Kristína Kandríková
Anima
Kurátor: Michal ŽÁK
Neodmysliteľnými prvkami tvorby slovenskej autorky Kristíny Kandrikovej sú motívy krajiny a stišovania, ktoré sa vzájomne prelínajú. V obrazoch inštalovaných v najmenšej z miestností banskoštiavnickej galérie Schemnitz sa autorka rozhodla o vstúpenie s motívmi, ktoré sú realistickým a opatrným pozvaním do nemožnosti odmietania tmy a sú zároveň pozvaním do jej vnútorného sveta.
Obľúbeným súčasným natural habitatom Kristíny Kandrikovej sú malokarpatské lesy, tvoriace jej inšpiratívne zázemie kam chodí pravidelne a disciplinovane čerpať. Pozýva nás pridať sa k nej vo vnímaní tejto temnoty lesa – nie však temnoty, ktorá by bola negatívna. Táto temnota a tma majú svoju poéziu a zákonitosť, v ktorej možno vnímať témy, ktoré za dňa nevidno a nepočuť. Ako hovorí francúzsky filozof umenia Michel Henry – umelec je vystavujúci svoje bytie vo svetle sveta. Toto svetlo z hĺbky tmy môže zaznieť pri pohľade aj ako na autoportrétnu figúru, tak aj na lesné zátišie prítomné v tesnom výstavnom priestore.
Kompozícia samotnej výstavnej miestnosti je taktiež obrazom a skicou — skicou v tme, stručnou hrou rozloženia obrazov. Pri pomenovaní svojho autorského výstupu si Kristína vypožičiava pojem Anima, známy od švajčiarského psychológa Carla Gustava Junga označujúci ženskú časť psyché. Anima nás paradoxne pozýva byť vnímavými na ideu neviditeľného tajomstva ako základného prvku viditeľnej reality. Kompozícia dvoch – resp. troch obrazov — ak berieme vážne aj obrazovú výpovednosť tzv. „prázdneho“ (či lepšie vyjadrené plného) priestoru steny — sú introspektívnym putovaním touto tmavou krajinou. Vrámci „scénografie“ výstavných sál si dovoľme poznamenať, že autorka si vedome zvolila posledné miesto, pokus o absolútne stíšenie — tmu, oddych, nenáročnosť, spočinutie, upokojenie, a napriek tomu tam aj tak necháva pôsobiť istú formu svetla. Je to zároveň pozvanie posunúť sa na tejto ceste vpred, dovnútra, hoci sa symbolicky môže zdať koncová miestnosť „beznádejne“ koncom.
Na záver sa oprieme o fragment básnického textu anglického autora začínajúcej moderny John Henriho Newmana, ktorý píše:
Veď ma, láskavé Svetlo,
nežiadám si uzrieť šíre horizonty,
Mne stačí jeden krok za druhým.
Veď ma ďalej.
—
Lead kindly light
Amid the encircling gloom.
Kristína Kandriková (1992) skúma a rozširuje hranice maľby. Prešla mnohými experimentmi, či už s formátom, materiálom, alebo v rámci samotného procesu. Dlhodobo významným prvkom jej tvorbe je svetlo, ktoré vníma ako živý materiál, hmotu. Skúma jeho prítomnosť v obraze, schopnosť z neho vystupovať alebo ním pohlcuje okolie. V roku 2017 absolvovala magisterské štúdium na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. Odvtedy sa venuje voľnej tvorbe a má za sebou mnoho samostatných i spoločných výstav v slovenských a českých galériách (Návrat k nehybnosti, Záhorská galéria Jána Mudrocha v Senici,2025; Deň po tom, ako zapadlo Slnko, Nová Synagóga v Žiline, 2022; Dokola, ale jinudy, Galerie XY Olomouc, 2022, Ticho před svítáním, DEPO2015 Plzeň, 2020; a ďalšie... ).
