Tvorba Márie Čorejovej patrí v rámci súčasného vizuálneho umenia k polohám uprednostňujúcim obsah pred (okázalou) formou. Využíva predovšetkým komorné médium kresby. Základom jej výtvarného prejavu je kresba tušom na papier, pričom sa však nevyhýba jej príležitostnému prenikaniu s inými umeleckými druhmi, napríklad s grafickým a produktovým dizajnom či digitálnou animáciou.
Kresba je pravdepodobne najstarší prostriedok zapisovania a zdieľania informácií. Prebieha zároveň s vznikom a usporiadavaním myšlienok. Často je záznamom samotného procesu myslenia. Nech sú obsahy akokoľvek intímne, zahmlené či subjektívne - citeľná bezprostrednosť, a čitateľná stopa tvorcu umožnuje zdieľať postup vytvárania obrazu v jeho najčistejšej podobe.
V prípade Márie Čorejovej nemožno hovoriť o intuitívnej či spontánnej kresbe. Prednostne ťaží z inej esenciálnej kvality kresby, ktorou je komunikatívnosť.
Takmer nikdy nepracuje s farbou, na vyjadrovanie jej stačí čierny tuš a biely papier. Keď bola nedávno požiadaná, aby do svojich prác pridala farbu, reagovala po svojom: použila šedý odtieň ceruzky. Tento výtvarný asketizmus má svoj dôvod - v grafikách Márie Čorejovej je prvoradý význam. Kresba je pre ňu samostatnou disciplínou, ktorá najlepšie vyhovuje jej snahe tlmočiť posolstvá prostredníctvom voľného narábania s obrazovým materiálom. Výsledný obraz je v jej podaní takmer “literárnym” útvarom. Spája a ohýba pojmy, komunikuje idey, kladie otázky, vyjadruje sa v metaforách. Pohybuje na viacerých poliach obrazotvornosti - od komplikovaných priestorových kompozícií, cez krajinárske motívy až po jednotlivú figúru. Obrazové “jednoaktovky” strieda s bohato priestorovo vybudovanými scénami.
O čom najčastejšie Mária Čorejová hovorí? Napriek technickej nekomplikovanosti pôsobia jej obrazy ako námety (alebo zápletky) zložitých príbehov. Skúma otázky stretov ideológií, prítomnosť náboženských či rodových stereotypov v našich životoch, prvky absurdity zdedeného spoločenského usporiadania.Veľký priestor v autorkinej tvorbe dostáva otázka osobnej slobody a vnútorného života jednotlivca.
Autorka sa v čase cyklicky vracia k istým problémom. Dlhodobo pracuje s kresťanskou symbolikou v podobe sakrálnych architektúr, priestorov, objektov a ich variácií. Dokonalým rezom rozpolené oltáre či chrámové lode prerastené lietajúcimi balónmi (napr. Okamih pravdy) nepôsobia nutne hereticky - v Máriinom úhľadnom podaní sú skôr zviditeľnenými predstavami, názormi a frustráciami “naivného” humanistu. Vyjadruje svoj pohľad na náboženské dogmy, zväzujúce pravidlá spoločnosti či cirkevné idoly (Vaše pravdy sú ako moje nálady, a.i.). Podobne sa stavia k viacerým témam západnej civilizácie a jej historickým reliktom v spoločnosti, estetike zbraní a vojny (Kráska), ale napríklad i k športu či poľovníctvu a ich spoločenským dopadom (napr. Drobné radosti z minulých dní, Lepšie miesto pre život). Neustále sa vracia k odvekému konfliktu toho, čo je pre človeka obrazom slobody (túžba lietať, slobodne sa pohybovať či myslieť) s tým, čo ho zväzuje či obmedzuje - vrátane jeho intímneho priestoru, vnútorného sveta psychiky či vlastného domova (Miesto duchov).
Často si vyberá spôsob inštalácie, ktorý opakovanie motívov nepopiera, ale naopak zdôrazňuje. Vtedy celok obrazov vytvára príbehový celok, v ktorom je často spájacím momentom čierna voda / hmota pretekajúca priestorom.
Prítomnosť dominantnej čiernej plochy nie je pre autorku iba pôsobivým výtvarným prvkom približujúcim jej kresbu k maliarskemu jazyku, ale častokrát je hlavným nositeľom ideovej náplne diela. Tvorí jeden z najzaujímavejších momentov autorkiných obrazov. Nie je totiž iba nositeľom negatívneho náboja sledovanej scény, naopak, kladie otázku, nakoľko je naše vnímanie ovplyvnené predsudkami a duálnym delením sveta na “dole a hore”, “čierne a biele”, “dobro a zlo”. Akoby skúšala, kam sa dostaneme ich zamenením, prevrátením či úplným popretím opodstatnenosti týchto hodnotiacich kategórií.
V súbore prác predstavenom na výstave “Zasľúbená zem” je autorkina pozornosť viac ako kedykoľvek predtým zameraná na aktuálne spoločenské témy. Všíma si najmä religiozitu, iracionalitu a jej rituálne odovzdávanie z generácie na generáciu. Tentoraz otvorene kritizuje. Vytvára až mierne desivý kontrapunkt voči typickej nevinnej oslavnosti, ktorú náboženským rituálom bežne pripisujeme. Krst, svadba či sväté prijímanie sa odohrávajú za prítomnosti figúry zahalenej v pohlcujúcom čiernom rúchu. Akoby sme s týmito ochrannými úkonmi nevedomky prijímali tradíciu strachu, nedôvery v človeka, nevedomie a tmárstvo. Druhou polohou je popraskaná, ľudoprázdna krajina, ktorou preteká čierna rieka. Tá asi najviac referuje k stavu, ktorý nasleduje po vložení veľkých nádejí do veľkých slov. Či už sme na jednej, druhej alebo celkom inej strane pomyselnej ideologickej barikády.
Mária Čorejová (1975) je vizuálna umelkyňa,j grafická dizajnérka a kultúrna manažérka. Okrem kresby sa vo voľnej tvorbe venuje aj maľbe, videu, objektu a inštalácii. Stojí za viacerými projektami podporujúcimi tvorbu a prezentáciu súčasného umenia a kultúry (Buryzone, Burundi, 13m3).
Diana Majdáková