Koncept

 Konceptuálne umenie prinieslo viaceré tvorivé a ideové princípy k dovtedy zaužívaným umeleckým postupom. Prinieslo zmenu v náhľade na umenie samotné, na hodnotu umenia, na umelca a na estetickú stránku umeleckého diela. Kladie si otázky o podstate a funkcii umenia, spochybňuje rolu umelca a rolu estetickej hodnoty umeleckého diela. Základným a najdôležitejším prostriedkom konceptuálneho umenia je myšlienka, ktorá je aplikovaná do tvorby umeleckého diela, či je základom diela. Konceptuálne umenie, pôvodne hnutie, prišlo na výtvarnú scénu na prelome 60. a 70. rokov 20. storočia. V dejinách výtvarného umenia sa tendencie spejúce k formovaniu konceptuálneho umenia vytvárali už skôr. S týmito tendenciami je spájaný francúzsky umelec Marcel Duchamp (1887 - 1968), ktorý svojou tvorbou kladie otázky o tom, čo je umenie, o postavení umelca ako tvorcu a o estetickej hodnote diela, ktoré neskôr rozvíjali konceptualisti. Duchamp inšpiroval mnohé generácie umelcov transformáciou bežných predmetov na umelecké diela v podobe readymade, ktoré priniesli otázky o vyhotovení umeleckého diela. Readymade sa spája s útokom na konvenčné chápanie povahy a stavu umenia.10 Tým najznámejším je práve dielo Fontána z roku 1917. „Konceptuální umění vzešlo ze setkání dvou hlavních odkazů modernismu – jednoho zosobněného ready made, druhého geometrickou abstrakcí.“11 Toto označenie je pomyselným mostom inšpirácie a vplyvov dejín výtvarného umenia. Tendencie smerovania k vzniku konceptuálneho umenia sa formovali v tvorbe umelcov taktiež v 50. rokocha na začiatku 60. rokov 20. storočia. Sú medzi nimi umelci ako Robert Rauschenberg, ktorý v roku 1953 vytvoril dielo Vygumovaná de Kooningova kresba. Yves Klein svojim patentom konkrétneho odtieňa farby s pomenovaním International Klein Blue (IKB) z roku 1957 a fotomontáž Skok do prázdna z roku 1960, ktoré výrazne ovplyvnili umelcov happeningu, performance, body artu a konceptualizmu. Medzi konceptualistov, ktorí tvorili hnutie a patria do prvej generácie umelcov konceptualizmu sú napríklad Joseph Kosuth, Lawrence Weiner, Dan Graham, Robert Barry a Douglas Huebler. K počiatkom konceptuálneho umenia patrí aj britská skupina Art & Language. Prvým manifestom sa stalo 35 viet o konceptuálnom umení od Sola LeWitta, ktorý ich publikoval v roku 1967 v americkom časopise Artforum. V týchto vetách definuje postoje umelcov konceptuálneho umenia, vysvetľuje prístup k pojmom ako sú napríklad umenie, myšlienka, vnímanie, koncept a dielo. V 21. vete hovorí „Vnímání myšlenek vede k novým myšlenkám.“12 Navádzanie k vnímaniu ideí a vnímanie najmä myšlienky ako stanovujúceho kritéria hodnoty umenia, určuje konceptuálne umenie viac ako intelektuálne, než estetické. Samotná estetika diela je u konceptualistov v pozadí myšlienky, ktorá rozvíja snahu o dematerializáciu umenia. Stanoviskom, ktorým sa najvýraznejšie oddeľuje od tradičného výtvarného umenia, je odpor voči nemu. Takisto médiá a postupy využívané konceptualistami sú nešpecifikovateľné, keďže sa umelecké médium stalo len sprostredkovateľom myšlienky diela. Konceptuálne umenie ako pojem nemá jednotnú definíciu, ktorá by sa zakladala na určitých rozpoznateľných prvkoch v použitých umeleckých médiách. Mnohokrát sa definície od seba odlišujú, či si úplne odporujú. Protikladom k definícii konceptuálneho umenia Sola LeWitta je esej Art after Philosophy z roku 1969 od Josepha Kosutha, vzniká teda rozdiel v ponímaní konceptuálneho umenia v USA a Británii. Kosuth rozvíja myšlienky a názory na umenie, názor nutného oddelenia estetiky od umenia a pohľad na vlastnú tvorbu v kontexte pojmu lingvistický konceptualizmus. Narozdiel od LeWitta, ktorý považuje proces vzniku diela a všetko čo s ním náleží za rovnako podstatný ako umelecké dielo, Kosuth sa sústreďuje na myšlienku ako dielo. Doplňujúci pohľad na konceptuálne umenie je demonštrovaný v knihe Statements z roku 1968 napísané Lawrencom Weinerom. Dielo definuje tromi prehláseniami: (a) umelec môže dielo skonštruovať, (b) dielo môže byť vyrobenépriemyselne, (c) dielo nemusí byť vyrobené vôbec13 . Odkazuje na materiálnu hodnotu diela, na vnímanie diela novým pohľadom popierajúcim tradičné hodnoty a zaužívané procesy vytvárania umeleckého diela, ktoré načrtol už Marcel Duchamp svojimi readymades. Weiner spolu s ďalšími umelcami, rozvíjali myšlienku šírenia umenia, ktoré je dostupné a verejné, bez súkromného vlastníctva. Problematikou dostupnosti umenia sa zaoberal Ed Ruscha. V jeho tvorbe bol dôraz kladený na fotografiu a distribúciu umenia prostredníctvom tlačenej knihy.14 Tendenciu k smerovaniu výtvarného umenia na pôdu verejného priestoru sprevádzala inštitucionálna kritika zo strany umelcov. Kritika sociálnych disfunkcií preto nesmela zostať uviaznutá v galériach, myšlienky a názory pre väčší okruh divákov smerujú do verejného priestoru. Samotný rozvoj kritiky výtvarného umenia a kladenia si otázok o hodnote diela prispelo k zaoberaniu sa vzťahom medzi priestorom galérie a umeleckým dielom. V roku 1973 vytvoril Daniel Buren dielo Within and Beyond the Frame, ktoré pozostávalo z inštalácie plátien o dĺžke 60 metrov. Inštalácia začínala v Galérii Johna Webera v New Yorku a pokračovala von oknom do ďalšej budovy. Dielom smeruje k istej forme odporu proti inštitúciam, otázkam o autenticite, vzácnosti a jedinečnosti diela, ktoré sú garantované najmä priestorom galérie.