Nie je koncept ako koncept

Stredoškoláčky v galérii Schemnitz

V jedno zarúškované utorkové ráno som sa s nimi stretla v Galérii Schemnitz. Dievčatá zo Strednej odbornej školy služieb a lesníctva a ich pani učiteľka Sandra Kuhnová vošli k nám a bolo to to najprirodzenejšie, čo sa asi v to ráno mohlo stať. Vysvetlili sme si, čo znamená slovo „depozit“ a tak nám už nič nebránilo, aby sme doňho vkročili. Deväť dievčat a pani učiteľka si začali obzerať obrazy Bielika, Sadovskej, Mésároš, Šakového, Tomana a iných. Čo vám poviem, zaujali Bielikove zamilované korytnačky. 

Potom sa desať tiel usadilo na našom divne tvarovanom gauči a tvrdých laviciach a pustili sme si krátky film o Dorote Sadovskej. Dobrá voľba. Telo, koža, tvár, móda, časopis Sado, koncept, výstava v Galérii Schemnitz a ďalšie momenty z filmu zaujali. A keďže boli študentky v galérii akože na hodine angličtiny, tak sme sa pozreli aj na text, ktorým boli anglické titulky k filmu. Pohrali sme sa so slovami, nechala som dievčatá ten text chvíľu skúmať, hľadať v ňom niečo, čo ich zaujme. Vivienne povedala, že sa jej veľmi páčia vety: „She (Dorota) is fascinated by the multi-shape nature of the human body. It is not just a lazy, passive artifact that she paints.” 

Mojim zámerom bolo v prvom kroku ukázať dievčatám zo súčasného umenia niečo, čo ich hneď neprekvapí nezrozumiteľnosťou. Obrazy v depozite sú celkom jasné, a film a tvorba Doroty Sadovskej tiež. Z depozitu sme prešli do výstavných priestorov, kde nám momentálne beží výstava českého konceptuálneho umelca Jiřího Kovandu. Ako spracujú 17-ročné dievčatá koncept, to sa trochu obávala i pani učiteľka Sandra. Pozorovali sme ich, ako sa rozpŕchli po miestnostiach a takmer sa nosmi dotýkali diel, tak ich skúmali. 

„Aj tieto múky s nožnicami sú vystavené dielo?“, spýtala sa jedna. Stačilo jej jednoduché „áno“ na to, aby pokračovala vo svojom skúmaní výstavy. 

Mala som v pláne im na úvod o Jiřím Kovandovi a výstave niečo porozprávať, ale oni zmenili sled udalostí. Ich zaujatie nebolo možné narušiť výkladom. Chodili od poličky k poličke, od jedného exponátu k druhému. Zrazu som mala pocit, že galéria je plná komét, ktoré bez zjavného plánu lietajú medzi miestnosťami a inštaláciami. Po chvíli sa dievčatá nasýtili a začali sme sa rozprávať. Ale nekonala sa moja „prednáška“ ale ich postrehy. Janka úplne nečakane zadefinovala svojimi slovami, čo je konceptuálne umenie. A teraz mi odpustite, lebo si presne nepamätám, aké slová použila. Ale bolo to cez jej vnímanie inštalácie papriky zabodnutej do troch vidličiek, ktorá v nej vyvolala pocit „ostrosti“.

Na druhý deň mi zavolala pani učiteľka Sandra a som jej za to vďačná, lebo mi oznámila: „Chcem Ti povedať, že to celé má význam. Dievčatá po návšteve galérie úplne ožili.“ A na záver pridávam ešte zopár jej slov:

„Najprv som váhala, či konceptuálne umenie Jiřího Kovandu nebude pre ľudí, ktorí bežne nechodia do galérie trochu silná káva. Ukázalo sa však, že predsudky neboli na mieste. Moje dievčatá (tretiačky) odchádzali veľmi spokojné. To, že sme v Schemnitz videli nielen „modernú klasiku“ (Robo Bielik, Dorota Sadovská a pod.), bolo pre všetkých veľmi osviežujúce. Keď študentky niečomu nerozumeli, vôbec ich to nevyvádzalo z miery, skôr sa myslím cítili inšpirované a pobavené. Na druhý deň sme sa bavili o našom výlete do galérie a zhodli sme sa, že si takúto provokáciu a jemné vyhodenie z konceptu radi zopakujeme.“

Ďakujeme za návštevu! Nielen dievčatá, ale i ja som ožila. A zdá sa, že aj paprika na poličke, lebo potom v noci z nej zoskočila dole a tak sme museli v zastúpení Jiřího Kovandu nainštalovať novú.

Silvia Herianová