Matúš Kurdel

The beginning
the simple
THE Source

Vajce, ako archetypálny pra-symbol, sa v umení objavuje ako zrkadlo krehkosti, zrodu, transformácie alebo kontinuálnej premeny s prísľubom večnosti.
V oblúku histórie prežíva vajce ako univerzálny symbol, prítomný v mnohých kultúrach a epochách. Plášť prvého života, hranica, škrupina, je metaforou ochrannej vrstvy. Večná kontinuita, ktorú vajce reprezentuje, sa môže javiť ako cyklus nekonečného zrodu, ale aj ako pretrvávajúce spojenie medzi minulosťou a budúcnosťou. Je to hranica vlastnej hmoty, základný kameň našej existencie.
Možno práve v dnešnej dobe, v ktorej s pohľadmi upretými vpred fandíme neustálej inovácii a pokroku, je stále viac relevantné pripomínať si večnú prítomnosť určitých symbolov, ktoré civilizáciu sprevádzajú od počiatku vekov a môžu nám pomôcť nájsť orientačný bod na cestách k zmysluplnej budúcnosti a pevný bod v neustále meniacej sa realite.
Primárnym médium, s ktorým autor pracuje, je kov spracovávaný technikou zvárania. Tvrdá, pevná a odolná povaha kovu sa dostáva do dialógu s oblým tvarom vajca, symbolom života, zraniteľnosti a pôvodnej formy. Autor skúma túto dichotómiu medzi tvrdosťou materiálu a krehkosťou symbolu, čím vytvára dialóg medzi medzi fyzickou realitou kovu a symbolickým významom tvaru vajca.
V jednom z vystavených objektov (socha v exteriéri) autor vytvára ohraničený priestor, ktorý ako kovová hranica definuje oválny tvar uprostred. Vajce, ktoré týmto vzniká je tvorené prázdnotou, vzduchom, ničím. Môže práve táto prázdnota - tento priestor medzi všetkým, byť základom a zdrojom všetkého, čo žijeme? Prázdnota ako sféra pre vznik - liaheň ideí a tvarov, potenciál pre vznik nového.

Z ničoho, rodí sa niečo. Alebo úplne všetko?

Kurdelova socha nás pozýva premýšľať nad významom prázdnoty, ticha, nehmotného priestoru ´medzi´ ako nad niečím, čo umožňuje vznik všetkého existujúceho a nad nekonečnom možností, ktoré v ňom ležia.

Matúš Kurdel (1994) je slovenský výtvarník, ktorého primárnym médiom je socha, preferovaným materiálom oceľ, nerez a iné kovy, pracuje však aj s drevom a keramikou. V jeho dielach je výrazná prítomnosť archetypálnej symboliky, ktorá sa stala jeho osobným motívom a zároveň tvorivým nástrojom. Kurdel s ňou pracuje ako s prostriedkom na prenikanie do hlbších vrstiev významu, pričom jeho cieľom je odpútať pozornosť od súčasných, dočasných a často povrchných aspektov života a sústrediť ju na veci primárne a večné - na základové kamene existencie. Tvorí tak (doslova) pevné body v neustále meniacej sa realite. Jeho sochy sú organické, no sú postavené na presnej anatomickej kompozícií, preto majú aj architektonické kvality. Jeho najaktuálnejšia tvorba sa vyznačuje jednoduchosťou tvarov a autenticitou materiálov, čo komplimentuje úprimným významovým vrstvám jeho diel. Jeho sochy je možné vidieť vo verejnom priestore okrem iného aj v Modre, Trnave, Banskej Štiavnici a Bratislave.