Vizuálne umenie ako liek

O umení a kultúre celkovo sa teraz hovorí veľa. Hm, možno trochu viac ako kedysi a hlavne inak. V súvislosti s koronakrízou totiž sféra kultúry trpí a ako čítam, počúvam, trpia hlavne ľudia z „pozadia“ kultúry.

V Galérii Schemnitz sme zatiaľ ako tak v pohode. Podarilo sa nám po dvojmesačnej prestávke nabehnúť a dobehnúť zameškané, s miernym posunom realizujeme projekty, ktoré nám FPU a FPKNM podporili pre rok 2020-21. Čo bude, ak sa situácia so šírením ochorenia Covid-19 nezlepší a budeme sa musieť znovu zatvoriť, neviem. Pri tom, ako naša spoločnosť necíti, nevidí hĺbku úlohy kultúry by to mohol byť aj umieračik. Toľko z pesimizmu na úvod.

Chcem napísať o niečom inom. O umení, našej galérii a o tom, čo sa v nej niekedy deje. Milujem stretnutia s návštevníkmi galérie. Teda nie úplne všetky. Milujem tie, keď môžem nadviazať kontakt s ľuďmi, ktorí vkročia do našich priestorov so zámerom pozrieť si výstavu. Vždy, keď sa niekto objaví vo dverách začne moje nenápadné testovanie. Hľadím ľuďom do očí a vítam ich. Dávam im do rúk kurátorský text i mapku diel, pýtam sa, či poznajú vystaveného umelca, či umelkyňu. Snažím sa vycítiť, či ich neplaší fakt, že ich nepoznajú. Sama nie som umelkyňa a keby som nepracovala v galérii, často v tesnej blízkosti umelcov a kurátorov v čase inštalácie výstav, tak tiež by som asi bola vo svete súčasného vizuálneho umenia stratená.

Poteším sa, keď uvidím v očiach návštevníkov živý záujem, alebo aspoň jeho náznak. Môže začať interakcia, stretnutie s človekom v priestore, kde sme všetci priatelia. S celkom neznámymi ľuďmi sa začnem zhovárať a počúvať ich. Začneme aspoň na chvíľu plynúť stavom bezpodmienečnej dôvery. Nemáme totiž spoločnú minulosť a tak nás v podstate nič neobmedzuje. Hľadíme na umelecké diela. Inštalácie, video, koncept, maľby... Návštevníci často stoja pred tým, čo vidia zaskočení. Ale keď stoja, je dobre, lebo niektorí, skôr ako by na nich dielo mohlo prehovoriť, ujdú. Je tu ešte aj skupina ľudí, ktorí neujdú, ale ich vlastné predstavy o tom, čo je umenie im nedovolia uvidieť alebo lepšie povedané vycítiť to, čo je podľa mňa najpodstatnejšie: priestor, z ktorého dielo vzišlo. Ja osobne mám šťastie, lebo si ten priestor počas inštalácie výstav môžem obzerať, niekedy dokonca tak trochu i navštíviť. Závisí od otvorenosti umelca či umelkyne. A potom tie diela vidím inak, akoby aj cez oči tých, ktorí ich tvorili. A zrazu tam nastúpi taká zvláštna radosť, akoby som sa i ja zúčastnila tvorby diela. A tak keď sa vo dverách našej galérie zjavia hostia, som pripravená sprostredkovať im, okrem iného, aj ten priestor, odkiaľ diela vzišli. Áno, viem, je v tom veľa môjho! Mojich interpretácií. Ale verte mi, dobre počúvam a vnímam našich umelcov, umelkyne a ich kurátorov, keď u nás v Schemnitz trávia pred vernisážou niekoľko dní. Ľudia, ktorí vojdú do galérie s tým, že „nevedia ale nevadí“, tak tí mávajú také hravé, živé oči. Počas koronakrízy sú tie oči veľmi dôležitým a vlastne jediným kontaktným bodom. Akoby sa tie oči stali výpovednejšími, lebo napríklad ich smútok alebo chlad nezmierni úsmev, ktorý človek dokáže vyčariť aj keď sa mu nechce. Sme totiž zarúškovaní. Keď nevieme a vlastného nevedenia sa nebojíme, tak sa dokážeme lepšie pozerať, lepšie počúvať a celkovo vnímať. Vtedy sa tiež dokážeme lepšie hrať a pozvať do tej hry aj iných. Tých návštevníkov galérie, ktorí majú na to chuť, do tejto hry počas prehliadky pozývam. Rozprávame sa, smejeme sa, zamýšľame sa a akoby sme si spolu vytvárali vo svojom vnútri priestor pre svetlo. Prežívame spolu veľa „aha“ momentov a zároveň akejsi ľahkej blízkosti. Sme uvoľnení. V priestore tejto uvoľnenosti sme oslobodení od posudzovania a hodnotenia vecí iba na základe toho, čo vidíme na povrchu. Nevidíme iba materiálny prejav tvorivosti, ale preciťujeme tvorivosť ako takú.

Preto vnímam umenie ako príležitosť liečiť sa z predsudkov a rýchlych úsudkov. Toto liečenie nám dokáže dodať sviežosť a rozširuje náš priestor pre súcit a porozumenie. Objavuje v nás deti, ktoré majú srdcia ešte otvorené dokorán a dokážu prijímať to, čo vidia bez podmienok dospelých. Zrazu nie sme agresívni sudcovia, ktorí hneď vedia, či to, čo vidia má hodnotu. Meníme sa na ľudí, ktorí prijímajú to, čo vidia. Nemusíme sa stať hneď milovníkmi súčasného vizuálneho umenia, ale cez otváranie sa procesu tvorby sa vlastne otvárame životu a jeho bohatosti. A otvorený človek je pre mňa synonymom zdravého človeka.

Silvia Herianová