Galéria Schemnitz predstavuje čekoslovenskú výstavu dvoch generačne vzdialených autorov –
významného českého konceptualistu a multimediálneho umelca Jiřího Davida a mladej slovenskej
grafičky/aktivistky Ivany Šátekovej. Obaja umelci hovoria mimoriadne súčasným jazykom a
nevyhýbajú sa zložitým a kontroverzným témam, ktoré si programovo stavajú pred seba
a ponúkajú riešenia, s ktorými si mnohí nevedia dať rady. Neboja sa, že zakopnú, zapotácajú sa,
alebo pri ich riešení aj zhoria. Politické angažovanie Jiřího Davida nie je nadradené umeleckému.
Nie je politickým aktivistom, ale zodpovedným človekom, ktorý sa vo svojom myslení nedokáže
odpútať od vecí, ktoré nás obklopujú.
Ivana Šáteková sa naopak programovo venuje témam, ktoré súvisia s jej životom, ako aj so
životom spoločnosti. Na umeleckej scéne sa zapísala výstavami “Mám 30 a nemám plán" a
“Slovák som a Slovák budem!”. Dnes predstavujeme výber z jej známej série výšiviek “Hore hajl,
dole hajl”. Vyslovuje v nich holú a nekompromisnú pravdu o “našej slovenskej” povahe.
Metaforicky naznačila to, čo VEC v pesničke Slovák neskôr zhudobnil a dopovedal. “Boli tam ľudia
aj ženy” je názov druhej prezentovanej série grafík a sôch inšpirovanej šokujúcim slovenským
príslovím.
Jiří David je jedným z najvýraznejších hýbateľov súčasnej českej umeleckej scény. Počiatky jeho
pôsobenia sú zviazané zo skupinou Tvdrohlaví (1987). Na umeleckej scéne sa zapísal najprv ako
postmoderný maliar, ale dnes ho vnímame skôr ako multimediálneho konceptualistu. Verejnosť
zaujal svojimi public artovými realizáciami, sochami, inštaláciami aj fotografickými sériami. Je
známy svojimi nekompromisnými vystúpeniami v médiách a na sociálnych sieťach, nekonečnou
organizačnou, pedagogickou, ale aj pisateľskou činnosťou. Patrí k českým umelcom, ktorí sú
v zahraničí vystavovaní najčastejšie. Jiří David ja autor mnohovrstevného kódovania. Vyložiť
význam jeho obrazov a inštalácií je úloha, ktorej sa ťažko zhosťujú aj najväčší experti. Vo svojich
fotografických cykloch je však Jiří David paradoxne úplne iným človekom – jeho výpoveď je
adresnejšia a ľahšie uchopiteľná. Cyklus “Blíže noci”, ktorú umelec na tejto výstave predstavuje, je
kombináciou fotografii a malieb a tak sa nám situácia s dešifrovaním komplikuje. Diela nepôsobia
na prvý pohľad politicky či angažovane, o to prekvapivejšie sú preto slová Jiřího Davida: „Taky si
myslím, tady s tou výstavou je vlastně docela přesah do sociálně politických situací, ale ne
takovým tím plakativním, na první pohled jasným vzkazem, to nemám nikdy rád.”
Nevím co jsem; nevím co znamenám; nevím proč a pro koho dělám; neznám smysl ani důvod
původu mých, mnohdy recyklovaných prací. Podezřele méně a méně je pro mne podstatné, kdo a
jak porozumí smyslu mých prací, a to včetně mne samého; jsem svým vlastním cizincem. Po
letech intenzivní, profesionální práce v oblasti umění, někde uprostřed Evropy, jsem ztratil
jakoukoliv koherentní identitu. Pomalu a nejistě dospívám k závěru, že to pro mě není negativní, i
když nevím co s tím."
Jiří David
“U obrazu se dneska často opomíjí to, že aby vůbec vznikla první čára, to je strašně obtížný, to
ustát, neuvěřitelně obtížný. Já samozřejmě úplně nesnáším začínat obrazy, pro mne je úplně
nesnesitelný dělat první tah po plátně, to je strašně bolavý, neuvěřitelně traumatizující.”
Jiří David
“Desaťročia sa u nás v reči tradujú veci, ktoré legitimizujú nenávisť a násilie. A ľudia sa za to už
ani nehanbia. Zdá sa mi, že kedysi sa aspoň hanbili verejne také čosi povedať, ale dnes akoby to
bolo úplne normálne.“
Ivana Šáteková
“Česi si vždy zo seba vedeli urobiť aj srandu, u nás zväčša funguje iba taký ten láskavý humor,
jemne sa pousmiať, ale nejsť ďalej, aby to náhodou nebolelo. A potom sme zakomplexovaný
národ, čo má potrebu vždy hádzať vinu na iných. Ak nebudú mladí ľudia viac cestovať, rozhľadene
sa dívať na svet, vzdelávať sa a čítať, nemám ani veľmi nádej, že sa to raz zmení.“
Ivana Šáteková
Výstava Lucie Dovičákovej a Matúša Lányiho je provokatívnym pokusom o konfrontáciu dvoch príbuzných a zároveň radikálne odlišných autorských programov dvoch bývalých spolužiakov generácie nastupujúcej na umeleckú scénu s príchodom novej Fakulty umení Technickej univerzity v Košiciach.
Lucia Dovičáková sa vyprofilovala ako nekompromisná udavačka svojho vlastného postoja k životu. Extrovertka, ktorá vo svojich maľbách hovorí o veciach bežného (každedenného) života spôsobom, ktorý musí šokovať aj tých menej konzervatívnych z nás. Kladie si ťažko zodpovedateľné otázky súvisiace s intimitou, sexualitou, rolou ženy, neskôr matky a pokúša sa s nimi vysporiadať vo svojich vizuálnych príbehoch - maľbách, kresbách a akvareloch. Lucia Dovičáková je provokatérka. Pokorná, a zároveň nesmierne originálna a výrazná žena, ktorá nedokáže namaľovať nudný obraz.
Matúš Lányi je hĺbavý a nábožensky založený introvert, ktorý vo svojich obrazoch nekompromisne konfrontuje svet sakrálny a svetský. V poslednej dobe až tak nekompromisne, že mu jeho úprimné úmysly niektorí prestávajú veriť. Charakteristickou črtou jeho tvorby je transformácia klasických, v širokom zmysle posvätných tém na nečakané a sakrálnemu svetu vzdialené formy súčasnej komerčnej civilizácie. Patrí k neveľkému počtu súčasných mladých umelcov, ktorí sa neboja experimentovať ani pracovať s historicky zaťaženými témami a dávať im nové významy a posolstvá.
Spoločná výstava Lucie Dovičákovej a Matúša Lányiho v Galérii Schemnitz predstavuje ich diela z posledných rokov v kurátorskej konfrontácii založenej na hre s priestorom, ako aj na hľadaní prienikov a rozporov dvoch multimediálnych konceptualistov, ale zároveň bytostných maliarov.
Juraj Čarný
“Autobiografické motívy používam, ak sa mi hodia k svedectvu, ktoré chcem podať. Vyberám si, čo chcem povedať a čo sa mi zdá zaujímavé, takže aj keď sú moje práce vnímané ako veľmi intímne a autobiografické, nemám pocit stopercentného odhalenia. Tiež je pravda, že som vždy bola skôr prostoreká a takmer bez tajomstiev, pretože som nechápala, načo si ľudia nechávajú niektoré veci pre seba. Čím som staršia, tým tomu lepšie rozumiem, no aj tak ma oslobodzuje až očisťuje, keď môžem povedať nahlas aj veci, za ktoré sa trebárs hanbím. Keď ich vyslovím nahlas, stratia svoju silu a už ma ďalej nezožierajú zvnútra. Je to čiastočne arteterapia, no väčšiu časť prác urobím z výskumných či smiešnych dôvodov.”
Lucia Dovičáková
„Pre mňa je najdôležitejší príbeh – ten veľký príbeh. Jedna interpretácia sveta – Starý a Nový zákon.Isté je, že voči tomu príbehu nie som kritický. Skôr som kritický voči tendenciám, ktoré ambiciózne spochybňujú to, čo vďaka cirkvi pretrvalo nesmierne dlho. Naša pohodlnosť nemôže zmeniť veci, ktoré fungovali stáročia. Samozrejme, spoločnosť sa vyvíja, ale čo je zlé na tom, keď niekto tvrdí, že aj ten vývoj má mať nejaké pravidlá, nejaké hodnoty. Je to teda najmä kritika voči nám, voči tomu, ako veľmi sme ochotní podliezť latku pre vlastné pohodlie. Nevravím, že sa v spoločnosti deje niečo strašné a neprípustné. Je to o osobnom svedomí človeka, ktorý musí každý deň robiť kompromisy. Naša pohodlnosť sa snaží ospravedlniť vlastné svedomie útokom na svedomie iného.“
Matúš Lányi
Výstavy tejto galérie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia
Ak hovoríme o súčasnej “gotike”, nemáme na mysli romantické napodobovanie architektúry s lomenými klenbami, produkciu krucifixov ani anemických madon. Pojem “gotický” chápeme skôr ako široký prúd uvažovania vlastný veľkej časti umelcov poslednej dekády. Príklon k temným, dekadentným témam, psychoanalytické či arteterapeutické motivácie tvorby, preberanie vizuálnych znakov subkultúr a okrajových umeleckých žánrov, ale aj pop-kultúrne vplyvy v radikalizovanej podobe, sú len niektoré z mnohých charakteristík súčasnej “gotiky”.
Na výstave Výber 3 opäť do galérie prinášame novinky, ktoré sa nám za posledné obdobie podarilo nadobudnúť. Tešíme sa, že môžeme ohlásiť novú spoluprácu, ako aj nové obrazy od našich obľúbených autorov a tiež, že sme do výberu zaradili okrem maľby i grafické listy. Tie sa nachádzajú v prvej miestnosti, kde sa vytvorili tri zaujímavé spojenia.
“It’s complicated”?
Vzťah maľby a fotografie má v rámci umenia dlhodobý a miestami komplikovaný príbeh. Od počiatkov vynájdenia fotografie v 19. storočí umelecký svet cítil potrebu sa voči fotografickému obrazu vymedziť, definovať jeho úlohu a nájsť mu adektvátne miesto. Najmä kvôli maľbe a kresbe, ktoré akoby stratili jednu zo svojich bytostných funkcií - zobrazovania reality. Čoskoro sa však fotografia emancipovala a od pomocného nástroja pre realistických maliarov (Courbet, Delacroix) sa presunula do pozície “magického” média schopného zachytiť prchavý moment, ktorý oceňovali rôzni umelci - spomedzi iných najmä impresionisti.
Obrazy na výstave Ťažké ľahkosti sú ďalším rozvíjaním maľby vzduchom, ktorá autorke otvára stále nové možnosti alebo, ako sama hovorí, výzvy. V novom cykle malieb sa oblúkom vracia k dvom výtvarným témam, ktoré spracúvala už v minulosti.
Na výstave "Pod povrchom / Under the surface" sú predstavené najmä nové práce, ktoré otvárajú ďalší z výrazných cyklov autorkinej tvorby. Svoj obľúbený motív vody si v posledných obrazoch “ohmatáva” bližšie a obracia naň celú svoju pozornosť. V úsporne rozohraných etudách ako skok do vody, plávanie pod hladinou, či váhanie pred skokom, opäť pracuje s interakciou človeka a prírody (elementu vody), tentokrát však už bez potreby fantazijného symbolizmu a naratívnosti. Zároveň dáva divákovi možnosť nechať sa pohltiť vizuálnym pôžitkom výborne zvládnutej realistickej maľby.
Tvorba Márie Čorejovej patrí v rámci súčasného vizuálneho umenia k polohám uprednostňujúcim obsah pred (okázalou) formou. Využíva predovšetkým komorné médium kresby. Základom jej výtvarného prejavu je kresba tušom na papier, pričom sa však nevyhýba jej príležitostnému prenikaniu s inými umeleckými druhmi, napríklad s grafickým a produktovým dizajnom či digitálnou animáciou.