Maľby Rastislava Podobu z posledných rokov zjednocuje téma lesa a lesnej krajiny. Autor v nich maliarsky interpretuje dostupné digitálne snímky vybraných krajinných celkov. Obrazy sú priblížením horstiev (väčšinou Nízkych Tatier) s evidovanou zmenou morfológie. Vznikajú pohľady podobné anonymným plastickým mapám územia, bez určenia lokalít, v rámci ktorých je však ešte čiastočne rozpoznateľná tektonika a charakter konkrétnych pohorí. Vidíme veľké celky lesnej krajiny, kde sa strieda les s krajinou odlesnenou človekom, kde sa strieda organické usporiadanie lesa v krajine s umelým, a ľudskými potrebami vedeným, usporiadaním krajiny (vodné diela, ťažba, poľnohospodárske plochy). Priestor, na pomedzí „prvej“ a „druhej“ prírody, dáva možnosť uvažovať nielen o ekológii, ale aj o samom médiu maľby. Kontrast susedstva lesov, rúbanísk, pasienkov, vodných nádrží, osídlení, či riek je reprezentovaný striedaním sa foriem farebne diferencovaných škvŕn. Nikdy však nejde o pasívnu reprezentáciu krajiny, ale o aktívnu analýzu zvoleného námetu v médiu maľby. Tam, kde krajina sama začína pripomínať abstrakciu, tam maľba prirodzene osciluje medzi mimetickou reprezentáciou krajiny na jednej strane a maliarskou abstrakciou. Táto oscilácia je ďalej zdôrazňovaná a autorom skúmaná technologickými maliarskymi postupmi – použitím mechanických prostriedkov maľovania (grafický valček), maľovania do mokrého podkladu, odstraňovanie vrstiev obrazu a podobne. 

Komplexnosť maliarovho skúmania je dosahovaná aj striedaním mierky zobrazenej krajiny. Striedajú sa pohľady na veľké krajinné celky, ktoré sú výsledkom interpretácie fotografií pohorí z lietajúcich dronov, s pohľadmi človeka kráčajúceho lesom a zaznamenávajúcom úbočia, výhľady či lesné scenérie. To dáva divákovi možnosť porovnávať a vnímať vzťah maľby a krajiny. Nie v romantickom duchu kochania sa nespútanou krásou prírody, ale v analytickom duchu postkonceptuálnej maľby, ako hľadania a odkrývania nášho pohľadu na krajinu. Náš pohľad, akokoľvek je pre nás automatický a odohrávajúci sa v zlomku sekundy, nikdy nie je nevinný a nezaujatý. Podobova maľba v tomto zmysle pracuje s časom nášho pohľadu a ponúka nám rozšírenú skúsenosť krajiny. V porovnaní s novými médiami a ich imperatívom rýchlosti, prináša relatívnu pomalosť a umožňuje nám uvedomenie si skrytých mechanizmov nášho pohľadu a jeho dôsledkov. Umožňuje nám uvedomiť si rozsah, úrovne a dôsledky nášho pretvárania krajiny a niekde v pozadí pripomína skutočnosť environmentálnych rizík.

Michal Šedík

Rastislav Podobu's paintings from recent years are united by the theme of forest and forest landscape. In them, the author interprets available digital images of selected landscapes in a painterly manner. The paintings are an approach to mountain ranges (mostly the Low Tatras) with a registered change in morphology. The resulting views are similar to anonymous plastic maps of the territory, without identifying the localities, within which, however, the tectonics and character of specific mountain ranges are still partially recognizable. We see large blocks of forest landscape where forest alternates with man-made deforested landscapes, where the organic arrangement of the forest in the landscape alternates with the artificial, and human-led, arrangement of the landscape (waterworks, mining, agricultural areas). The space, on the border between "first" and "second" nature, gives the opportunity to think not only about ecology, but also about the medium of painting itself. The contrast of the neighbourhood of forests, clearings, pastures, water reservoirs, settlements or rivers is represented by the alternating forms of colour-differentiated patches. However, it is never a passive representation of the landscape, but an active analysis of the chosen subject in the medium of painting. Where the landscape itself begins to resemble abstraction, the painting naturally oscillates between mimetic representation of the landscape on the one hand and painterly abstraction on the other. This oscillation is further emphasised and explored by the artist through technological painting practices - the use of mechanical means of painting (the graphic roller), painting into a wet ground, removing layers of the painting, and so on. 

The complexity of the painter's exploration is also achieved by changing the scale of the depicted landscape. Views of large landscapes, which are the result of interpreting photographs of mountain ranges from flying drones, alternate with the views of a man walking through a forest and recording hillsides, vistas or forest scenery. This gives the viewer the opportunity to compare and perceive the relationship between painting and landscape. Not in the romantic spirit of reveling in the unbridled beauty of nature, but in the analytical spirit of post-conceptual painting, as a search for and discovery of our view of the landscape. Our gaze, however automatic and unfolding for us in a split second, is never innocent and unbiased. In this sense, Podob's painting works with the time of our gaze and offers us an expanded experience of the landscape. Compared to new media and its imperative of speed, it brings a relative slowness and makes us aware of the hidden mechanisms of our gaze and its implications. It allows us to become aware of the scale, levels and implications of our reshaping of the landscape, and somewhere in the background it reminds us of the reality of environmental risks.

Michal Šedík