Martin Knut
Diery do svetla
Vernisáž: 14.3.2025 o 19:00 hod
Výstava: 15.3.2025 — 28.4.2025
Keď som sa pokúšal sformulovať prvú vetu tohto textu, vyrušilo ma zvonenie mobilu. Bol to kuriér s balíkom kníh, ktoré som si pred pár dňami objednal. Rozbalil som ho, vytiahol prvú knihu a otvoril ju na náhodne zvolenej strane. A zistil som, že tá moja prvá veta textu je už dávno napísaná. Nanao Sakaki, potulný japonský básnik, v jednej zo svojich básní použil citát Marka Twaina. Znie takto: „Ak máš pochybnosti, hovor pravdu“.
Za tou sentenciou som v náhlom záblesku uvidel obrazy Martina Knuta. Aj letmý pohľad na ne totiž prezrádza, že celkom určite vznikli z pochybností. Z pochybností o sebe, o svete, o skalopevných istotách, ktoré sa niekedy pri silnejšom vetre zosypú ako domček z karát. Tie pochybnosti vznikajú v priestore častých nehôd medzi predstavami o ideálnom svete a tým, aký je svet v skutočnosti. A rovnako tak predstavami o tom, akými by sme chceli byť, a akí sme naozaj. Dôležité je, že o tomto všetkom sa autor rozhodol hovoriť pravdu. V jeho svete je preto (a teraz si budem pomáhať názvami obrazov) hľadanie pozitívneho pohľadu každodennou drinou. Ľudia sú v ňom spojení rôznorodosťou svojich samôt a ponúkajú si vzájomnú ľahostajnosť ako gesto úprimnej tolerancie. Do tohto sveta, veriaceho na krásu, neustále veje hrôza z neľudských zlepšovateľov sveta. Nečudo, že v takomto studenom, zvlčilom, neosobnom svete sa človeku občas stáva stredobodom všetkého - kút. Martin Knut skrátka pod sivou fasádou každodennosti nachádza stopy permanentnej existenciálnej drámy a tento prienik medzi zjavnou a skrytou podobou nášho bytia zachytáva tak, aby sme boli bližšie k jeho porozumeniu. V tomto zmysle sú jeho obrazy, povedané s Le Cléziom, „zápisom o katastrofe“, čo ale neznamená, že návštevnosť tejto výstavy sa musí nutne podpísať pod štatistický nárast následných samovrážd. Nositelia jeho príbehov sú zobrazení v redukovanej, minimalistickej linke, sú to figúry bez tváre a bez detailne prepracovaných antropomorfných prvkov. Ak by sme tie postavy, čo prišli na svet akoby jedným ľahučkým ťahom, mali pomenovať, asi by sme si zvolili nejakú zdrobneninu. Kompletný maliarsky Knutov rukopis, vrátane výberu farieb a narábania s nimi, na diváka dýcha jemnosťou, vľúdnosťou, tichou senzibilitou, ktorá robí ťažké témy ľahšími a stráviteľnejšími a dokonca im občas dokáže nenápadne nastaviť nohu, aby sa potkli a nebrali sa až tak príliš vážne. Povedzme to teda tak, že autor nás zmieruje s naším ľudským údelom. Že dokáže hovoriť pravdu tak, aby veľmi nebolela. A nepotrebuje na to nijaké anestetikum.
Ďalším identifikačným znakom Knutovej tvorby je jeho vstupovanie do obrazov prostredníctvom písaného slova. Sú to výroky a sentencie nie nepodobné aforizmom, ktoré by obstáli aj samostatne, ale v kombinácii s obrazovou výpoveďou vzniká zaujímavý synergický efekt. Tie slová nechcú vysvetľovať namaľované, sú naopak spúšťačom ďalších asociácií a možných interpretácií a zároveň ponukou na dialóg. Ďalším vstupovaním do obrazov sú autorove perforácie papiera či plátna. Diery zvyčajne chápeme ako symbol prázdna či ničoty. Mohli by sme si teraz vziať na pomoc niektorého z filozofov, prípadne zalistovať dejinami umenia a hľadať „diery“ podpísané slávnymi menami. Ja si radšej znovu vezmem na pomoc slovíčko „pochybnosť“. Mám podozrenie, že Knutove diery sú pokračovaním autorových pochybností o dnešnom človeku - že sú manifestáciou jeho zlyhaní, neúplností, hendikepov. Ale rovnako tak sú zároveň polemikou s limitmi maliarovho média. Akoby ohraničenosť formátu papiera či plátna nedovoľovala obsiahnuť všetko, čo chcel autor v danom momente zo seba vychrliť , vykričať, vyliať. Diera v obraze sa tak stáva králičou norou. Istá Alica sa ňou kedysi prepadla do podivuhodného, mierne halucinačného sveta, prítomný divák ňou môže prepadnúť do reality skrytej „ za obrazom“, do multiverza možností, akými sa môžu ďalej uberať príbehy z pomaľovanej strany obrazu.
Tvorba Martina Knuta je čímsi ako intímnou spoveďou, nahliadnutím do trinástych komnát človeka, ktorý ešte nerezignoval na hľadanie pravdy o sebe a o svete. Pri koncipovaní výstavy som chcel preto vytvoriť priestor navodzujúci pocit „domáckej“ intimity. Našťastie už samotná dispozícia galérie, pripomínajúca priestory bytu (ilúziu dotvára inštalovaný mobiliár) vyšla tejto myšlienke v ústrety. Priestor je ponorený do prítmia, narušeného iba bodovými svetlami „namierenými“ na vystavené diela. Diery do svetla – ako znie názov výstavy – sú metaforou narúšania vonkajšej, často kašírovanej podoby každodenného sveta, ktorú autor demaskuje vo svojich príbehoch. Dôležitosť odkrývania významových vrstiev pripomína aj ponuka k interaktívnej hre: pri niektorých dielach sú zavesené malé ručné baterky, ktorými si divák môže zasvietiť do útrob dier na obrazoch. Pohybom svetelného zdroja sám môže animovať tieňohru a skúmať nové dojmy a významy, ktoré mu prinesie hra svetla a tieňa. Začal som s pomocou básnika Sakakiho a ním aj skončím. Jedna jeho báseň začína dvojverším: „Prečo je svet tak preplnenými vecami! Väčšinou zbytočnými, škaredými, hlúpymi.“ Martin Knut do jedného svojho obrazu vpísal: „Zbytočné veci už odo mňa ustupujú.“ Áno, tento svet sme zaplnili vecami, za ktorými čoraz menej vidno človeka. Je skvelé, že sa stále nájdu umelci, ktorí o tom neváhajú hovoriť.
Peter Uličný
