2024 2023 2022  2021 2020

2019 2018 2017 2016 2015 2014 2013

Výstavy 2021 | EXHIBITIONS 2021

• Gábor Kristóf | Picnic on the driving range

• Miro TrubaČ | Telo. Intímne a verejné.

• JURAJ TOMAN, LUCIA DOVIČÁKOVÁ, ADAM ŠAKOVÝ, ALENA ADAMÍKOVÁ, DOROTA SADOVSKÁ, BORIS SIRKA, ERIK ŠILLE, JIŘÍ DAVID, ROBO BIELIK, EVA ČINČALOVÁ, JÁN VASILKO | UNLOCK

• MIROSLAV PELÁK, MARTIN KAČMAREK, FILIP NÁDVORNÍK | ANTHROPOS

• Daniela Krajčová | Dózička

• Michaela Thelenová & Anton Čierny | Snímky vlaňajšej sezóny

• Peter Decheť & Roman Ďurček | Mocní

MOCNÍ

PETER DECHEŤ & ROMAN ĎURČEK

kurátor _ Filip _ Krutek

,,Predstava, že vláda je zodpovedná za šťastie a fyzický a morálny prospech národa, je najhorší a najpálčivejší, najbolestnejší despotizmus.”

Wilhelm von Humboldt

Výstavný projekt MOCNÍ prezentuje aktuálnu tvorbu dvojice maliarov Petra Decheťa (*1979) a Romana Ďurčeka (*1990). Jeho idea je ukotvená vo výtvarnej reflexii vzájomného, niekedy dokonca intímneho vzťahu medzi predstaviteľmi moci (štátnej, cirkevnej, ale aj personálnej, či citovej) a zvyškom spoločnosti. Postava vládcu tu nevystupuje v heroizovanej podobe absolútnej autority, naopak, obaja autori majú sklon relativizovať ju do podoby zástupnej formy - či už ide o politika, štátnika, diktátora, učiteľa, pápeža, kňaza, primára, riaditeľa kultúrnej inštitúcie alebo vedúceho vo výrobnom podniku. Všetci disponujú v určitej forme a v určitom rozsahu mocou - schopnosťou rozhodovať o vnútorných procesoch konkrétneho spoločenstva alebo komunity. Úvodný citát nemeckého filozofa W. v. Humboldta nie je vybraný náhodne. Stelesňuje v sebe implicitnú kritiku neustáleho kolobehu odovzdávania moci a hľadania vinníkov a definuje neschopnosť spoločnosti, ale hlavne jedinca vystúpiť zo závislosti na moci. S touto premisou sa snaží pracovať aj koncepcia výstavy. Dialóg medzi vystavenými dielami oboch autorov preto neodkazuje k explicitnej kritike moci. Otázku moci, jej povahy, interpretácie v očiach jej disponentov a dopadov na bezMOCných analyzuje skôr ako filozofickú kategóriu - v dielach nenájdeme komparáciu s reálnymi spoločenskými udalosťami, či autentickými referenciami za účelom samoúčelného stimulovania emocionálneho účinku. Rovnako nechcú moralizovať a poúčať a už vôbec nemajú ambíciu byť vyprázdneným aktivizmom s ešte vyprázdnenjšími rozsudkami. Namiesto toho obaja autori zvolili trpezlivú cestu hľadania relevantného umeleckého jazyka - zameriavajú sa na psychologické účinky a dopady moci, dešifrujú jej symptómy, ktoré následné zhmotňujú do jednoznačných, úderných, avšak významovo vrstevnatých naratívov.

Decheťa s Ďurčekom spája obdobné ideové východisko - témou moci a jej zneužívania sa zaoberajú dlhodobo, je to organický proces, pri ktorom sa k téme vracajú, vytvárajú jej nové komentáre a definujú nové symptómy moci. V prípade Romana Ďurčeka sa ukazujú dve línie: expresívna maliarska poloha založená na vrstvení viacerých vizuálnych informácií / sekvencií - figurálna kompozícia je dekonšturovaná v lineárnej ploche plátna technikou dekoláže, ktorá simuluje takmer archeologické odkrývanie imanentnej povahy zobrazovanej témy. Tá je vyjadrená buď znakovo, alebo štrukturálne. Vystupujú tu anonymné unifikované postavy “mocných” vo formálnom oblečení s kravatou alebo v športovom úbore ako reminiscencie moci. Táto obrazová “schizofrénia” zrkadlí dynamické a neprehľadné vnútorné procesy uprostred súčasnej, diverzifikovanej spoločnosti. Druhá maliarska poloha počíta s materiálovou procesualitou. Ďurček využíva experimentálne techniky nanášania vylešteného medeného prachu a oxidáciu vlastného moču. Zatiaľ čo prvý prístup evokuje obsahovú aj formálnu stálosť, farebná a štrukturálna transformácia telesnej tekutiny zase odkazuje k nestálosti ideológií, názorov a k vrstvení nánosov, ktoré znemožnujú vypátrať pôvodné ideové/ideologické ukotvenie spoločnosti. Pre obe línie je príznačná práca s iluzívnosťou figurálneho námetu zasadeného v bezčasovej mentálnej mape.

Dôležitosť postprodukcie a experimentálneho prístupu k maľbe je možné vysledovať aj v dielach Petra Decheťa. Ten sa na výstave MOCNÍ prezentuje novou sériou menších formátov plátien, ktorými vrcholí jeho záujem o zobrazovanie figúry - predstaviteľa moci a dokumentovanie premeny jeho charakteru pred nadobudnutím moci až po jeho osobnostný obrat. V aktuálnej sérií malieb są Decheť absolútne oprostil od zobrazovania ľudskej figúry. Jej merítko a významové roviny artikuluje do podoby architektonickej proporcie. Zozbieral fotografie reálnych psychiatrických liečební a kliník z rôznych svetových lokalít a v rôznych vyobrazeniach - čelný pohľad, štylizovaný záber s fragmentom krajiny, objemová proporčnosť budovy, pôdorys alebo letecký pohľad. Tieto zábery následne podrobuje, podobne ako Ďurček, prvku náhody a procesuality založenom na ich čiastočnej deštrukcii pôsobením chemických procesov v priebehu vyvolávania fotografie. Následné domaľovávanie, resp. dopovedávanie týchto kompozícií v intenciách expresívne-gestickej maľby má síce charakter dokumentárneho záznamu, zároveň však rozkladá proporciu ľudského tela do matematicko-architektonickej formy. Naratív transformácie moci a jeho nositeľa tak ironický končí metaforickou sublimáciou človeka v priestoroch psychiatrických liečební.

Peter Decheť (1979, Topoľčany) vyštudoval Otvorený ateliér u Rastislava Podobu na Akadémií umení v Banskej Bystrici. Za svoju bakalársku prácu Archilúzia obdržal Cenu dekana. Štúdium ukončil diplomovou prácou v roku 2020, v ktorej spracoval tému politickej moci a jej zneužívania. Od roku 2017 pravidelne vystavuje v rámci kolektívnych výstav. Jeho prvú samostatnú výstavu usporiadala Galéria Jána Koniarka v Trnave pod názvom Powered by Power (2021).

Roman Ďurček (1990, Malé Vozokany) vyštudoval FVU AU v Banskej Bystrici v ateliéri prof. Ľudovíta Hološku. V súčasnosti v rovnakom ateliéri dokončuje doktorandské štúdium. Pravidelne sa zúčastňuje na kolektívnych výstavách od roku 2014, jeho poslednou samostatnou výstavou bol projekt Disharmónia v priestoroch Nástupište 1-12 v Topoľčanoch. V roku 2018 obdržal Cenu Martina Benku a v rokoch 2017, 2019 a 2021 sa stal finalistom VUB Maľby roka.

Projekt Mocní je víťazným autorským projektom minuloročnej otvorenej Výzvy Galérie Schemnitz pre neetablovaných slovenských a českých profesionálnych výtvarníkov a kurátorov.

SNÍMKY VLAŇAJŠEJ SEZÓNY

MICHAELA THELENOVÁ & ANTON ČIERNY

kurátor _ Michal _ Koleček

Vernisáž výstavy _ piatok _ 1.10.2021 _ 19:00 hod
Trvanie výstavy _ 2.10.2021 - 31.10.2021

Koncepce výstavy Snímky loňské sezóny, která přirozeně akcentuje autorské predispozice Michaely Thelenové a Antona Čierneho, přitom vyrůstá z atmosféry samotné Bánské Štiavnice a k ní komplementárně přiřazeného a v mnohém příbuzného milieu města Krupka situovaného v Krušných horách nedaleko Ústí nad Labem. Obě tato místa je možné vnímat v průsečíku různorodých pohledů: industriální hornické minulosti sahající až do období pozdního středověku, zmizelého multikulturního charakteru, jedinečného krajinného usazení, turistické potencionality ale zároveň exploatace či aktuálního trpělivého hledání nových významů nezbytných pro plnohodnotný rozvoj místní komunity. Zároveň ovšem název výstavy vedle důrazu položeného na širší uměleckou interpretaci sledovaných lokalit odkazuje k fenoménu cestování a turismu, který je v posledním období konfrontován s omezeními vyrůstajícími z covidové pandemie.

Do takto načrtnuté mentální mapy tedy oba autoři umísťují nepřehlédnutelné značky v podobě zcela aktuálních uměleckých projektů, aby trasovali nové linie uvažování o místech svého zájmu a jejich v mnohém komplikované minulosti i nečekaně se proměňující přítomnosti znejasňující ještě před nedávnem zdánlivě samozřejmou budoucnost. Michaela Thelenová pro výstavu připravila fotografický soubor vyrůstající z jejích „pseudoturistických“ výprav do Krupky (Výlet do Krupky, 2021), inspirovaných očekáváním obvykle spojeným s návštěvou památek UNESCO, kam bylo toto město s okolní krajinou společně s dalšími krušnohorskými hornickými oblastmi zařazeno v roce 2019. Velkolepý turistický zážitek se ale v tomto případě nekoná, neboť Krupka dál živoří na hraně nezájmu, všeobecného hospodářského úpadku a sílícího napětí vyrůstajícího z místních četných sociálně vyloučených lokalit. Snímky pořízené autorkou, jejichž výraz je ještě umocněn ve chvíli, kdy je využívá jako materiál pro skládání turistických pohlednic tvořících nedílnou součást jejího projektu, tak evokuji atmosféru drtivého pasivního bezčasí, ve kterém se bortí touha po oslavě uzavírající se úspěšné sezóny, neboť ta v této pochybné klenotnici UNESCO ještě ani nezačala. Anton Čierny stejně jako Michaela Thelenová podstupuje výpravy, ve kterých ovšem Bánská Štiavnica zůstává přítomná pouze v tušeném pozadí turistova zájmu. Na krátkých video snímcích (No kneeling, no praying, no confession, no God, 2021) umělec prochází krajinou poblíž města a symbolicky se prostřednictvím jednoduchých aktů balení či zapálení nebo snad kouřové desinfekce loučí se signifikantními znaky, které do ní v podobě mysliveckého posedu či božích muk umístil člověk. Jako by se s láskou a zároveň neskrývanou podvratnou kritikou vyrovnával s drzou samozřejmostí, která nás vede k přivlastňování si přírody a krajiny i cizího ne-našeho prostředí po staletí budovaného komunitami, na jejichž místo aktuálně přicházíme s pocitem všemocného, a přitom nakonec vždy tolik zranitelného selhávajícího konkvistadora.

Koncepce výstavy Snímky loňské sezóny se tedy prostřednictvím jednotlivých uměleckých děl připravených Michaelou Thelenovu a Antonem Čiernym soustředí na kritickou interpretaci z historie vyrůstajících znaků obou měst a jejich aktuálně se proměňující socio-kulturní situace. Odkazy k hornické minulosti i reflexe různých podob současného turismu se tak setkávají v neuralgickém bodě reprezentujícím budoucnost nejenom těchto míst ve chvíli, kdy se globalizovaný svět pod dosud nepoznaným tlakem opět uzavírá do omezených geografických komunit. Ostatně jedním z témat přítomných kdesi na pozadí tohoto výstavního projektu bezesporu je podvědomí odkaz ke „covidové sezoně“, která hrozí budoucím převratem zdánlivě neotřesitelných jistot a návyků v souvislosti se sdílením veřejného prostoru i vnímáním osobní svobody na půdorysu společné zodpovědnosti za vlastní komunitu a její trvale udržitelný rozvoj.

Spolupořadatelem výstavy je Fakulta umění a designu
Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem.

Michaela Thelenová

Narozena v roce 1969 v Chomutově. Žije a pracuje v Sovoluskách u Ústí nad Labem.

Výtvarná umělkyně, která při své práci využívá různé formy fotografického média a kombinuje je s dalšími instalačními textovými či objektovými výrazovými prostředky. Patří ke generaci ženských autorek devadesátých let minulého století, která výrazným způsobem formovala podobu soudobého českého umění směrem k rozvoji nových médií i genderových aspektů umělecké tvorby. Zároveň je vnímána jako příslušnice tzv. ústeckolabského uměleckého okruhu charakteristického příklonem k neokonceptuálním uměleckým strategiím. Michaela Thelenová je docentkou a vede ateliér Digitálních médií na Fakultě umění a designu Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem.

https://www.artlist.cz/michaela-thelenova-1175/

http://www.thelenova.cz/

Anton Čierny

Narozen v roce 1963 v Bojnicích. Žije a pracuje v Rosine a Bratislavě.

Výtvarný umělec se širokým výrazovým záběrem oscilujícím mezi objektovou tvorbou, performancí, videem, videoinstalacemi a intervencemi do veřejného prostoru. Patří mezi klíčové představitele současného slovenského umění, kteří formují jeho podobu od devadesátých let minulého století. V jeho tvorbě se často prosazují environmentální témata, která zasazuje do širšího kontextu rámovaného kritikou zneužívání moci a různých forem totalitarizujících ideologií, přičemž se soustředí na sledování a uměleckou interpretaci vlivu těchto defektních projevů na celkový stav společnosti. Anton Čierny je profesorem a vede Ateliér priestorových komunikácií+ na Vysoké škole výtvarných umení v Bratislave.

https://artalk.cz/2020/01/24/ts-anton-cierny-2/

https://artalk.cz/2020/03/27/archeolog-nasich-sedimentov/

Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA
SUPPORTED USING PUBLIC FUNDING BY SLOVAK ARTS COUNCIL.

DÓZIČKA

DANIELA KRAJČOVÁ

kurátorka_Jana_Babušiaková

V banskoštiavnickej Galérii Schemnitz začína 6. augusta výstava Daniely Krajčovej. Z látok v domácnosti vytvára kresby a objekty, ktoré tematizujú každodennosť starostlivosti o deti a domácnosť. Ukazuje, že nie je vždy len ružová.

Názov samostatnej výstavy minuloročnej víťazky prestížneho výtvarného ocenenia Ceny Oskára Čepana Daniely Krajčovej odkazuje na rovnomennú banskoštiavnickú Facebookovú skupinu. Jej pôvodným zámerom je zdieľanie – nie predaj či výmena, ktoré sa neskôr pridružili, ale voľné ponúknutie prebytočného jedla či oblečenia, o ktoré je v prípade potreby možné i požiadať. Nesie v sebe tak aj aspekt akejsi komunitnej výpomoci a opory vo virtuálnej podobe. Skupina má podnázov ženský kruh a hoci sa neobmedzuje iba na matky, pridáva sa k nej množstvo žien na materskej dovolenke, pre ktoré funguje i ako miesto obehu detského oblečenia, z ktorého deti rýchlo vyrastajú. „Dózička“ sa tak stala symbolom javov, ktoré autorka tematizuje vo vystavených dielach na všeobecnej i lokálnej rovine.

Daniela Krajčová je autorkou, ktorá vo svojej tvorbe dlhodobo reflektuje sociálne otázky a prostredníctvom optík rozličných komunít poukazuje na ich situáciu a problémy. Vo svojej aktuálnej roli matky sa v posledných rokoch sústreďuje práve svet starostlivosti o deti. Zbavuje ho falošnej romantickosti, ukotvuje v realite a zasadzuje ho do reálií 21. storočia vrátane online komunikácie. Impulzom pre ňu je jej vlastná skúsenosť, rozširuje ju však o podobné zdieľané skúsenosti a pohľady. Výsledkom je akási správa o fungovaní matiek s deťmi vo verejnom a domácom prostredí.

Jej nositeľom sa stali domáce textílie, či už sa jedná o plienky, obliečky či detské oblečenie. Krajčová, ktorej tvorba je silno spojená s animáciou a kresbou, na nich v rytmickom slede podobnom potlači znázorňuje každodennosť, monotónnosť domácich prác a ubíjajúci multitasking starostlivosti o domácnosť a deti. V osobných mapách zachytáva aj trasy pohybu prechádzok s deťmi po známych miestach  Banskej Štiavnice, čo časť tejto rutiny mení na kreatívne využívanie verejných plôch. Inštaluje ich do priestoru, vytvárajúc pritom nielen pásy „prádla“ na šnúrach, ale aj trojrozmerné objekty a skrýše. Vracia sa pritom i k závesnému obrazu, ktorý abstraktnými štruktúrami imituje látkové vzory.

Daniela Krajčová hovorí predovšetkým o sociálnych aspektoch materstva. Matky, často izolované vo svojej zodpovednosti a starostlivosti o deti, musia pristúpiť na odlišné životné tempo. Na jednej strane vedie k prepojeniu s detským svetom v perinách, na druhej k okliešteniu možností sebarealizácie, strate kontaktov a známej sociálnej siete. Snahou Krajčovej je okrem iného poukazovať na potrebu zachovania spojenia s „vonkajším svetom“ v rámci materských povinností a obmedzení rodinného domáceho sveta. Prepojenie a túžba po podpore je zrejmá aj v popise skupiny „Dózička“: „Ženskou prirodzenosťou je zdieľanie.“ Výstava potrvá do 12. septembra.

Daniela Krajčová (*1983) v roku 2008 vyštudovala VŠVU (Katedra intermédií a multimédií, Ateliér priestorových komunikácií) a v roku 2010 animovaný film na VŠMU v Bratislave. V roku 2014 ukončila doktorandské štúdium na VŠVU, na Katedra intermédií a multimédií. V tvorbe sa dlhodobo venuje maľbe, kresbe, animácií, animovanému filmu a participačným aktivitám zameraným najmä na minoritné či diskriminované skupiny obyvateľstva. Autorka si vyberá problematické či kontroverzné témy a vzťahuje ich k skúmaniu sociálnych, ľudsko - právnych dôsledkov, osobných príbehov, ktoré sú neraz "produktom" historických skutočností. Danieline práce sú založené na reflexívnom a citlivom pozorovaní ľudí a okolia, na metóde animácie nielen vo význame výtvarnej realizácie, ale aj v zmysle aktivizácie k činnosti, živej integrácie minoritných skupín do spoločnosti. V roku 2016 bola finalistkou Ceny Oskara Čepana. Vystavovala na výstavách na Slovensku v Kunsthalle Bratislava (Strach z neznámeho, 2016; A je tu zas?, 2016), v Tranzite (Committed to Change, 2014), v SNG (Paradise Hunters, 2012) a v zahraničí (Pražské bienále, 2013; Bienale architektúry Benátky, 2012; v Budapešti, Francúzsku, Slovinsku, Estónsku, Albánsku, ai.) V roku 2019 prezentovala projekt Mapy priateľstva, vytvorený s utečencami, v galérií Altám Klamovka v Prahe a v galérií Kabinet T v Zlíne. V roku 2020 sa stala laureátkou Ceny Oskara Čepana.

TIN CAN

DANIELA KRAJČOVÁ

curator_Jana_Babušiaková

The title of this exhibition is derived from the name of a women facebook group based in Banská Štiavnica. Its initial goal was sharing – not selling or exchanging things (which was added along the way) but free will to offer excess food or clothing which people can require as well. It thus bears an aspect of community help and support in its virtual form. This facebook group name says Tin Can (the Women's Circle) and although it is not focused on women only, plenty of women on maternity leave join it and for them, it is an important place of circulation of kids clothes when they are too big to fit into them. In this way, Tin Can became a symbol of issues debated in exhibited works within the local, as well as general context.  

Daniela Krajčová is an author who continuously tackles social issues from the point of view of various communities. She often shows their real situation and problems. In her present-day role of mother she focuses on the world of child care in particular. The author gets rid of false Romanticism, anchors in reality and is based within the reality of the 21st century (comprising online communication). The basic source of inspiration is her own experience but she enlarges her view for other shared experiences and viewpoints.

The basic materials are home textiles such as bed linen, quilt covers, but also nappies and childs wear through which we can see everydayness of monotonous household chores and deceiving multitasking which goes along with a care for house and children. Daniela Krajčová also shows psychological outcomes of this kind of work – fatigue, exhaustion, frustration. Although these types of textiles remind us of body experience, their psychological and social aspect is even more important in Krajčová´s work. They allow intimate moments or sleep to happen but at the same time, someone has to care for them all the time.

Similarly to her previous work, Krajčová contextually joins the medium of drawing with the surface on which the particular drawing appears and thus she enlarges the scope of meanings. On the bed linen for example, she adds the forceful background to-do-list and creates two meaning layers. It refers to all the important things we bear in mind every day – child´s clothes, domestic duties... So the cloth is a symbol of mental load instead of the real presence of kids. And the narrative part is not about body experience either. The real body is missing in characters, they are schematic and universal as if they were from some comic book or animation and the emphasis is put on action.

In personal maps, the artist is discovering the trajectories of walks with children across well-known spaces of Banská Štiavnica. Here she changes the routine-walk into creative and active use of public spaces. She installs her drawings in the space not only creating the feeling of clothes hanging on the strings but she also creates 3D objects made of rompers and hideaways out of bed linen which destroys their initial two dimensional nature.

At the same time, she returns to a picture hanging on the wall and imitates cloth patterns on bed linen in its abstract structures. Their combining and folding creates the feeling of lattice or a labyrinth as a backdrop for the endless film of duties.   

What remains is a message about the way mothers with children live in the public as well as the private space. Daniela Krajčová speaks mainly about social aspects of motherhood and its ambivalent status in terms of women's identity. Women are often isolated in their responsibility and care for children and they have to accept a different lifepace. Which on one hand leads to connecting with a child's world represented by duvets but on the other hand it leads to losing possibility of self- realization and social isolation. Women depicted in her drawings are trying to find ways out of it through relaxation or work or at least finding mental balance.  

Krajčová´s effort is to point out the need to remain connected with „the outer world“ while struggling with home and maternal duties. The empathy and the need for support is also visible in the description of women's group Tin Can „Sharing is a part of female nature.“

Jana Babušiaková

Krajčová´s work is devoted to painting, drawing , feature films and participatory activities focused mostly on minorities or discriminated groups. The author is dealing with problematic or controversial topics and relates them to her research of social and human-rights issues and she feels that personal stories are often „products“ of historical happenings. Her works are based on reflexive and sensitive observing of people and their surroundings. She uses the animation not only as her artistic method but also in the context of activating and integrating minority groups of society.

In the year 2016, she was a finalist of Oskar Čepan Award. She had her work exhibited in Slovakia: Kunsthalle Bratislava („Strach z neznámeho“ 2016, “A je tu zas?” 2016), in Tranzit (Committed to Change, 2014), in Slovak National Gallery (Paradise Hunters, 2012) and abroad: Prague Biennale, 2013; Venice Biennale of Architecture, 2012; in Budapest, France, Slovenia, Estonia, Albania etc.) In the year 2019, she presented her project titled Maps of friendships created with refugees in Altán Klamovka Gallery in Prague and in Kabinet T Gallery in Zlín, Czech Republic. She won The Oskar Čepan Award in 2020. 

SUPPORTED USING PUBLIC FUNDING BY SLOVAK ARTS COUNCIL

Výstava: Daniela Krajčová: Dózička

Kurátorka: Jana Babušiaková

Miesto: Galéria Schemnitz,
Andreja Sládkoviča 53/2 | 96901 Banská Štiavnica

Vernisáž výstavy: piatok 6.8.2021 od  19:00 hod.

Trvanie: od 7.8.2021 do 12.9.2021 

Výstava je otvorená štvrtok – pondelok od 12:00 do 17:00 hod. alebo každý deň po telefonickom dohovore.

Z VEREJNÝCH ZDROJOV PODPORIL FOND NA PODPORU UMENIA.

anthropos

MIROSLAV PELÁK (SK)
MARTIN KAČMAREK (SK)
FILIP NÁDVORNÍK (CZ)

kurátorka: Lenka POLČOVÁ
26.6.2021 - 29.7.2021

Pojem Anthropos sa nachádza v Novom zákone, v ktorom znamená Syn človeka a používa sa tiež s odkazom k Adamovi, prvému človeku. To, čo ho určuje (napokon ako každého syna a dcéru)a čomu sa na jednom mieste vzpiera, inde priľnieva, je jeho dedičstvo, nánosy minulosti a zaprášené ideály. Výstavný projekt v galérii Schemnitz predstavuje tri takéto trajektórie (vzťahu Syna k človeku) nesúce stopy konkrétneho indivídua i kontúry obecnejšieho ľudstva. Zatiaľ, čo v minulej tvorbe umelcov sa výraznejšie presadzovala nadosobná rovina, tá momentálna presakuje čoraz nástojčivejšie intímnymi obsahmi. Zobrazuje (nimi) zažívanú, vstrebávanú a naliehavú súčasnosť. Hrdinovia plátien sú o čosi menej “len” materializovanými dejinnými figúrami a o čosi viac ľudia z masa a kostí v kratučkom záblesku nadobúdajúci formy autoportrétu. V tomto ohľade je tento projekt akýmsi terapeutickým nástrojom. Snahou nastaviť zrkadlo človeku (mužovi). Obraz v zrkadle je nápadne povedomý, avšak divne pokrivený. A chýba tam žena.

Výstava Anthropos sa skrz médium maľby, site-specific rámov a inštalácie kriticky pohráva s prototypom človeka (muža). Autori narozdiel od svojich skorších počinov, volia skôr menšie formáty. Zmenšenie maliarskej plochy akokeby kopírovalo pohyb smerom nadol, k blízkym skutočnostiam, ku každodennosti, k prostým veciam. Hrdinská epopeja sa odohráva na vlastnom zablatenom dvore či na futbalovom ihrisku a pripravuje cestu novej, ne-hrdinskej, ne-vytýčenej, ne-objasnenej ľudskej bytosti. Obrazy stvárňované skutočnosti mrzačia, ironizujú i ospevujú, miesia zdanlivo nesúvisiace veci dokopy a naplňujú staré škatuľky novými obsahmi. Zároveň možeme výstavu chápať ako kritickú sondu do zákutí heteronormatívnej maskulinity. V osobnej rovine ide o hľadanie vlastného miesta a odpovedajúcej mužskej role. Radikálna úprimnosť a osobná ponorenosť v zobrazovanom teréne, ktorá je význačná pre tvorbu všetkých troch vystavujúcich umelcov, fungujú ako katalyzátor. Urýchľujú pohyb Syna človeka po bájnej ose vývoja a spúšťajú krízový režim.

Vo všetkých troch prípadoch umelci zobrazujú svet zaťažený istým druhom ideálu. Svet asymetrický, nutný, utlačujúci, konflitkný. Svet dominancie a podriadenia.

Človek v zastúpení muža.

Človek (muž) - hrdina.

Človek (muž) - robotník.

Člověk (muž) - sedlák.

Človek (muž) – budovateľ (sveta).

Človek (muž) - vládca.

Človek (muž) - strojca (dejín).

Človek (muž) - nástroj.

Človek (muž) - moc.

Člověk (muž) pán či rab?

Výstavu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia www.fpu.sk

UNLOCK

JURAJ TOMAN | LUCIA DOVIČÁKOVÁ | ADAM ŠAKOVÝ
ALENA ADAMÍKOVÁ | DOROTA SADOVSKÁ
BORIS SIRKA | ERIK ŠILLE | JIŘÍ DAVID
ROBO BIELIK | EVA ČINČALOVÁ | JÁN VASILKO

TELO. INTÍMNE A VEREJNÉ.

MIRO TRUBAČ

Miro Trubač patrí k programovo najukotvenejším autorom mladšej generácie sochárov na Slovensku. Ako jeden z mála u nás pracuje prevažne s figúrou, prostredníctvom ktorej otvára otázky úloh ľudského tela v dejinách jeho priestorového zobrazovania i v aktuálnom sociálnom kontexte. Pre jeho tvorbu je typický experiment, keď okrem tradičných sochárskych postupov využíva aj novšie metódy, medzi ktoré patrí napr. 3D tlač. Často pracuje s historickými formami a námetmi, aktualizovanými do novších súvislostí. Námety známe z ikonografie, objavujúce sa v jeho tvorbe, naberajú vďaka zámerným odchýlkam nové významy, k čítaniu ktorých treba okrem znalosti historických predlôh najmä dávku citlivosti na životné paradoxy. Zvláštne postavenie má v jeho tvorbe spomienka a osobná skúsenosť, pretavená do reinterpretovaných skutočností znázorňujúcich ironické či priam absurdné situácie. Miro Trubač akoby sa stával režisérom nepatrných okamihov, predstavujúcich ťažiskové princípy ľudských zlyhaní. Sochárstvo oslobodzuje od ideológie či politických súvislostí a ukladá do jeho stredu takmer výhradne ľudské vzťahy. Tieto bývajú v jeho scénach vykresľované až tragikomicky, čo napomáha autorovi aj divákovi k ich ľahšiemu prijímaniu alebo azda aj ako návod na vyrovnávanie sa s nimi. 

Výstava Telo. Intímne a verejné je zhrnutím autorovej tvorby za uplynulé obdobie. Prevažne monochrómne biele sochy sú vo svojej podstate výrazovo simplicitné, napriek tomu však mimoriadne signifikantné. Ich povaha môže evokovať pocit, že sú až príliš priamymi, to však umožňuje s určitosťou ich identifikovať a následne v psychologických rámcoch mnoho vrstevnato interpretovať. Divák sa stáva pozorovateľom ľudských osudov, čo mu môže pomôcť pochopiť napokon aj ten vlastný. Jednou z kľúčových tém výstavy, ktorej sa autor aj dlhodobo venuje je téma maskulinity a úloh muža v dnešnej spoločnosti. Reaguje na fenomén „krízy mužstva“, pričom ho pozoruje aj z pohľadu nárokov na svoju vlastnú sociálnu identitu. V nedávnej tvorbe volí stále kritickejší jazyk, obohatený často o netradičné prvky, robiace diela empiricky ešte pútavejšími. Na výstave bude prezentovaná viac ako desiatka sôch, vytvorených v období autorovho doktorandského štúdia na VŠVU, ktoré samotná výstava uzatvára.

Mgr. art. Miroslav Trubač (*1986) študoval v rokoch 2005 až 2011 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, v ateliéri prof. Patrika Kovačovského na Katedre socha, objekt, inštalácia. Na tej istej katedre nastúpil neskôr na doktorandské štúdium a stal sa tu odborným asistentom v ateliéri doc. Jána Hoffstädtera. Popri tom pôsobí ako pedagóg na Základnej umeleckej škole v Trnave. Pripravil viacero sólových i samostatných výstav a je zastúpený v domácich aj zahraničných zbierkach. V súčasnosti je reprezentovaný A Pick Gallery v Turíne. Žije a pracuje v Trnave.

PICNIC ON THE DRIVING RANGE

GÁBOR KRISTÓF

Kurátor: Vladimír Beskid
Vernisáž: 19.2.2021, 19:00 hod
Trvanie výstavy: 20.2. – 28.3.2021

ONLINE PREDNÁŠKA VLADIMÍRA BESKIDA

OBRAZ KRAJINY VČERA A DNES

ZROD KRAJINOMAĽBY NA SLOVENSKU V 19. STOROČÍ
ZA ÚČASTI UHORSKÝCH - MAĎARSKÝCH A SLOVENSKÝCH UMELCOV
(K. MARKÓ ST., P. BOHÚŇ, A. LIGETI, L. MEDŇANSKÝ).

Pavol / Pál Szinyei Merse a jeho osobitné postavenie v rámci stredoeurópskeho impresionizmu
a aktuálna tvorba Gábora Kristófa vo vizuálnom dialógu so Szinyei Merse Pálom s odstupom 150 rokov.

Projekt z verejných zdrojov podporil
Fond na podporu kultúry národnostných menšín

2024 2023 2022  2021 2020

2019 2018 2017 2016 2015 2014 2013