Nič ľudské mi nie je cudzie

David Javorský
Martin Kačmarek
Dominika Kováčiková
Ľubomíra Chylová Sekerášová
Nikola Šušovicová

Vernisáž: 10.7.2026 o 19:00 hod
Výstava: 11.7.2026 - 2.9.2026

KURÁTORKA: MARIANNA BRINZOVÁ

Nič ľudské mi nie je cudzie je kolektívna výstava prezentujúca Davida Javorského (1992), Martina Kačmareka (1996), Dominiku Kováčikovú (1996), Ľubomíru Chylovú Sekerášovú (1994) a Nikolu Šušovicovú (1994). Vystavujúcich autorov a autorky spája generačná príbuznosť, dlhodobá orientácia na maliarske médium a hľadanie jeho aktuálnych foriem a naratívov v rámci figurálnych polôh. Od formálne prevažne realistickej maľby cez maľbu na hranici reality a imaginácie až po portréty vnútorného sveta a hľadania existenčného zmyslu.

Aká by mala byť úloha súčasnej maľby? Média, ktoré malo byť možno už dávno „mŕtve“ nielen vplyvom technologického progresu a využívania digitálnych technológií a AI? Čo všetko jej nie je cudzie? Alebo by nemalo byť?

Maľba môže mať emancipačný charakter, môže byť zastavením sa, „pomalým“ analógovým médiom a opakom k tendenciám neustále sa zrýchľujúceho výkonu. Môže riešiť sociálne témy, osamelosť, alkoholizmus, traumu, psychické problémy, násilie, existenčné témy, DIY kultúru, vidiek, podobu krajiny, prácu, virtuálnu estetiku, úzkosť, fascináciu pominuteľnosťou a ľudskými zákonmi, morálku, smrť i rozklad. Môže byť kritikou spoločnosti a jej falošnej intelektuálnosti, spirituality, spoločenských rolí, mamonu a moci. Môže objavovať pravdu, nové perspektívy a hlbší význam, a tým dekonštruovať stereotypy a masky. Hľadať kontrast medzi vonkajšou formou a vnútornou. Skúmať kultúry, kolektívy, pretvárky i našu toxicitu.

Maľba a jej kritický potenciál má schopnosť otvárať aj nepríjemné témy. Často sa tak súčasťou stáva biografická skúsenosť, ktorá sa premieta nielen do tém, ale aj spôsobu zobrazenia. Jednotlivé maľby a figúry nesú znaky alebo podobnosť ich tvorcov a tvorkýň, stávajú sa čiastočnými alebo explicitnejšími autoportrétmi. Dôležitejší je výraz, nie realistická presnosť. V týchto intenciách pracuje aj pätica vystavujúcich autorov a autoriek v Schemnitz Gallery. Spodobuje diverzitu súčasnej maľby v ženskej, mužskej i zvieracej figúre, v tvarových hyperbolizáciách, rôznych atribútoch, osobnej ikonografii, v sociálnych sondách, pričom každý spracováva iné, osobné témy.

Jednotlivé maľby v rámci intervencie Nič ľudské mi nie je cudzie spolu komunikujú, dopĺňajú sa, ale i kontrastujú a vymedzujú. Výstava má ambíciu predstaviť rôzne polohy súčasného prístupu k figurálnej maľbe na základe vymedzenej skupiny vystavujúcich, ktorí/é prinášajú špecifický prístup, témy i zobrazenia. Ich rukopis je však vždy rozpoznateľný, výrazný, detailne prepracovaný a úderný, no zároveň je v ňom istá dávka jemnosti, súcitu, záhady a inotaju. V kontraste fungujú najmä diela Ľubomíry Chylovej Sekerášovej, ktoré sa oproti celku výstavy vyčleňujú monochromatickou „noir“ farebnosťou a tematikou psychologických javov.

David Javorský

v priestoroch Schemnitz Gallery predstavuje výber z najnovšej série rôznoformátových malieb kombinovanej techniky. V obrazoch spája fragmenty figurálnych výjavov kombinovaných s expresívnymi časťami a ťahmi, ale i geometricky spracovanými plochami, štruktúrami a vzormi. Dominantným motívom je človek – muž fungujúci ako autorov autoportrét či dvojník predstavujúci jeho prežívanie. Tento „dvojník“ je vždy situovaný v nekonkrétnych prázdnych priestoroch, ktoré v sebe nesú viacero rovín zamýšľania sa nad svetom a jeho existenčnými problémami. Javorský sa snaží rozkódovať svoju/našu realitu, aby ju do svojich diel mohol opäť zakódovať. Jeho tvorba je tak skôr zachytávaním zložitých rôznorodých znakov a ich vkladaním do štruktúr obrazu, čím motívy, fragmenty, myšlienkové mapy vrství do ideovej i materiálovej „koláže“. Pre Davida Javorského je obraz pomyselným dieťaťom – niečím spontánnym, čo vzniká z vášne, intuície a vnútorného poryvu. Je tajomstvom, to sa ukáže a vzápätí znovu skryje. Na jeho najnovších maľbách sa objavuje postava muža – otca ako „geometra“, obklopená motívom siete, pravítka, stolu a pod. Je to figúra umiestnená do priestoru geometrických vzťahov, napätia a konštrukcií. Otec tu nie je len motívom, ale aj princípom porozumenia a vnútorným i vonkajším pozorovateľom. Pokúša sa uchopiť svet prostredníctvom poriadku, ktorý mu bol daný. Je metaforou človeka a nás samých, ktorí sa snažíme spoznať, zmerať a usporiadať svet, no zároveň v ňom neustále hľadáme svoje miesto.

Martin Kačmarek

na výstave Nič ľudské mi nie je cudzie v Schemnitz Gallery prezentuje jednu veľkoformátovú maľbu, ktorá je súčasťou obrovskej série. Tú autor cyklicky rozvíja a dopĺňa posledné roky. Kačmarek sa primárne pohybuje na poli klasického média maľby. Motívy hľadá vo virtuálnej realite, v počítačových hrách, poľnohospodárstve, vo svete zvierat a DIY kultúry, pričom ich často kombinuje a prepája. Po formálnej stránke skúma možnosti prepisu figurácie do nových tvarov za pomoci airbrush. Tú spája s estetikou RPG hier, a tým syntetizuje reálny motív figúry, agrárnej krajiny a jej komponentov. Dlhodobo sa zameriava na skúmanie spontánnosti tvarov, objemov, farieb a textúr. Po období, v ktorom sa zameral predovšetkým na „postinternetovú“ a virtuálnu vizualitu, sa v jeho tvorbe začal odrážať záujem o poľnohospodársky svet, zvieratá, farmárčenie a DIY kultúru. Vyvažujúc techniku airbrush, akrylové a olejové časti malieb transformované do rôznych postáv a scén, zachytáva realitu takú, aká je. Zobrazené scenérie sa odohrávajú takmer výlučne v exteriéri, ktorý pôsobí rozostrene a hmlisto. Kde tu-tam sa v prírodných scénach prediera slnečný svit z neba pokrytého oblakmi. Inak nad krajinou visí pochmúrna atmosféra. Podobne je to tak aj v prípade obrazu jazdkyne, ktorá v rýchlom tempe čerí pohybom krajinu. Prítomná a zároveň neprítomná, otočená divákom chrbtom. Martin Kačmarek svojou špecifickou technikou maľby a jej motívmi spochybňuje spoločensky akceptované a zaužívané estetické normy. Jeho maľby majú ironický nádych a ukazujú figúry z inej (aj keď pre diváctvo nenápadnej) perspektívy.

Dominika Kováčiková

na výstave prezentuje maľby, ktoré vznikli v období rokov 2022 až 2026. Najnovší formát je umiestený pri vstupe do expozície výstavy. Motívy diel Dominiky Kováčikovej sú čiastočne autobiografickou skúsenosťou a zároveň skúsenosťou nás všetkých, najmä dievčat a žien. Vychádzajú z obdobia dospievania a mladosti v kultúre prezentujúcej ženské telo stále ako objekt túžby, kontroly, stereotypov a mužského pohľadu, dozerania a trestania. Kováčiková svoju osobnú skúsenosť, aj po rozhovore s inými ženami, postupne transformuje do obrazov hovoriacich o všeobecnej ľudskej zraniteľnosti, strachu a traume, ale zároveň tiež o odolnosti, schopnosti čeliť nepriaznivým podmienkam a vyrovnať sa s nimi. Autorka pracuje primárne v médiu olejovej maľby, do ktorej kóduje atribúty dievčenskosti a ženskosti. Od samotnej farebnosti obrazov, často ladenej do ružova alebo červena, cez ženské figúry v rôznych pózach až po predmety dopovedávajúce príbeh. Tému ženskosti zobrazuje ako priestor napätia, možného ohrozenia a uvedomovania si svojej identity a tela. Aktérky jej diel preto nie sú zobrazované realisticky, skôr hyperbolizované a zámerne deformované. Vyjadrujú tým pocit neistoty, zraniteľnosti a neustáleho vyjednávania vlastnej identity u seba i v spoločnosti. Maľby Dominiky Kováčikovej vychádzajú z filmovej estetiky, dramatickosti, inscenácie, vizuality inšpirovanej gýčom, zo surrealistických tendencií, nepokoja a irónie. Motívy králikov, zbraní či sĺz, ktoré sú prítomné aj na výstave, sú ambivalentnými symbolmi krehkosti, ostražitosti aj obrany. Kováčiková vo svoje tvorbe nehľadá riešenie či vysvetlenie našich tráum, no snaží sa ich zviditeľniť a sprítomniť. Aby poukázala na to, čo je často skryté a malo by nás viesť k väčšej zodpovednosti a empatii.

Ľubomíra Chylová Sekerášová

sa venuje maľbe, kresbe, inštalácii a ich presahom. Vo svojej umeleckej praxi sa inšpiruje popkultúrou, prírodou/krajinou, romantizmom, náboženstvami, okultizmom a psychologickými javmi. Pracuje s lokálnymi reáliami a mnohovrstevnou osobnou symbolikou vychádzajúcou z dejín umenia a filmového jazyka. Autorka apeluje na citlivosť voči drobným odchýlkam reality, ktoré sa môžu vymykať bežnej racionalite. Jej maliarske série, kresby a inštalácie sa často zaoberajú psychologickým portrétom a mentálnymi stavmi. Bez predsudkov sa pozerá aj na neobľúbené skutočnosti, akými sú smrť a rozklad, v ktorých nachádza osobitnú formu melancholickej poetiky a fascináciu pominuteľnosťou. Kľúčovým prvkom tvorby Ľubomíry Chylovej Sekerášovej je nejasnosť medzi realitou, fantáziou a snom. Na výstave v Schemnitz Gallery prezentuje posledné práce z dvoch otvorených cyklov. V prvom cykle Fly Food sú ústredným prvkom postavy ľudí v oblekoch symbolizujúce status, moc a sociálnu kontrolu. Túto umelú dokonalosť narúšajú muchy. Poletujú okolo úst „lídrov“ alebo „tých správnych a nikdy sa nemýliacich“ a prinášajú do statického obrazu znepokojivý pohyb a šum, a tiež spochybnenie ich vážnosti, integrity, morálnosti a pravdovravnosti. Ústredným motívom druhej série diel s názvom Hosť (Guest) sú ľudské nohy a chodidlá. Tie predstavujú zakorenenie, stabilitu, tzv. pevnú pôdu pod nohami alebo pevnosť našich myšlienok a presvedčení. Medzi domnelú pevnosť sa však vplieta had ako psychologický archetyp prvotného zárodku zlej myšlienky. Všimli ste si ho dostatočne včas?

Nikola Šušovicová

v rámci výstavy Nič ľudské mi nie je cudzie v Schemnitz Gallery prezentuje výber malieb, ktoré vznikali medzi rokmi 2022 – 2026. Dominantný, do modra ladený obrovský formát zobrazujúci ženské „rozšafné“ figúry družičiek je pritom jej najaktuálnejším dielom. Otvorená maliarska séria sa zaoberá spoločenskými témami, psychologickými stavmi, kolektívnymi archetypmi, medziľudskými vzťahmi aj osobným prežívaním a trápením. Dotýka sa i problematiky pitia alkoholu a situácií, keď je jeho prítomnosť vítanou i nevítanou konvenciou. Diela Nikoly Šušovicovej nenesú vyslovene pozitívny odkaz, ale svojou familiárnosťou vzbudzujú akýsi paradoxný pocit bezpečia a niečoho dobre známeho. Autorka však k skúmaným témam nepristupuje ako kritička odsudzujúca aktérov svojich diel, ale skôr s pochopením, empatiou a istou dávkou stotožnenia sa. Jej maľby zachytávajú viac-menej realistické výjavy strácajúce sa v abstraktnom alebo rozfragmentovanom prostredí interiérov. Zobrazujú rôzne, miestami až komické, nadnesené alebo absurdné výjavy z osláv, svadieb, posedení v podnikoch, stretnutí pri pití alkoholu, zábave, konverzáciách, tanci a pod. Vizualizujú stavy eufórie, opitia, avšak i spania či akéhosi zrastania s prostredím pohostinstiev. Extrovertné chvíle, ale i introverzie a introspekcie. V dielach dominuje ružovo-žlto-modro-zelená farebnosť, kontrasty farieb a štruktúr, expresia výrazov v kontakte s presnosťou plôch. Aktéri a aktérky Šušovicovej diel sú čiastočne autoportrétmi, ale i portrétmi nás samých. Sú nám dôverne známi.

David Javorský, Martin Kačmarek, Dominika Kováčiková, Ľubomíra Chylová Sekerášová a Nikola Šušovicová sa zaoberajú pohľadom na človeka a jeho prežívanie, otázkami identity, hľadaním miesta vo svete a autenticitou. Ich diela spodobujú rôzne sociálne situácie a vzťahy prostredníctvom archetypov. Spoločným menovateľom je dominantná figurálna kompozícia, výrazné farebné alebo monochromatické spektrum, expresivita, priestorová a tvarová redukcia, zachytávanie mentálnych stavov, ale aj istý pokoj a kontemplácia. Autori a autorky pracujú s obrazmi archetypov kolektívneho vedomia i nevedomia, ale i individuálnych stavov, osobných tráum a vyrovnávaním sa s nimi. Pozorujú správanie ľudí vo svojom okolí, analyzujú spoločenské vzorce a vizualizujú ich. Lebo keď odoberieme všetky nánosy a sociálne konštrukty, ostane len podstata – naša ľudskosť, ktorá však nie vždy musí byť „ľudská“.

Marianna Brinzová

David Javorský (1992)

je absolventom Akademie Sztuk Pięknych v Krakove a doktorandského štúdia na Fakulte výtvarných umení AU v BB. V roku 2023 a 2024 bol finalistom súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. Venuje sa maľbe, ale aj presahom do intermediálnych projektov, performance, divadla a hudby.

Martin Kačmarek (1996)

študoval maľbu na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. Vystavoval samostatne a skupinovo na mnohých výstavách, najmä v zahraničí, ale aj na Slovensku. Venuje sa klasickej maľbe, kde prepája akryl, olej a airbrush.

Dominika Kováčiková (1996)

študovala grafiku a maľbu na Fakulte výtvarných umení Akadémie umení v Banskej Bystrici. V roku 2022 bola finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB a v roku 2023 v súťaži aj vyhrala 1. miesto. Primárne sa venuje médiu maľby.

Ľubomíra Chylová Sekerášová (1994)

je absolventkou Katedry maľby na VŠVU v Bratislave v Ateliéri +-XXI a Ateliéri III. Absolvovala stáž v ateliéri Krištofa Kinteru v Prahe. V roku 2025 bola finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB. Zaoberá sa maľbou, kresbou, inštaláciou a ich presahmi.

Nikola Šušovicová (1994)

je absolventkou Katedry maľby na VŠVU v Bratislave, kde študovala v ateliéroch +-XXI a DVAJA. Niekoľkokrát bola finalistkou súťaže Maľba – Cena Nadácie VÚB a v roku 2024 získala 2. miesto. Primárne sa venuje maľbe a jej presahom.