnosť vidieť staršie práce (Radiátor Štandard) spolu s najnovšími objektmi (Radiátor Klasik, Radiátor Tugendhat, Radiátor Štandard mini) vytvorenými pre túto výstavu. Chyla pracuje predovšetkým s materiálom dreva, ktoré mu je najbližšie, no v cykle sa objavuje aj bronzový odliatok. Opakovaný návrat k téme potvrdzuje, že práca s nostalgiou a vlastnou spomienkou zostáva pre autora stále otvorená a nevyčerpaná.

Šimon Chyla (*1990, Ružomberok) je úspešným absolventom bakalárskeho štúdia v ateliéri voľného sochárstva VŠVU pod vedením Štefana Papča a Mateja Gavulu. Tematickým východiskom autora sú celospoločenské aj osobné problémami (napr. nedostupnosť bývania, verejný priestor). Jeho práce charakterizuje dôkladné remeselné spracovanie materiálu a jemný, nevtieravý humor. Svoju tvorbu prezentoval na viacerých skupinových, ale aj samostatných výstavách doma aj v zahraničí (Nevidím to tak černě, Pragovka Gallery, Tu a teraz, Vlnoobjekt III. – Galéria Jula Bindera, Slovenské Benátky – Artrooms Moravany, Na Kusy – Schaubmarov mlyn a iné). Autor sa aktívne zúčastňuje na medzinárodných sochárskych sympóziách.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

Marcel Korec

Skutočná pravda o rastlinách
Real truth about the plants

KURÁTORKA: Lenka LINDÁK LUKAČOVIČOVÁ

Vernisáž: 12.12.2025 o 19:00 hod
Výstava: 13.12. 2025 – 19.1. 2026

Milujem fotografie, videá, objekty to znamená, že im verím!
Vidieť znamená veriť, alebo veriť znamená vidieť?

Viacvrstvový projekt „Skutočná pravda o rastlinách“ veľmi sofistikovane využíva mystifikáciu príbehu o rastlinách, prvých tvorcoch byrokratického systému, ktoré sa stávajú hlavnými aktérmi celého príbehu. Ich falošnou identitou autor reaguje na krízu objektivity, prejavujúcu sa/prezentovanú vo forme fake news, či hoaxov. Tie sa čoraz viac stávajú efektívnym nástrojom na formovanie verejnej mienky a vďaka neustálej normalizácii konšpiračných teórií je jeho interpretácia postpravdy stále relevantná. V celej inštalácii vzniká funkčné teleso place-specific zložené z: objektov, fotografií a videa – skúmajúce hranice medzi pravdou a realitou, umením vysokým a nízkym, konceptuálnym a estetickým, objektom a obrazom, faktom a fikciou, skutočnosťou a jej reprezentáciou. Vo fiktívnom video-dokumente k nám prehovárajú odborníci z rôznych kútov sveta, ktorí odhalili verejné spiknutie rastlín proti človeku. Na fotografiách sú zachytené zakorenené rastliny, ktoré ovládajú náš svet rovnako ako tie reálne; fontána je stále (ne)funkčná. Všetko vyzerá a funguje podozrivo podobne ako bežne v štátnych inštitúciách. Roland Barthes vnímal fotografiu ako objektívnu, no jej esenciu nachádza v studiu a puncte, dvoch spôsoboch, ako pôsobí na diváka. Nepovažuje ju za kópiu reality, ale nesie v sebe jedinečný druh pravdy, je fragmentom reality – subjektívnym výberom s rámovaním, a najmä naším vlastným, subjektívnym pohľadom.
Marcel Korec dlhodobo pracuje vo svojej výtvarnej, fotografickej a filmovej práci (aj praxi) analogicky: vytvára akúsi subrealitu vytvorenú technológiami a vlastnými nadinterpretáciami. Kreuje paralelný, „skutočný“ objektívny svet plný tajomstiev skrytých pod povrchom, kde subjektívne, ale trefne reaguje na aktuálne témy spájané s problematikou deepfake news, (ne)stabilitou médií a spoločnosti, konštrukciou „nových“ realít na sociálnych sieťach a blízke sú mu aj fenomény spájané s estetikou miznutia.

Marcel Korec (*1986) je neskutočne skutočný, má niekoľko identít. Je audiovizuálny umelec, intermedialista, niekedy sochár, inokedy hudobník, agent, študovaný doktor práv či špičkový maklér. Absolvoval Ateliér audiovizuálnych presahov na katedre fotografie a nových médií na Vysokej škole výtvarných umení. Žije a tvorí najmä v Bratislave a vystavoval na Slovensku aj v zahraničí, v Čechách, Rakúsku, či Belgicku.

Z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Supported using public funding by Slovak Arts Council

Predzáhradky, ihriská a iné ruiny️

Autorská „neprednáška“
alebo skôr voľné sledovanie „ruinozity“ vo vybraných príkladoch súčasného umenia

28. 11. 2025 o 18.00 hod.

Pripravila a prezentovala: Michaela Šuranská

Schemnitz Gallery
A. Sládkoviča 2, Banská Štiavnica

Zatiaľ čo formálne označenie „prednáška“ nie je celkom priliehavé, pomenovanie ako „voľné rozprávanie“ či „slobodné sledovanie“ je o niečo presnejšie. Cieľom rozprávania a spoločného prezerania vybraných, možno aj menej známych diel súčasného umenia totiž nie je pokus o komplexnú štúdiu, ale skôr sledovanie určitých autorských koncepcií a tvorivých línií v súvislosti s ruinozitou (nielen) verejného priestoru.

„Neprednáška – Predzáhradky, ihriská a iné ruiny“ bude na príkladoch tvorby niekoľkých súčasných autoriek a autorov sledovať ich záujem o vonkajší priestor, v ktorom sa pohybujeme, tvoríme a uvažujeme; o jeho zvláštne, často banálne fragmenty a tvaroslovia; o miesta a nemiesta, ruiny či inak problematické priestory. Označenie „ruina“ ako viacvýznamový pojem zastrešujúci túto „neprednášku“ predstavuje širokú škálu javov – od známeho motívu chátrajúcej architektúry v osirelej krajine, cez betónové rezíduá minulého storočia a vrstvy urbánnej i rurálnej pamäti, až po osamelé kamene či stratené osobné predmety, sídliskové predzáhradky, prežívajúcu divú vegetáciu, alebo aj čisto abstraktný význam slova ruina.

Všetky tieto veci a im podobné, takmer neviditeľné, vizuálne často nezaujímavé a bez výraznej spoločenskej hodnoty, sa nachádzajú na okraji všeobecného záujmu. Pre prax a koncepcie súčasného vizuálneho umenia však predstavujú špecifický predmet záujmu. Prečo? Aké sú dôvody a autorské zámery? Často prinášajú kritický pohľad, no zároveň v sebe nesú aj nádej na nové čítanie zvláštnych ruín, ktoré formujú náš životný priestor.

Autorky a autori: Natália Šimonová, Dušana Vrbovská, Peter Decheť, Kristína Mičová, Michaela Šuranská

Natália Šimonová
Michal Machciník

Fragmenty z heuristiky korozívnych javov

KURÁTOR: Adám KORCSMÁROS

Vernisáž: 31.10.2025 o 19:00 hod
Výstava: 1.11.2025 - 2.12.2025

Ústredným motívom spoločnej výstavy Michala Machciníka a Natálie Šimonovej je ich zdieľaný, systematický záujem o proces korózie a jeho produkty – od využívania materiálnej podoby hrdze až po reflexiu a skúmanie samotného fyzikálno-chemického procesu. Hoci Šimonová pracuje predovšetkým v médiu maľby a Machciníkovo východisko je sochárske, pre oboch je príznačný presah medzi rôznymi médiami, ktorý často smeruje k intermediálnym či priestorovým inštaláciám. Výstava predstaví tematický výber z ich nedávnej tvorby a jej súčasťou bude aj spoločné site-specific dielo realizované priamo pre priestor galérie. 

Natália Šimonová dlhodobo uplatňuje vo svojej tvorbe procesy oxidácie kovov v mnohých podobách – od úpravy plátna až po nanášanie hrdze vo forme pigmentu. Jej maľby spravidla expandujú do priestoru prostredníctvom inštalácií zostavených z lešenárskych prvkov, oceľových rohoží či častí mobiliáru z verejných priestranstiev, ktoré sa často premietajú aj do kompozícií obrazov. Diela prezentované na výstave dokumentujú široké spektrum autorských postupov a experimentov s koróziou a jej produktmi. 

Michal Machciník sa popri tom, že v niektorých svojich objektoch využíva oxidované kovové prvky, procesu korózie a procesu transformácie materiálov všeobecne venuje aj z hľadiska skúmania chemických a fyzikálnych procesov. Na výstave predstaví popri sérii sôch aj dielo reflektujúce výskum korózie realizovaný od druhej polovice 20. storočia na Hutníckej fakulte Technickej univerzity v Košiciach.  

Kľúčovou a zakladateľskou osobnosťou tohto výskumu bol Jaroslav Kocich, ktorému bude venované spoločné site-specific dielo Machciníka a Šimonovej.

Natália Šimonová (*1995, Žiar nad Hronom) – absolvovala štúdium na Akadémii umení v Banskej Bystrici v roku 2020 (ateliér Rastislava Podobu), v roku 2025 absolvovala doktorandské štúdium u Jiřího Davida. Zúčastnila sa niekoľkých workshopov na Slovenku, v Poľsku, Maďarsku, ako aj rezidencie vo Francúzsku či v Izraeli. Vystavovala na niekoľkých kolektívnych a samostatných výstavách na Slovensku, v Českej republike, Rakúsku, Bulharsku, Francúzsku, New Yorku a v Číne. Takisto bola laureátkou súťaže Maľba roka 2020. V súťaži Strabag Artaward International 2021 sa dostala do finále a získala Cenu uznania. V roku 2024 bola finalistkou Ceny Nadácie Novum a zároveň sa stala v tom istom roku jednou z laureátok súťaže Púpava development.  Natália Šimonová sa vo svojej tvorbe venuje kolektívnej a osobnej pamäti, kde tematicky zobrazuje motívy urbánnej architektúry a jej štruktúr, ako napr. detské ihriská z čias socializmu. V súčasnosti pracuje na témach kolektívnej či osobnej pamäte, ktorú spracováva prostredníctvom vizuálne silných motívov, ktoré sú všetkým dobre známe. Šimonová sa venuje tzv. expandovanej maľbe, t. j. s presahom za hranice média formou priestorovej inštalácie, komunikáciou malieb s priestorom a aktívnym zapojením diváka. Používa kombinácie klasických a neklasických médií, tradičných a netradičných výtvarných techník a postupov (uhoľ, pastel, akryl, olej, frotáž, koláž, dekoláž) a najmä hrdzu, ktorá je pre jej tvorbu charakteristická. Žije a tvorí v Prašiciach pri Topoľčanoch.

Michal Machciník (*1989, Košice) – absolvoval štúdium na Fakulte umení v Košiciach, diplomovú prácu zrealizoval v roku 2015 v Ateliéri slobodnej kreativity 3D u prof. Juraja Bartusza, dizertačnú prácu pod vedením prof. Petra Rónaia obhájil v roku 2020. Počas štúdia absolvoval stáž na pražskej Akadémii výtvarných umení v sochárskom ateliéri Jindřicha Zeithammla (2012). Bol semifinalistom ocenenia Start point (2015), získal čestné uznanie v rámci Ceny Cypriána z akcie Skúter V (2022). Víťazné projekty realizoval v rámci medzinárodných súťaží Re-Use Project v Kópavogur Contemporary Art Museum v Reykjavíku (2023) a Umenie na mieste X pre Zádielsku dolinu (2023). V súčasnosti pôsobí na Fakulte umení, katedre výtvarných umení a intermédií ako odborný asistent. 

Machciník od svojej diplomovej práce kontinuálne pokračuje v komponovaní objektov a skulptúr s odkazmi na ready-made, no ostáva verný aj žánru tradičnej sochy, ktorý prepája s využívaním nových médií. Jeho tvorba bola prezentovaná na mnohých skupinových aj samostatných výstavách na Slovensku i v zahraničí. Pre Michala Machciníka sú kľúčové vzťahy medzi človekom a okolitým prostredím. Jeho práca je založená na úzkej komunikácii s prírodou a terénnych výskumoch, spolu s filozoficko-vedeckými odkazmi, ako často ironizujúcimi či znepokojujúcimi komentármi súčasnosti. Vo svojich najnovších prácach kombinuje nájdené artefakty a prírodniny s historickými technickými nákresmi, pedagogickými grafickými schémami či inými ľudskými výtvormi.

Od podzemia k virtuálnym výškam

umelecký workshop pre deti inšpirovaný výstavou Šepot baní Matúša Maťátka

lektor: Ján JUHANIAK

pomocná lektorka: Alexandra HRIVŇÁKOVÁ

spolupráca: Základná škola Bakomi, Banská Štiavnica

dátum: 25.9. 2025

Workshop pod vedením vizuálneho umelca Jána Juhaniaka inšpirovaný výstavou Šepot

baní autora Matúša Maťátka v Schemnitz Gallery.

Matúš maťátko

Šepot baní

KURÁTOR: Vladimír BESKID

Vernisáž: 19.9.2025 o 19:00 hod
Výstava: 20.9.2025 - 20.10.2025

Individuálna prezentácia všestranného slovenského umelca Matúša Maťaťka (1984) pod názvom „Šepot baní“ je pripravená špeciálne pre tento priestor a vydolovaná kolekcia sa priamo viaže ku minerálom a baníckym príbehom Banskej Štiavnice.  Na scéne je známy skôr ako tvorca encyklopedickej obrazárne, kde sú zaznamenané „zlomové“ historické udalosti a krízové momenty našich štátotvorných dejín, kde uplatňuje svoja kritický, ironický, až pichľavý humor  (napr. kľúčová Biela-modrá-červená epopej, realizovaná v obmenách (2019 - Nová Cvernovka Bratislava; 2020 -21 – LGPMB Liptovský Mikuláš; 2024 – GJK Trnava).

Táto výstavná zbierka sa prostredníctvom obrazov, reliéfov a objektov odohráva hlavne v dvoch líniách: prináša estetiku a symboliku minerálov a osobný výskum histórie a vplyvov baníckeho prostredia na kultúrny kontext regiónu. Najprv osobitá interpretácia minerálov, kovov a kryštálov. Tá preferuje nielen ich prírodnú krásu (minerály to sú vlastne „kvety baní“), grafické štylizované zobrazenie ich elementárnych tvarov podľa Platóna, kde oscilujú jeho telesá, ktoré svojou geometrickým systémom reflektujú kryštalickú štruktúru minerálov ( séria Platónske telesá, 2023; Oktaéder, Hexaéder, Dodekaéder, všetko 190 x 170 cm atď.)  ale aj ich symbolický a kultúrny význam v baníckej kultúre (Banské žezlo  - Kremeň holubník, maľba na plátne, 120 x 100 cm, 2025). V druhej línií sa umelec sústreďuje na vplyv baníckeho remesla na kultúrne naratívy a legendy, vizuálnu identitu tohto regiónu. Prináša inšpiráciu príbehmi, miestnymi mýtmi a legendami, ktoré sa tvorili okolo baníctva a minerálnych objavoch (permoníci, salamandra, medveď, hrudy zlata a striebra a pod.).

Aktuálna kolekcia diel Matúša Maťatka tak vytvára nový vizuálny dialóg medzi súčasnou vizuálnou rečou a „šepotom baní“, teda historickou baníckou kultúrou Banskej Štiavnice metaforicky v tomto „Schemnitz“ priestore, plnom permoníkov...

b.skid

Mgr. art. Matúš MAŤÁTKO (narodený 1984 v Bratislave) je popredný slovenský umelec, výrazný ilustrátor a pedagóg, žije a tvorí v Bratislave.  Je absolventom Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, ateliér voľnej grafiky a ilustrácie prof. Dušana Kállaya (2005 – 2011); študijná stáž na VŠUP v Prahe (2011). Rezidencie a stáže: 2023 – Slovenský inštitút Jeruzalem; 2021 - Epreuve d'Artiste, Antverpy; 2020 – Sofia; 2019, 2017 - Cité internationale des Arts, Paríž; 2016 - Canggu-Bali v Indonézii. Samostatne vystavuje doma aj v zahraničí od roku 2011, z aktuálnych samostatných výstav: 2025  - Maťatková knižnica, MMMU Danubiana Bratislava; 2024 – Čas kostlivcov, GJK Trnava, Koppelova vila; 2023 – Zodiak, Galéria 19, Bratislava; 2022 – Doba nepokojná, Partizánske. Mnohonásobný nositeľ ceny Najkrajšia kniha roka (2005-2023). Realizoval niekoľko muralov a malieb vo verejnom priestore. V súčasnosti je pedagógom na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici.

Modernistický Esencializmis

Prednáška

Prednášajúci: Mira KERATOVÁ

31.1.2025 o 18:30 hod

Prednáška Miry Keratovej pojednáva o modernistickom esencializme z pohľadu feministickej kritiky. Na reprezentatívnom príklade vývoja tvorby neoavantgardného umelca Stana Filka (1937 – 2015) je feministická perspektíva použitá na výskum autorských dokumentácií, umeleckého archívu, zaznamenanej orálnej histórie či rešerší dobovej kritiky. Výklad je rámcovaný špecifickými geopolitickými podmienkami socialistického modernizmu 60. rokov, obdobím globálneho konzervatívneho obratu československej normalizácie 70. rokov, dobou Filkovej emigrácie éry newyorských kultúrnych vojen 80. rokov, ako aj sociálnymi a identitárnymi politikami obdobia neoliberálnej tranzície 90. rokov.

Verejná prednáška bola realizovaná v spolupráci so Stredoslovenskou Galériou v Banskej Bystrici https://www.ssgbb.sk/

Shapes and motions

Michaela Šuranská V rozhovore s Ritou Koszorús

cyklus: Bežím za (s) umením | A művészetért futok

3.11. | nedeľa | 19:00 hod.
Schemnitz Gallery, A. Sládkoviča 53/2, Banská Štiavnica

>>> Archív výstav >>>